Cudne sa zabúda na fakt, že ak by Emiráty neprepožičali svoje územie a vzdušný priestor americko-izraelským útokom, žiadnu protivzdušnú obranu pred iránskymi protiútokmi by nepotrebovali. Saudská Arábia s Kuvajtom to začínajú chápať. Keď sa Trump predminulý týždeň rozhodol, že „oslobodia“ lode, ktoré Irán blokuje v Hormuzskom prielive, obe krajiny Američanom uzavreli vzdušný priestor a Trump musel svoj pokus odpískať.
Nie je isté, či nedávne rozhodnutie Emirátov vystúpiť z Organizácie krajín vyvážajúcich ropu súvisí s ich vďakou alebo vychádza z vnútorných záujmov. V každom prípade sa tým v Abú Zabí zavďačili Washingtonu a dali facku svojmu niekdajšiemu spojencovi Saudskej Arábii, ktorá OPEC riadi.
Najvyšší predstavitelia SAE a Saudskej Arábie boli roky v mnohých ohľadoch na jednej lodi. Ide o príslušníkov arabskej aristokracie, ktorí svojim krajinám vládnu tvrdou rukou, ropné bohatstvo smerujú do modernizácie, dobre vychádzajú s Američanmi a odmietajú šírenie iránskeho či tureckého vplyvu.
Líšili sa však v postoji k radikálnemu islamu. Zatiaľ čo Saudská Arábia sa hlási k fundamentalistickému wahhábizmu a nemá problém podporovať fundamentalistov aj v zahraničí, Emiráty udržujú doma umiernenosť a islamistov sa snažia oslabovať aj vonku.
Keď sa Saudská Arábia a Emiráty pred desiatimi rokmi spoločne zapojili do krvavej vojny v Jemene, išli tam so spoločným cieľom čeliť nástupu húsíov podporovaných Iránom. Každý však podporoval iné protihúsíjské sily. Keď sa koncom minulého roka ich jemenskí chránenci pustili do seba, obe regionálne veľmoci sa takmer ocitli vo vojne. Emiráty silnejšiemu susedovi nakoniec ustúpili. Keď dnes opúšťajú OPEC, možno Saudom tak trochu vystavujú účet za minuloročné poníženie.
Brutalita v Sudáne a rola Emirátov
Emiráty sa zároveň nepriamo zúčastňujú na vojne v Sudáne. Hoci sa k tomu verejne nehlásia, diplomaticky aj finančne podporujú povstalecké jednotky RSF, ktoré bojujú proti sudánskej vláde podporovanej islamistami. Prevažne arabskí povstalci postupujú voči provládnym nearabským kmeňom s brutalitou, ktorú mnoho pozorovateľov vrátane misie OSN označuje za genocídu.
Emirátska podpora genocídnej vojny by nebola možná bez súhlasu Anglosasov: povstalci spolupracujú s britskými žoldnierskymi firmami a vo Washingtone predstierajú, že nevedia, o čo ide. Sem-tam vysokí predstavitelia odsúdia masové zločiny, aby potom pokrčili ramenami.
Nikto nečaká, že by sa USA angažovali vojensky. Ale mohli by siahnuť k svojmu obľúbenému nástroju – sankciám. Z Kongresu opakovane zaznievajú požiadavky, aby povstalecká RSF bola zaradená na zoznam teroristických organizácií, čo by podstatne sťažilo jej zahraničnú podporu. Ale všetko vyznieva do prázdna.
Pritom pred niekoľkými týždňami vo Washingtone teroristický zoznam o jednu sudánsku skupinu rozšírili. Pribudla sudánska vetva Moslimského bratstva, o ktorú sa opierajú vládne sily. USA tým dali najavo, ku komu majú bližšie.
Spojenectvo USA, Izraela a Emirátov potvrdzujú genocídne vojny: v Gaze, južnom Libanone či Sudáne. Ak berieme výroky amerických a izraelských predstaviteľov aspoň spolovice vážne, genocídou hrozia aj Iránu. Ak by ich Irán nedokázal odstrašiť hrozbou rozsiahlych regionálnych i globálnych škôd, zrejme by ho čakal osud Palestínčanov či nearabských Sudáncov.
Na jednej strane tým politický Západ zrádza svoje tak často omieľané hodnoty. Na druhej strane len potvrdzuje svoju historickú trajektóriu.
Európski kolonialisti bežne vyhladzovali neposlušné obyvateľstvo Ameriky, Ázie, Afriky či Austrálie. Alebo zotročovali. Európski a americkí kresťania so židmi a s arabskými moslimami po stáročia organizovali tento výnosný obchod. Dnešné partnerstvo USA, Izraela a Emirátov má na čo nadväzovať.
