Európa je dnes regulačnou a byrokratickou veľmocou. V dôsledku toho odchádzame zo svetových trhov a tiež zo svetovej scény. Čoraz menej vyvážame a čoraz viac dovážame. Už to začíname pomaly pociťovať aj na životnej úrovni. Doháňa nás Ázia.
Západná časť Európy mala pred 20 rokmi porovnateľnú životnú úroveň so Spojenými štátmi. To už v súčasnosti nie je pravda. Stávame sa skanzenom, „chorým mužom“ planéty. Preto je veľmi dôležité, aby sme vedeli, čo z nás urobilo s obrovským odstupom najlepšiu civilizáciu dejín a najlepšie miesto na život v dejinách ľudstva. To je prvá podmienka na to, aby sme sa k tomu mohli vrátiť.
Európa má za sebou približne tisíc rokov hospodárskeho rastu. Vďaka tomu sme neskutočne zbohatli, získali sme približne 40 rokov života navyše a prestali sme väčšinu našich detí navštevovať na cintorínoch.
Stovky miliónov Európanov prežili, vďaka čomu sme mohli osídliť celé kontinenty. Európska spoločnosť ako celok unikla bezútešnej chudobe, ktorá bola večným osudom ľudstva. Náš hospodársko-politický model spoločnosti sme vyviezli do značnej časti sveta. Otázka znie: prečo práve Európa?
Marxistickí historici pripisujú nezvyčajný hospodársky rast Európy spontánnemu pokroku vedy skombinovanému s prvotnou, primitívnou akumuláciou kapitálu. Údajne sme zbohatli vďaka imperializmu, obchodu s otrokmi, vyvlastňovaniu malých farmárov a vykorisťovaniu domácej robotníckej triedy.
V skutočnosti bolo dôvodom zbohatnutia Európy to, že podnikanie na starom kontinente čelilo najmenšiemu počtu politických reštrikcií. Francúzsky sociológ Jean Baechler píše, že kapitalizmus v Európe sa zrodil vďaka politickej anarchii. Byrokrati by povedali, že vďaka chaosu.
Ako k tomu prišlo?
Po páde Rímskej ríše sa žiadnemu univerzálnemu impériu nepodarilo na dlhší čas ovládnuť kontinent. Britský ekonomický historik David Landes píše, že hoci geografické faktory zohrali svoju úlohu, kľúčom k západnému vývoju je fakt, že vďaka katolíckej cirkvi sa Európa stala jednotnou civilizáciou postavenou na latinskom kresťanstve.
Na druhej strane bol starý kontinent radikálne decentralizovaný. Vyvinul sa do mozaiky kráľovstiev, kniežatstiev, mestských štátov, cirkevných dŕžav a iných politických entít. Stal sa systémom rozdelených a konkurujúcich si mocností a jurisdikcií. To umožnilo jeho obyvateľom lepšie si brániť vlastnícke práva proti politickej autorite.
Vladári boli permanentne vystavení rivalite konkurenčných panovníkov. Vďaka tomu zistili, že vyvlastňovanie, konfiškačné dane či blokovanie obchodu nezostanú nepotrestané. Trestom bolo aj to, že boli donútení sledovať relatívnu ekonomickú prosperitu svojho rivala, často spôsobenú presunom kapitálu a kapitalistov do susedných kráľovstiev (dŕžav). Možnosť emigrácie, ktorú umožnila geografická kompaktnosť a obzvlášť kultúrna blízkosť v Európe, viedla k premene štátu na spútaného predátora.
Historik práva Douglass North (1981) píše, že postupom času sa vlastnícke práva, vrátane práva na vlastnú osobu, stávajú oveľa jasnejšie definovanými, čo vlastníkom umožňuje uchovať si väčšinu benefitov z investícií a vylepšení.
Britsko-austrálsky ekonóm a historik Eric Jones dodáva, že s voľnejším disponovaním vlastným majetkom prichádza možnosť pokračujúceho vývoja inovácií, ktoré sa testujú na trhu. Práve tieto inovácie vo svojich dôsledkoch viedli k neskutočnému zbohatnutiu Západu a k jeho technologickému náskoku oproti zvyšku sveta.
Daj cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie
Ak sa bavíme o európskom stredoveku, jeho primárnym duchovným elementom bolo latinské kresťanstvo. K jeho morálnym príspevkom patrí napríklad zmiernenie a následne úplné zrušenie otroctva v Európe a neskôr aj v jej kolóniách.
Oproti antickému svetu došlo k obrovskému nárastu rovnosti v rodinách. Koncept racionálneho Boha, ktorého stvorenie – teda svet – je tiež racionálne a poznateľné, viedol k vzniku modernej vedy. Z pohľadu vzniku kapitalizmu bol veľmi významný koncept prirodzeného práva, a to vrátane legitimity práva na odpor proti nespravodlivému vládcovi.
Americký právny historik Harold J. Berman (1974) hovorí, že cirkevné kanonické právo bolo rozhodujúce pre formovanie západných právnych systémov. „Bolo to kresťanstvo, ktoré naučilo západného človeka, ako vyzerá moderný právny systém.“ Kresťanský Boh je Bohom zmluvy. Dobrovoľne sa vo vzťahu k ľuďom zaviazal zmluvou a vlastnými zákonmi. Ak je teda samotný Boh viazaný zákonmi a zmluvou s ľuďmi, prečo by mal cisár stáť nad zákonom?
Fenomén inštitucionalizovanej závisti
Americký historik Ralph Raico píše, že veľmi významným faktorom, ktorý zohral úlohu pri vzostupe Západu a ktorý ekonomickí historici často opomínajú, je relatívny nedostatok inštitucionalizovanej závisti (závisť voči úspešným ľuďom alebo skupinám zakotvená v spoločenských pravidlách, normách alebo politikách, poznámka redakcie) v západnej kultúre.
Vo svojich prácach sa sociológ Helmut Schoeck zaoberal všadeprítomnosťou závisti v ľudských spoločnostiach. Antiekonomické dôsledky sociálne akceptovanej, alebo dokonca podporovanej závisti, a reakcie ľudí dotknutých jej prejavmi, možno len ťažko kvantifikovať.
S odkazom na antropologické štúdie Schoeck zdôrazňuje, aká škodlivá môže byť inštitucionalizovaná závisť pre proces ekonomického a technologického rastu. Západná kultúra bola podľa sociológa istým spôsobom schopná potlačiť závisť. Prečo sa to podarilo, nie je úplne jasné. Schoeck to pripisuje kresťanstvu. Pretože kresťanstvo závisť zakazuje.
„Musel to byť jeden z najväčších úspechov kresťanstva, hoci nezamýšľaný, keď človeka prvýkrát vybavilo nadprirodzenou bytosťou, o ktorej vedel, že mu ani nezávidí, ani sa mu nevysmieva. To človeku umožnilo riskovať pri inováciách.“ Evidentný rozdiel v miere sociálne akceptovanej závisti v iných kresťanských kultúrach, napríklad v Rusku, však môže naznačovať, že samotná prítomnosť kresťanskej viery nemusí byť adekvátnym vysvetlením.
Tu si dovolím so sociológom Schoeckom nesúhlasiť. V Rusku cisár nad duchovnou mocou vyhral. A tým definitívne prehrali aj ruskí obchodníci a výrobcovia. Chýbal im totiž mocný spojenec, ktorý by tiež bojoval proti štátu – z vlastných, zištných, mocenských dôvodov. Ale bojoval.
Inštitucionalizovaná závisť bola geniálnym prostriedkom, akým sa štát mohol vyrovnať s bohatnúcimi podnikateľmi, ktorí by mohli časom ohroziť moc cára a byrokracie. Preto ju v Rusku aj v Číne štát vyložene podporoval. Samozrejme, len vo vzťahu k podnikateľom.
Som presvedčený, že kresťanstvo – ale to mocné, inštitucionalizované, od cisára finančne a mocensky nezávislé, s pápežom uznávaným za hlavu štátu, teda v jeho latinskej podobe – bolo práve tým faktorom, ktorý znížil mieru závisti v spoločnosti, a teda vytvoril dôležitý, možno nevyhnutný predpoklad hospodárskeho rastu.
Oxfordský historik antických dejín Tom Holland v knihe Dominion (v češtine Panství kříže) píše, že idea, že by Boh mohol umrieť potupnou smrťou vyhradenou pre najposlednejších, bola pre ľudí antického sveta taká šokujúca, že prví kresťania na krížoch nezobrazovali Kristovo telo. Svalnatí, dokonalí a sexuálne zdatní olympskí bohovia by sami popribíjali svojich protivníkov na kríže.
Prvé zobrazenia Krista na kríži pochádzajú až z 5. storočia po narodení Krista. V kostoloch postavených počas neskorej Rímskej ríše a neskôr v románskom slohu nájdete Krista najčastejšie zobrazeného ako Pantokratora – sudcu a vládcu sveta.
Trpiaci Kristus, zobrazený ako človek, umučený, krvácajúci muž v bolestiach a v agónii, sa začal objavovať až počas gotiky. A to len na Západe. Na Východe na kríži nevisí živý človek v agónii, ale dôstojný vtelený Boh, ktorý trpí. Tento malý rozdiel v zobrazovaní Ježiša niečo symbolizoval, a malo to ďalekosiahle dôsledky. Západ a Východ Európy sa politicky aj ekonomicky vyvinuli odlišne.
Holland píše, že samotný spôsob Ježišovej smrti zmenil svet, pretože aj posledný má svoju hodnotu. V očiach Boha môže mať žobrák a dokonca aj popravený hriešnik, väčšiu hodnotu ako cisár. Cisár nie je Boh, sám je len hriešnik, ktorý môže skončiť v pekle. Rímska ríša sa rozdelila na západnú a východnú časť a rovnako sa rozdelila aj Cirkev.
V byzantskom chápaní bol cisár zástupcom Boha na zemi. V chrámoch ako Hagia Sofia sa cisársky trón často nachádzal na mieste, ktoré ukazovalo, že cisár je zástupcom Boha, pričom ríša bola pozemským odrazom nebeskej hierarchie. Naopak, v západnej tradícii sa dôraz kládol na Krista ako obeť (oltár), pričom autorita bola odvodená od kríža, nie od cisára.
Východné kresťanstvo sa postupne, veľmi pomaly stalo takým, akým ho chcel mať cisár Konštantín Veľký v roku 313. Dovŕšením tohto postupného procesu boli cirkevné reformy nie byzantského, ale už ruského cára Petra Veľkého. Ten si z Ruskej pravoslávnej cirkvi začiatkom 18. storočia fakticky urobil jedno zo svojich imperiálnych ministerstiev. To nebolo nič nezvyčajné. Takto to bolo vo všetkých veľkých impériách minulosti. Moc cisára nebola limitovaná. Duchovná a svetská moc boli spojené.
Západnému kresťanstvu sa podarilo dosiahnuť oddelenie duchovnej a svetskej moci, a to vďaka existencii úradu pápeža. Západ sa týmto v dejinách ľudstva stal unikátnou civilizáciou. Štátna moc, moc cisára, dostala rovnocenného súpera.
Sústreďme sa už len na Západ
Kľúčovým rozdielom bol teda vzťah k cisárovi. Lord Acton v eseji História slobody v kresťanstve píše, že cisár Konštantín Veľký, keď v roku 313 Milánskym ediktom zrovnoprávnil kresťanstvo, očakával, že posilní svoj trón podporou náboženstva, ktoré ohromilo svet svojou silou odporu. A aby túto podporu získal absolútne a bez problémov, ustanovil sídlo svojej vlády na Východe s patriarchom, ktorého si sám vybral. Nikto ho nevaroval, že vyzdvihnutím kresťanského náboženstva si zväzuje ruky a vzdáva sa výsad cisárov.
Latinské kresťanstvo je totiž z pohľadu cisára-autokrata politicky najsubverzívnejším náboženstvom dejín. Vedeli by o tom rozprávať poľskí aj československí komunisti, ale aj dnešní čínski či severokórejskí vládcovia.
Prejavilo sa to rýchlo. V roku 390 Konštantínov následník, cisár Teodózius Veľký, dal v Solúne (Thessaloniki) zmasakrovať tisíce nevinných ľudí. Nič nezvyčajné. V antickom svete to cisári bežne robili. Nezvyčajná bola ale reakcia milánskeho biskupa, svätého Ambrósa.
Po návrate cisára do hlavného mesta Mediolana (dnešné Miláno) svätý Ambróz cisára verejne pokarhal a nedovolil mu vstúpiť do chrámu. Teodózius mal za sebou armádu. Ale Ambróz mal v rukách mocnú protizbraň. „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané,“ povedal Ježiš apoštolom.
A platilo to aj pre ich následníkov – kňazov a biskupov. Teodózius ustúpil. Cisár sa verejne kajal. Bol síce masový vrah, ale to bolo vtedy normálne, veď bol cisár. Zároveň však bol veriaci kresťan a bál sa pekla. Tu niekde začína byť štátna moc limitovaná. Tu niekde sa začína moderný Západ. Bude to trvať stáročia, ale štáty na Západe sa postupne, veľmi pomaly zmenia na spútaných predátorov.
Stredovek nebol temný
Rím padol. Katolícka cirkev počas raného stredoveku vybudovala štátnu správu podľa rímskeho vzoru. Jazykom cirkvi, jazykom vzdelancov a jazykom diplomacie a administratívy sa v celej Európe stala latinčina. Rímske právo a z neho odvodené kanonické právo sa stali základom európskych právnych systémov.
Tým vytvorila katolícka cirkev jednotnú západoeurópsku civilizáciu. Zároveň sa kňazi a preláti stali spovedníkmi a spoločníkmi európskych kráľov a vychovávateľmi budúcich kráľov. Nezabudli im vštepiť, že pomazaním za kráľov sa nestávajú bohmi, ale zostávajú len hriešnikmi. Hoci sú z Božej milosti kráľmi.
Na dejepise v komunistickej základnej škole a neskôr aj na gymnáziu ma učili, že stredovek bol temný. Bola to lož. Bol všetko iné, len nie temný. Podvojné účtovníctvo, ktoré umožnilo efektívne riadiť veľké medzinárodné firmy, antický svet nepoznal.
Obzvlášť veľkým úspechom údajne temného katolíckeho stredoveku je masívne rozšírenie pôvodne rímskej idey obmedzeného ručenia. Bez nej by sa nikdy tak nerozvinul vysoko rizikový námorný obchod. Ani by nevznikali veľké súkromné manufaktúry.
Tým, že obmedzené ručenie limitovalo riziko, zohralo kľúčovú úlohu pri možnosti testovať vysoko rizikové inovácie na trhu. Tie inovácie, vďaka ktorým sme všetci zbohatli a získali 40 rokov života navyše.
Ekonóm Hernando de Soto píše, že sieť legalizovaných majetkových vzťahov dala Západu do rúk prostriedky, ktoré mu umožňujú produkovať z aktív dodatočnú hodnotu presahujúcu rámec bezprostredných fyzických charakteristík aktív. Má tým na mysli napríklad to, že váš dom či byt, v ktorom fyzicky žijete, môže vďaka právnej istote vlastníctva a existencii legalizovaných majetkových vzťahov zároveň slúžiť ako zábezpeka úveru, s ktorým začnete podnikať.
Vďaka tomu, tvrdí Hernando de Soto, má Západ nad zvyškom sveta obrovskú prevahu. Dokáže totiž takto dať aktívam, fyzickému majetku, druhý ekonomický život. Za právnu istotu vlastníctva vďačíme údajne temnému stredoveku. Západ je jedinou civilizáciou dejín, v ktorej sa veci postupne vyvinuli tak, že občan či poddaný získal istotu života a majetku.
O tom, ako to funguje, keď to tak nie je, by nám mohli porozprávať ruskí a čínski miliardári. Ruskí oligarchovia sú veľmi bohatí. Ale občas vypadnú z okna. Michail Chodorkovskij sa stal multimiliardárom vďaka vzťahom s „cármi“ a s byrokraciou a vďaka okrádaniu štátu. Potom si však pomyslel, že sa „cárovi-samovládcovi“ môže postaviť.
Skončil vo väzení, potom v exile a bez väčšiny majetku. Zostalo mu len to, čo mal na Západe. Cár dáva, cár berie. Podobne Jack Ma v Číne, majiteľ spoločnosti Alibaba, ktorý jednoducho na niekoľko mesiacov zmizol. Keď sa zasa objavil, bol rád, že žije a „cisár“ mu ponechal jeho firmu. Zatiaľ.
S ľútosťou musím napísať, že aj tento pilier, na ktorom bol vybudovaný náš blahobyt, dnešná európska elita spochybňuje. Rusko je nepochybne agresor a želám si, aby na Ukrajine prehralo.
Avšak pokusy o konfiškáciu ruských aktív na Západe podkopávajú právnu istotu vlastníctva, ktorú sme v Európe veľmi ťažko, pomaly, postupne budovali takmer dve tisícročia. Stoja na nej náš blahobyt, aj naša sloboda.
Ak by dnešné európske elity uspeli, porazeným nebude Vladimir Putin. Môže sa stať, že o niekoľko rokov budú vlastnícke práva v Európe rovnako neisté, ako sú dnes v Rusku a v Číne. A zároveň som hrdý na Slovensko, že sme sa postavili proti a bránili skutočný Západ – bez ohľadu na to, aké pohnútky k tomu našu vládu viedli.
Štandard čoskoro prinesie pokračovanie tohto článku.
Článok obsahuje myšlienky a citáty z práce Ralpha Raica The European Miracle, eseje Lorda Actona The History of Freedom in Christianity, knihy The European Miracle od Erica Jonesa, knihy Dominion (v češtine Panství kříže) od Toma Hollanda, z kníh Rusko za starého režimu a Vlastnictví a svoboda od Richarda Pipesa, z knihy Mystérium kapitálu od Hernanda de Sota a tiež od ďalších autorov.
Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.