Medzi najslávnejších a najviac medializovaných sociológov a demografov patrí Francúz Emmanuel Todd. Preslávil sa už v roku 1979 knihou La Chute finale (Posledný pád), v ktorej s prekvapivou presnosťou predpovedal rozpad sovietskeho bloku.

To mu vynieslo povesť proroka, a ako dnes sám s úsmevom hovorí, stal sa „certifikovaným prorokom“. Jeho argumentácia pritom nestála na vojenskej alebo geopolitickej analýze, ale na sociálnych ukazovateľoch: rastu detskej úmrtnosti, alkoholizmu a samovrážd.

Todd tým ukázal rozdiel medzi mocou a životaschopnosťou. Sovietsky zväz mal armádu, jadrové zbrane, ideológiu aj globálny vplyv. Pokiaľ však základné ukazovatele zdravia, vzdelania a sociálnej súdržnosti mieria opačným smerom, môže vonkajšia sila maskovať vnútorný rozklad len na obmedzený čas.

Dnes stojíme pred podobnou otázkou. Pôrodnosť klesá takmer všade. Sama osebe však nemusí byť dôkazom spoločenského rozpadu. Môže súvisieť s urbanizáciou, antikoncepciou, vyššou životnou úrovňou, so zmenou úlohy žien alebo sociálnym štátom, ktorý ľudí oslobodil od nutnosti mať mnoho detí ako poistku na starobu. Kľúčová otázka preto neznie, prečo sa rodí menej detí, ale či nízku pôrodnosť sprevádza aj strata spoločenskej vitality.

Práve z tohto hľadiska sú zaujímavé dve veľmi odlišné krajiny – Južná Kórea a Uruguaj.

Výkonná spoločnosť príliš drahá na reprodukciu

Najznámejším prípadom prepadu pôrodnosti je Južná Kórea. Aj napriek vládnym stimulom vrátane podpory bývania zostáva pôrodnosť hrozivo nízka. Väčšina detí sa tu stále rodí v manželstve, takže nárast počtu sobášov dáva istú nádej na zlepšenie. Lenže aj „lepšie časy“ by v kórejskom prípade znamenali návrat fertility niekam k hodnote 1, teda stále na veľmi nízku úroveň. V roku 2025 podľa predbežných kórejských dát vzrástla fertilita na 0,80 a počet narodených sa zvýšil zhruba na 254 500.

Kórejská republika je preto ideálnym testom Toddovej otázky spoločenskej vitality. Nemala by nás však zmiasť veľmi nízka dojčenská úmrtnosť. Kórejské zdravotníctvo aj inštitúcie fungujú veľmi dobre, takže nejde o klasický rozpad inštitúcií, aký poznáme zo ZSSR.

Skutočný toddovský varovný signál je inde – v mimoriadne vysokej samovražednosti. Dáta Svetovej banky i Svetovej zdravotníckej organizácie na rok 2021 uvádzajú hodnotu okolo 27,5 samovraždy na 100-tisíc obyvateľov. Južná Kórea zároveň patrí k štátom, ktoré sa musia vyrovnávať s nárastom alkoholizmu.

Ázijská krajina ukazuje, že nízka pôrodnosť nemusí byť znakom nefunkčného štátu. Môže byť znakom spoločnosti, ktorá funguje až príliš tvrdo, takže sa v nej rodičovstvo stáva luxusom, rizikom alebo psychickou záťažou. Kórea teda nezomiera na zlyhanie inštitúcií, ale na úspech vlastného modelu.

Štát funguje, školy fungujú a firmy prosperujú, no život v takomto výkonnom systéme sa pre mnoho ľudí mení na disciplínu, ktorú nechcú odovzdať ďalšej generácii.

Tichá kríza mimo obvyklej mapy úpadku

Menej očakávaným, ale o to zaujímavejším prípadom je Uruguaj. Nejde o postsovietsku republiku ani o hypermodernú východoázijskú spoločnosť typu Južnej Kórey alebo Japonska. V latinskoamerickom kontexte má povesť relatívne stabilnej, vzdelanej a inštitucionálne vyspelej krajiny.

Práve preto je jeho demografický a sociálny profil zaujímavý. Fertilita sa tu pohybuje okolo 1,4 dieťaťa na ženu, teda hlboko pod hranicou jednoduchej reprodukcie.

Na prvý pohľad Uruguaj nepôsobí ako krajina, ktorá by mala byť kandidátom na stratu spoločenskej vitality. Nevidíme tu rozpad štátu, zrútenie inštitúcií ani katastrofálne zlyhanie zdravotníctva. Dojčenská úmrtnosť je síce vyššia ako v Južnej Kórei, Japonsku alebo západnej Európe, ale stále nejde o hodnoty typické pre najchudobnejšie štáty sveta.

Skutočný toddovský varovný signál je opäť v mimoriadne vysokej samovražednosti. Podľa údajov Svetovej banky i Svetovej zdravotníckej organizácie sa v roku 2021 pohybovala okolo 24,8 samovraždy na 100-tisíc obyvateľov, teda blízko Južnej Kórey a výrazne vyššie ako vo väčšine vyspelých západných spoločností.

Uruguaj tak ukazuje, že kombinácia nízkej pôrodnosti a psychickej krízy nie je len chorobou východnej Ázie ani postsovietskeho priestoru. Môže sa objaviť aj v stabilnej, relatívne prosperujúcej a navonok pokojnej spoločnosti.

Uruguaj teda nie je civilizačnou troskou. Je skôr príkladom krajiny, kde sa spoločenská vitalita nerúti navonok, ale ticho slabne vo vnútri. Štát funguje, inštitúcia drží a verejný život sa nerozpadá. Vysoká samovražednosť však naznačuje, že značná časť spoločnosti stráca schopnosť premeniť stabilitu na osobnú nádej.

Strata vnútornej energie a symptóm hlbšej únavy

V prípade Južnej Kórey je tento proces takmer intuitívne pochopiteľný. Spoločnosť orientovaná na výkon, súťaž, vzdelanie, kariéru a disciplinovanú produktivitu nakoniec začne spotrebovávať vlastný ľudský materiál. Vitalita sa nestráca preto, že by inštitúcie zlyhali, ale preto, že život, ktorý tieto inštitúcie organizujú, je pre mnoho ľudí príliš vyčerpávajúci.

Človek, ktorý sa celý život náhli v systéme neustáleho tlaku, sa nemusí nutne vzbúriť. Môže jednoducho prestať chcieť tento beh odovzdať ďalej.

Uruguaj ukazuje iný, tichší typ problému. Podobnú otázku možno klásť aj v mnohých európskych krajinách. Nejde o dramatický kolaps, rozpad štátu ani zrútenie základných služieb. Systém stále funguje. Len sa zdá, že zo spoločnosti postupne vyprcháva niečo menej merateľné, ale zásadné: chuť pokračovať.

Nie je náhoda, že Emmanuel Todd svoju nedávnu knihu nazval La Défaite de l’Occident, teda Porážka Západu. Jeho otázka nie je len geopolitická, ale antropologická: čo sa stane so spoločnosťou, ktorá si zachovala moc, inštitúcie a bohatstvo, ale stráca vnútornú energiu a schopnosť reprodukovať sama seba?

Otázka teda neznie len tak, či je možné zvýšiť pôrodnosť. Skutočná otázka znie, či sa spoločnosť dokáže zbaviť svojej chronickej únavy a znovu vytvoriť pocit, že budúcnosť nie je len povinnosťou, nákladom alebo rizikom, ale aj prísľubom. Pokiaľ áno, môže byť nízka pôrodnosť len prechodnou fázou novej modernity. Ak nie, nečaká nás možno spektakulárny kolaps, ale oveľa tichší proces: pozvoľné vyhasínanie spoločností, ktoré síce stále fungujú, ale čoraz menej vedia prečo.