Prečo si takmer nikto neuvedomuje rozsah krízy, na pokraji ktorej sa svet pre vojnu v Iráne nachádza? A prečo to obchodníci s komoditami nezohľadňujú v cenách?
Táto komplexná otázka máta mnohých analytikov a ľudí, ktorí dobre poznajú technické a technologické kapacity producentov a exportérov energonosičov, špeciálne ropy a plynu.
Hoci je otázka zložitá, odpoveď sa zdá byť banálna – všetci sú optimisti. Svet očakáva, že keď pôjde na trhoch do tuhého, Trump znova vycúva.
Fráza Trump always chickens out sa v očiach mnohých stala akýmsi novým bázickým scenárom. V prípade vojny, ktorú USA s Izraelom rozpútali, však americký prezident nemá všetky karty v rukách. Musí sa dohodnúť tak, aby ho to nepoškodilo, a to nie je také jednoduché.
Zdroje z amerických kuloárov 6. mája avizovali, že Biely dom je veľmi blízko k podpísaniu memoranda o porozumení, ktoré by predchádzalo podrobnejšej mierovej dohode s Iránom.
Detaily zatiaľ nie sú úplne jasné, ale Irán podľa zdrojov prejavil ochotu odložiť obohacovanie uránu na nízku úroveň 3,67 percenta (použiteľné pre civilné jadrové elektrárne), pričom sa skloňuje obdobie 12 až 15 rokov. Američania pôvodne požadovali 20, Iránci spomínali päťročné obdobie.
Teherán podľa ľudí z kuloárov dokonca zvažuje možnosť, že odstráni súčasné zásoby vysoko obohateného uránu (pravdepodobne okolo 300 kilogramov), čo je jedna z kľúčových požiadaviek Trumpa. V hre je údajne aj ich vývoz do USA. Tie by na oplátku zrušili sankcie a rozmrazili aj iránske finančné aktíva.
Obe krajiny by zároveň zrušili blokádu Hormuzského prielivu, ktorým za bežných okolností prechádza kvantum tovaru, no najmä pätina svetovej ponuky ropy a rovnaký podiel skvapalneného plynu.
Irán aj USA majú len malý priestor na manévrovanie
Prudký výpredaj ropy, ktorej cena padla (o viac ako 10 percent) pod 100 dolárov a pozitívna reakcia akciových trhov po tom, čo boli tieto správy 6. mája medializované, len potvrdzujú tézu o mimoriadnom optimizme.
Dohoda je zatiaľ iba v hlavách diplomatov, a nie na papieri, pričom skeptici upozorňujú, že iránske vedenie je rozdrobené a nie je úplne jasné, kto má posledné slovo. Ťažko si predstaviť, že by sa tamojší režim po bombardovaní a zabití najvyšších lídrov len tak vzdal obohateného uránu, akejsi svojej dlhodobej bezpečnostnej poistky. Rovnalo by sa to vyveseniu bielej vlajky.
Háčik tkvie v tom, že Teherán neťahá za výrazne kratší koniec povrazu. Aj keď jeho pokladnica pre americkú recipročnú blokádu trpí a krajina je vydaná na milosť bombardérom Spojených štátov a Izraela, táto vojna nie je len o konvenčnej sile. Tamojší lídri vedia, že blokovaním Hormuzského prielivu tlačia na Trumpovu achilovku.
Ešte väčší problém je ten, že manévrovací priestor absentuje aj u Trumpa.
Ten v minulosti ostro kritizoval dohodu, ktorú v roku 2015 uzavrel s Iránom ešte prezident Obama. V roku 2018 od nej USA pod jeho vedením odstúpili. Zmluva okrem iného limitovala množstvo uránu, ktoré môže Irán obohacovať (3,67 percenta), na 300 kilogramov. Predtým krajina disponovala násobne väčším množstvom.
Trumpovi sa dnes jeho predošlé, pomerne radikálne, kroky vracajú ako bumerang. Aj kvôli nim stojí medzi dvoma mlynskými kameňmi. Jeho povesť utrpí, ak neuzavrie lepšiu dohodu ako Obama, no na druhej strane mu ju ničí aj uviaznutie USA v konflikte, ktorý Američanom zdražuje každodenný život. Jeho podpora je drasticky nízka a už teraz je vysoká pravdepodobnosť, že pre vojnu ovládnu Kongres po tohtoročných polčasových voľbách demokrati.
Priestor, v ktorom sa môžu obe strany presvedčené o svojej strategickej prevahe stretnúť, je teda dosť malý. Práve preto sa zdá byť súčasné nastavenie obchodníkov desivo optimistické.
Prečo ešte ropa nestojí 200 dolárov a benzín tri eurá
Celkovo sa odhaduje, že sa pre blokádu na trh nedostane okolo 13 až 14 miliónov barelov ropy denne (časť dodávok totiž arabské krajiny vedia na trh vyviezť alternatívnymi cestami, poznámka redakcie). Je to viac ako štvornásobok objemov, ktoré do Európy exportovalo Rusko pred rokom 2022 a ktorých sa starý kontinent začal po vypuknutí vojny zbavovať.
Napriek oveľa nižšiemu a iba dočasnému poklesu ponuky (Rusko dokázalo presmerovať de facto všetok vývoz do Indie, Číny a ďalších, najmä ázijských krajín, poznámka redakcie) vtedy vystrelili ceny ropy vyššie ako dnes.
Okrem optimizmu obchodníkov však existuje aj niekoľko fundamentálnych faktorov, prečo zatiaľ ropa neatakuje hranicu 200 dolárov, čo je hodnota, ktorá už v marci zaznievala z úst analytikov. Dokonca to údajne očakával aj Donald Trump. Sám to totiž povedal.
Čiastočnú úľavu poskytlo zrušenie amerických sankcií na ruskú ropu, ako aj fakt, že kým Trump nepristúpil k vlastnej blokáde Hormuzu, Irán úžinou v prvých týždňoch vyvážal svoju produkciu (približne 1,5 milióna barelov denne).
Arabské krajiny tiež cítili blížiaci sa konflikt a snažili sa vyslať na more čo najviac naložených lodí. Vo výsledku tak vznikol akýsi nárazník, ktorý pomohol rozložiť šok z blokády Hormuzu po vypuknutí vojny. Odberatelia nepocítili pokles ponuky hneď, keďže veľa lodí ešte plávalo do cieľa. Podľa banky Morgan Stanley išlo od marca o úľavu na úrovni troch miliónov barelov denne, no tento efekt už takmer vyprchal.
Druhým dôvodom je, že jednotlivé štáty pumpujú do obehu bezprecedentné množstvá svojich rezerv (32 členov Medzinárodnej energetickej agentúry sa ešte 11. marca dohodlo, že uvoľnia na trh 400 miliónov barelov, respektíve tretinu núdzových zásob, poznámka redakcie), pričom ďalšie objemy prúdia na trh z rezerv súkromného sektora.
Rýchle tempo čerpania sa však bude musieť spomaliť, pretože odvtedy prešli takmer dva mesiace a úžina je stále zablokovaná. A napriek istým pozitívnym signálom nie je stále nič na papieri a nie je jasné, kedy sa spriechodní.
Časy šetrenia sú preto na dohľad.
Mimochodom, ide o ďalší z efektov, ktorý držal nárast cien na znesiteľnej úrovni. Economist totiž s odkazom na oslovených odborníkov uvádza, že „dopyt po rope a ropných produktoch bol v apríli o tri až päť miliónov barelov denne nižší, ako sa predpokladalo“.
Najviac sa na poklese podieľali ázijské krajiny, z ktorých mnohé už krátko po začiatku vojny vyrukovali s opatreniami na zníženie spotreby ropy a ropných produktov.
Lenže ak vojna potrvá, dopyt sa bude musieť znížiť ešte oveľa viac, aby sa stretol v rovnováhe s ponukou. A tomu zákonite predchádza rast cien, inak spotreba neklesne. Ekonomický editor magazínu Economist Henry Curr odhaduje, že dolná hranica nárastu je 165 dolárov, pričom hornú kladie až na úroveň štyroch stoviek za barel.
Očakáva sa pritom, že zlomovým mesiacom, keď už optimizmus nebude schopný zakrývať fyzickú realitu na trhu, bude jún.
Pôvodná úroveň cien sa nevráti hneď. Aj keby úžinu otvoril dnes
Aj keby k otvoreniu Hormuzu došlo okamžite, návrat do normálu bude trvať ešte dlhé týždne, možno až mesiace. Najmä z dvoch dôvodov.
Matthieu Favas, expert na komodity z magazínu Economist, konštatuje, že trhu sa najprv „uľaví“, keďže sa naň dostanú lode uviaznuté v Perzskom zálive.
Štáty tiež budú ochotnejšie rozpúšťať svoje zostávajúce rezervy, keďže budú presvedčené, že najväčšie nebezpečenstvo pominulo a svoje zásobníky čoskoro naplnia.
Obnovenie plnej ťažobnej kapacity naprieč arabskými štátmi však môže podľa Favasa trvať štyri až šesť týždňov, pričom čím dlhšie sú produkčné kapacity vypojené, tým viac sa natiahne aj ich obnova.
Tým druhým je zase fakt, že tankery, ktoré normálne prepravovali ropu z Perzského zálivu k zákazníkom po celom svete, neostali čakať na otvorenie prielivu, ale robia biznis inde.
„Budú chcieť dokončiť svoju plavbu predtým, než sa vydajú do Perzského zálivu (pre ropu), a dá sa predpokladať, že to bude trvať asi 60 až 90 dní,“ odhaduje Favas, pričom podotýka, že až potom budú môcť začať nabiehať na plnú kapacitu aj rafinérie po celom svete, čo takisto nejaký čas trvá.
Nakoniec, po tom, čo sa úžina spriechodní, radikálne ožije aj dopyt, keďže všetky krajiny sa budú snažiť doplniť svoje rezervy. Ceny ropy sa preto v žiadnom zo scenárov na pôvodné predvojnové hodnoty tak skoro nevrátia.