Svätec a zradca Rusi ožíva. Čomu slúži kult Alexandra Nevského

V Rusku je toto už dvadsiatypiaty pamätník venovaný tejto historickej osobnosti. Asi čitateľa neprekvapím, že mnohé z nich sú aj na miestach, ktoré s Alexandrom nemajú nič spoločné.

Celkovo existuje až viac ako 1 300 (!) chrámov zasvätených Alexandrovi, 37 z nich je mimo Ruska, medzi nimi aj na Slovensku, napríklad v Prešove. 

To už vyzerá ako samostatný kult. 

Čím si to slávne knieža zaslúžilo? História raného stredoveku je vždy nevyhnutne neúplná, obsahuje mnoho takzvaných bielych škvŕn. V našom prípade sú medzi nimi aj čierne fľaky. Niektoré okolnosti Alexandrovho života vyvolávajú pochybnosti, či je naozaj hodný toho, aby sa mu vzdávala podobná úcta.

Rus škandinávsko-turkického pôvodu

Najprv spomeňme, kým vlastne bolo toto známe knieža. Rovnako ako všetci ruskí aristokrati tých čias pochádzal z prvej ruskej panovníckej dynastie Rurikovcov, údajne založenej rodákom zo Škandinávie, ktorý patril k Normanom alebo Varangiánom (Варяги – Varjagi, ako ich nazývali Rusi). Teraz ich najčastejšie voláme Vikingovia.

V jeho rodokmeni nájdeme predstaviteľov švédskeho kráľovského dvora i predkov z turkických národov, v tých časoch úzko spojených s ruskými panovníkmi. Dynastické manželstvá medzi rodinnými príslušníkmi ruských kniežat, európskych kráľovských rodov a vodcov turkických kmeňov boli bežným javom. Etnická identita ešte nebola taká dôležitá, akou sa stala neskôr.

Alexander nepochybne zanechal stopy v ruskej histórii, ale nemal v sebe slovanské gény. Neskorší historici a hlavne ideológovia to s jeho ruským sebauvedomením a vlastenectvom silno preháňali.

Hrdina bitky, ktorá sa možno ani nestala

Nevský nie je jeho rodné meno, ale iba prezývka, ktorú uviedli do obehu kronikári až v 15. storočí – asi aby zdôraznili, že ide o to isté knieža, ktoré v roku 1240 zvíťazilo pri rieke Neva v bitke so Švédmi.

Niektorí historici však pochybujú, že sa táto bitka skutočne odohrala. Iní ju považujú za jeden z malých hraničných konfliktov, dosť častých v tých časoch. Význam tejto udalosti neskoršie kronikári mohli zveličiť, sledujúc pritom dobové politické ciele.

Vieme, že Alexander vtedy skúsil zvýšiť svoj vplyv v Novgorode, kde pôsobil ako vojnový veliteľ. Novgorodčanom, milujúcim slobodu, sa to nepáčilo a vyhostili ho. [Profesor Lipitsky venoval téme samostatný text, kde písal, že v stredovekom Novgorode boli kniežatá len zamestnancami ľudu, pozn. red.]. Ak by bol naozaj záchrancom mesta, pravdepodobne by takéto niečo nenastalo.

Takmer o 500 rokov neskôr cár Peter I. Veľký založil na brehu Nevy mesto pomenované Petrohrad alebo Sankt-Peterburg. V tom čase tiež bojoval so Švédmi a na počesť Alexandra postavil kláštor na mieste predpokladaného bojiska.

Tam presunuli pozostatky Alexandra Nevského, spočiatku pochovaného vo Vladimíre, kde knieža panovalo na konci života. Pre Petra to bol symbolický akt zdôrazňujúci ruskú suverenitu nad severnými územiami. To výrazne posilnilo legendu o Alexandrovi ako o vynikajúcom veliteľovi a štátnikovi. 

Priateľ Batuchána

V rokoch 1237 až 1238 tatársko-mongolská armáda doslova zničila Rusko. Na jej čele bol krutý dobyvateľ Batuchán – obľúbený vnuk Džingischána. 

Od tých čias až dodnes zosobňuje meno Batuchána pre Rusov absolútne zlo. V tom je porovnateľný len s Hitlerom, aj to len preto, že führer je v ľudovej pamäti čerstvejší.

Rusko vtedy stratilo nezávislosť až na 300 rokov. Všetci boli donútení platiť dane Zlatej horde (mongolskej ríši) a kniežatá sa stali vazalmi jej chánov. Na panovanie potrebovali získať súhlas chána. Mongoli prísne trestali každú neposlušnosť.

Aj Alexander musel ísť po smrti otca do Mongolska. Tento výlet bol pre neho veľmi úspešný. Mongolský vládca ho mal rád a stali sa priateľmi – Batuchán ho dokonca nazval synom. Knieža dostal viac, ako mohol očakávať – moc nad Kyjevom a „celým ruským územím“. Stal sa veľkovojvodom.

Tatársko-mongolská invázia ihneď neovplyvnila Novgorodskú republiku – východní dobyvatelia sa tam, jednoducho, nedostali. No Alexander im tam sám otvoril cestu. Vedúci svetový expert na dejiny starého Novgoroda (a kedysi môj učiteľ) akademik Valentín Janin konštatoval: „Alexander Nevský, ktorý uzavrel spojenectvo s Hordou…, rozšíril mongolskú vládu na Novgorod, ktorý nikdy Mongoli nedobyli.“ 

V priebehu svojho života Alexander využíval vzťah s Mongolmi, aby tlačil na iné ruské kniežatá. Raz dokonca priviedol celú mongolskú armádu, aby potrestala jeho protivníkov (najmä vlastného brata).

Z moderného hľadiska podobné správanie vyzerá úplne desivo. Ak by niekto zo súčasníkov dostal moc z rúk dobyvateľov a použil by nepriateľskú armádu proti svojim krajanom, prekliali by sme ho navždy, nazvali by sme ho kolaborantom a zradcom.

V tých vzdialených časoch to však nikoho neprekvapilo. Aj v predmongolskom období sa ruské kniežatá často uchyľovali k pomoci východných kmeňov, s ktorými mali rodinné vzťahy. Priamy predok Alexandra, známe knieža Vladimír Monomach takéto niečo urobil v priebehu svojej vlády až 19-krát. Vo vtedajších ruských kronikách sa uvádza viac ako 150 podobných prípadov.

Neskoršie historici preferovali interpretáciu priateľstva a spolupráce Alexandra s Batuchánom ako príklad vynikajúcej diplomacie v prospech Ruska. A oficiálna verzia dejín určená pre verejnosť (nad rámec odbornej literatúry) o tomto spravidla mlčí. Obraz svätého kniežaťa by nemalo nič očierniť.

Znova víťazom pochybnej bitky

V roku 1232 vyhlásil pápež Gregor IX. krížovú výpravu proti fínskym pohanom a Rusom. Nebola úspešná, ale po piatich rokoch sa pápež rozhodol to zopakovať. Vo Vatikáne asi predpokladali, že Rusi sú oslabení vojnou s Mongolmi a nebudú vládať odporovať.

Na výprave sa zúčastnil Rád nemeckých rytierov. V skutočnosti tam rytierov nebolo veľa, podľa rôznych zdrojov 40 až 70, pričom treba mať na pamäti, že celý Rád vtedy nemal viac ako 100 až 200 rytierov. Také číslo sa nám nezdá byť významnou vojenskou silou. Ale v tých časoch hral ťažko ozbrojený rytier na koni podobnú úlohu ako dnešný tank – uvoľňoval cestu pechote. A pol stovky tankov na malom priestore – to je už vážna vec.

Križiaci zabrali mesto Pskov bez boja a zamierili do Novgorodu. Jeho obyvatelia pochopili, že urobili chybu, keď pred rokom vyhodili Alexandra. Požiadali ho, aby sa vrátil čo najskôr. Súhlasil a opäť stál na čele ich domobrany. Hlavná bitka tej vojny dostala názov Ľadová (v ruštine ju tradične nazývajú побоище – masaker, krviprelievanie) a údajne sa konala na ľade jazera Peipsi.

Tu sa začínajú pochybnosti. Ako tvrdia niektorí klimatológovia, v roku 1242 ešte trvalo takzvané stredoveké klimatické optimum (vtedajšie globálne otepľovanie), podnebie bolo abnormálne teplé a nebol tam žiadny ľad.

Rozsiahle archeologické vykopávky z predpokladaného bojiska nič neprezradili, hoci obyčajne na miestach veľkých bojov sa aj po stovkách rokov nachádzajú stopy – hroty šípov a oštepov, úlomky mečov a brnení. Udalosť sa pravdepodobne odohrala nie tam, ako zapísali do kroník, alebo nebola až taká veľká.

Rozsah bitky naozaj nie je jasný. Sovietski historici uvádzali čísla s 10- až 12-tisícmi bojovníkov na nemeckej strane a 15- až 17-tisícmi na ruskej. To však nesedí v kontexte iných faktov. Kroniky hlásia smrť 20 rytierov, čo hovorí skôr o potýčke ako o masívnej zrážke.

Niektorí moderní vedci vyhodnocujú počet účastníkov boja na približne 400 križiakov a 800 Rusov. V stredoveku to nebolo úplne málo, ale pred Ľadovou bitkou a po nej sa udiali na tých istých miestach aj oveľa väčšie udalosti. Preto viacerí autori považujú jej význam za silno prehnaný. Napriek tomu každý ruský školák určite vie, že to bol jeden z najdôležitejších bojov v histórii jeho vlasti.

Pápežov korešpondent 

Po tejto bitke Rád nemeckých rytierov a Novgorod uzavreli mier. Je možné, že v dôsledku toho Alexander k sebe pritiahol pozornosť Vatikánu. Pápežom sa v roku 1243 stal Inocent IV., ktorý sa vyznačoval širokým myslením a aktívnou (až príliš) účasťou na svetských záležitostiach.  

Známe sú dva listy (buly) od pápeža Alexandrovi. V nich, okrem iného, reaguje na niektoré slová a názory ruského kniežaťa, z čoho vyplýva možnosť, že korešpondencia bola obojsmerná. Aj keby skutočne existovali listy Alexandra pápežovi, nezachovali sa. Je to smola, pretože by mohli vysvetliť zaujímavé detaily.

V bule Inocent spomína Alexandrovu požiadavku (!) na pripojenie k rímskej cirkvi (ním evidentne vyjadrenú v liste pápežovi): „So všetkou horlivosťou si ty žiadal o prijatie za člena jedinej cirkvi prostredníctvom skutočnej poslušnosti.“

A to je šokujúce tvrdenie. Pre budúceho pravoslávneho svätého je podobné správanie, mierne povedané, neočakávané. Je to pravdepodobné? Úplne! Pápež uviedol silný praktický argument: keby Mongoli zase zaútočili na Rusko, Rád nemeckých rytierov by mu prišiel na pomoc. Politik, akým Alexander bezpochyby bol, nemohol takýto návrh bez reflexie odmietnuť.

V tých časoch sa pozícia Batuchána v Zlatej horde ukázala ako nestabilná, mal silných rivalov. Obeťou intríg sa stal aj Alexandrov otec, ktorý tam vtedy vyjednával a ktorého otrávili nepriatelia Batuchána. Konflikt s Mongolmi sa ukazoval ako pravdepodobný. Silný spojenec na Západe by bol pre Rusov veľmi užitočný.

Preto knieža pokračoval v rozhovoroch so Svätou stolicou a prijal pápežových legátov – dvoch kardinálov, ktorí prišli s úlohou uskutočniť jeho konverziu na katolicizmus. Súhlas na takéto stretnutie už sám osebe znamená, že reálne zvažoval túto možnosť.

No kým trvala korešpondencia a kým sa zjavili legáti, situácia sa zmenila. Batuchán porazil nepriateľov, posilnil svoju pozíciu a podporil Alexandra. Preto pápežskí vyslanci dostali zdvorilé, ale definitívne odmietnutie. No asi nie pre nezničiteľnú vernosť budúcemu svätému pravosláviu, bolo to iba z čisto praktických dôvodov.

Svätý symbol ruskej nezávislosti a moci

V roku 1547 kanonizovala ruská cirkev knieža Alexandra Nevského. V tom istom roku bol korunovaný cár Ivan IV. Hrozný. Je možné, že mal určitý vplyv na toto rozhodnutie.

V 15. až 16. storočí Rusko takmer neustále bojovalo so severnými susedmi. Bol dôvod dobre si pamätať udalosti z minulosti. Obľúbeným čítaním bol vtedy Príbeh o živote a statočnosti blahoslaveného veľkovojvodu Alexandra. Je to beletristické dielo, údajne napísané už v 13. storočí po smrti kniežaťa. Mnohokrát ho prerábali, poznáme až 13 verzií. Dnes máme v rukách iba texty z 15. až 17. storočia.

Tento príbeh hovorí, že Alexander zložil tesne pred smrťou mníšske sľuby a po smrti sa s ním spája zázrak – keď chcel metropolita podľa vtedajších zvyklostí vložiť do rakvy list na rozlúčku, mŕtve knieža samo natiahlo ruku a prevzalo ho.

Táto epizóda určite zohrala úlohu v rozhodnutí knieža kanonizovať. Avšak treba mať na pamäti, že uvedený príbeh nie je dokument. Nedá sa vylúčiť, že tieto detaily pridali neskôr len preto, aby zdôraznili Alexandrovu svätosť. 

Neustála pozornosť venovaná príbehu však ukazuje, že potomkovia na knieža nezabúdali. Ako som už spomenul, ďalšie posilnenie legendy o Alexandrovi ako o svätom symbole ruskej nezávislosti a moci sa spája s cárom Petrom I. Legendárny obraz kniežaťa sa počas mnohých storočí stále viac vzďaľoval svojmu originálu.

Bol jedným z obľúbených historických hrdinov sovietskych čias. Klasický vzor umenia nazývaného socialistickým realizmom – film z roku 1938 natočený známym režisérom Sergejom Ejzenštejnom – vykresľuje Alexandra ako vynikajúceho vojnového veliteľa, vlastenca a národného obrancu. Práve tento film až dodnes určuje rozšírené verejné predstavy o Ľadovej bitke a o historickej úlohe Alexandra Nevského. 

V odbornej literatúre nájdeme aj úplne iné hodnotenie Alexandra: jeho vojnové úspechy boli dosť skromné, jeho diplomatická činnosť vždy sledovala iba jeho osobné ciele, spoluprácou s Mongolmi zradil ruský ľud a pre vzťah s pápežom pravoslávnu cirkev.

Nástroj aktuálnej geopolitiky                               

Tak prečo Putin, neznášajúci zradcov, osobne odhalil pamätník takejto kontroverznej osobe? Asi je presvedčený, že knieža Alexander je presne ten vzor, aký Rusko teraz potrebuje, keď je v konflikte so Západom a hľadá si spojencov na Východe.

Na Štandarde som už písal o vedcovi, ktorého idey stále ovplyvňujú prezidenta. Lev Gumiljov si bol istý, že Alexandrove priateľské vzťahy s Batuchánom prispeli k syntéze východoslovanských a mongolsko-tatárskych kultúr. A jeho odmietnutie pomoci zo Západu umožnilo Rusom zachovať si identitu. Inak povedané, to, čo kritici vyčítajú Alexandrovi, sa naozaj dialo v prospech Ruska. Takže dnešné vedenie asi bude podporovať a šíriť iba tento koncept.

Okrem toho sú aj úplne praktické argumenty. Ľahko si možno povšimnúť, že častejšie spomínali Alexandra vždy vtedy, keď sa objavovali konflikty medzi Ruskom a Západom. Dnes žijeme presne v takých časoch.

Knieža bojovalo nielen s Nemcami a Švédmi, ale aj s ich vtedajšími spojencami – predkami súčasných baltských Estóncov a Litovcov. Vzťahy Ruska s týmito susedmi sú odvtedy asi najhoršie. Existujú aj vzájomné územné nároky. Niektorí estónski politici si nárokujú na rozsiahle územia Pskovskej oblasti, ruskí radikáli vyzývajú na navrátenia mesta Narva a jeho okolia.

V tomto kontexte akcia venovaná jubileu Alexandra vyzerá ako upozornenie a pripomienka potenciálnym nepriateľom, že ruské záujmy v tomto regióne sú hlboko zakorenené a zostávajú nezmenené.   

Ďalšou stopou, ktorú Alexander zanechal v histórii, je, že keď dostal od Batuchána pod svoju vládu Kyjev – historické hlavné mesto starého Ruska –, odmietol možnosť zariadiť si tam svoju rezidenciu a usadil sa vo Vladimíre (Moskva v tom čase bola len dedinou).

Kyjev si za Mongolov veľa vytrpel a pre rozhodnutie Alexandra definitívne stratil význam hlavného mesta krajiny. V kontexte napätia medzi ruským vedením a Ukrajinou možno chápať vtedajšie prenesenie centra moci do stredného Ruska aj ako symbol ruskej priority vo východnej Európe.

Tu možno vidieť aj náznak smerom k Číne ako pripomienku spoločného historického osudu. Číňania boli vtedy tiež podriadení Mongolskej ríši. Možno povedať, že Rusko a Čína spolu dosť dlho patrili do superveľmoci Džingischána a jeho potomkov. Alexandrova aktivita demonštruje schopnosť Rusov spolupracovať s východnými národmi.  

Samozrejme, slávnosti na počesť svätého kniežaťa boli určené aj domácemu auditóriu. Postsovietske Rusko nevyprodukovalo vlastných hrdinov, ktorí by mohli zjednotiť občanov a byť pre nich inšpirujúcim vzorom. Preto hľadá takéto príklady v hĺbke dejín.

Povznášajúc Alexandra sa terajší štátni a duchovní činitelia prezentujú ako jeho dediči a nástupcovia. Tak sa udalosti z dávnej minulosti stávajú nástrojom skutočnej politiky. Legenda o Alexandrovi Nevskom sa aj v 21. storočí ukázala byť užitočnejšou než pravda o jeho živote a diele.

Poznámka na záver

Vzniku historických mýtov sa nedá vyhnúť, ale treba ich vedieť oddeliť od vedeckých poznatkov o minulosti. Historická veda je zber a analýza faktov. Ich hodnotenie a interpretácia už nie je žiadna veda. Často to je ideológia a politická propagácia.

Každý má právo osobne hodnotiť minulé udalosti a mať na ne vlastný pohľad. Keby na ne všetci pozerali rovnako, znamenalo by to, že už sme roboti, nie ľudia. Niekomu sa Alexander Nevský môže páčiť, inému nie. O chutiach sa nediskutuje.

No šírenie kultu historickej osobnosti na základe vedomého ignorovania jej dôležitých vlastností je podľa mňa príliš. Zvlášť, keď tak robí štát. Aj keď sa to deje s dobrým úmyslom. Boh kedysi prikázal: „Neurobíš si modlu.“ Ako vidieť, stále to nestratilo aktuálnosť.