Nastupujúci maďarský premiér sa chystá do Varšavy a Viedne aj preto, aby oživil vyšehradskú spoluprácu Poľska, Maďarska, Česka a Slovenska a prepojil ju s rakúsko-česko-slovenským formátom spolupráce slavkovskej.
Ale žiadny z týchto formátov nezodpovedá črtajúcej sa multipolarite. Zatiaľ čo Vyšehrad a Slavkov sú príliš malé a nevyvážené, Trojmorie je zase príliš ideologické. Bude lepšie začať pri „Dvojmorí“ medzi Čiernym a Jadranským morom, ktorého geografickou osou je Dunaj.
Historické varianty
Plány na stredoeurópsku spoluprácu sa objavili s pádom stredoeurópskeho habsburského cisárstva v roku 1918. Poľský vodca Józef Piłsudski sa usiloval o Medzimorie, akúsi rozšírenú verziu historickej Poľsko-litovskej únie. Malo zahŕňať štáty od Fínska po Juhosláviu vrátane Ukrajiny a Bieloruska.
Piłsudkého nástupcovia sa potom pokúšali aspoň o minimalistický variant Poľska, Rumunska a Maďarska. O veľkej strednej Európe uvažoval aj československý premiér Milan Hodža. Jej jadrom mala byť únia podunajských štátov Československa, Rakúska, Maďarska, Juhoslávie, Rumunska a Bulharska, ktorá však mala byť výhľadovo otvorená aj do baltského priestoru a k Stredozemnému moru.
Reálnej existencie sa napokon dočkala len Benešova protihabsburská Malá dohoda Československa, Rumunska a Juhoslávie. Krátkodobému cieľu poslúžila, ale z protimaďarského spolku mohla bez Rakúska ťažko vyrásť pevná stredoeurópska spolupráca.
V4 fungovala dobre pri migrácii
Ďalšie stredoeurópske plány sa objavili po roku 1989, ale prebila ich stredoeurópska súťaž o čo najrýchlejší vstup do NATO a EÚ. Zostala vyšehradská spolupráca (V4), ktorá po rokoch spánku krátko zafungovala pri obrane pred masovou migráciou v rokoch 2015 a 2016, aby sa potom odmlčala a vojnou na Ukrajine nechala opäť uspať.
Aj keby sa ju nastupujúcemu maďarskému premiérovi Péterovi Magyarovi podarilo prebudiť, ako sľubuje, neponúka odpoveď na výzvy, pred ktorými stojíme. S necelými sedemdesiatimi miliónmi ľudí je na globálnej scéne príliš malá a v dôsledku nepomeru medzi Poľskom a ostatnými príliš nevyvážená.
Pred desiatimi rokmi sa objavila ešte slavkovská spolupráca (S3). Netrpí síce vyšehradskou nevyváženosťou a včleňuje Rakúsko do strednej Európy, ale inak je ešte o niečo menšia a politicky slabšia ako Vyšehrad.
Trojmorie a americký vplyv medzi Ruskom a Nemeckom
Projekt Trojmoria geopolitickú váhu má, zahŕňa súvislý pás krajiny od Estónska po Grécko, v ktorom žije viac než stodvadsať miliónov ľudí.
Vznikol pred desiatimi rokmi poľsko-chorvátskou iniciatívou s ohláseným cieľom budovať energetické a dopravné prepojenie regiónu. Kameň úrazu je v jeho geopolitickom smerovaní: spočiatku výlučne atlantickom, dnes atlanticko-bruselskom. Projekt nezahŕňa Srbsko a od začiatku ho sprevádzajú vplyvné americké think tanky Atlantic Council a Heritage Foundation.
Trojmorie vidí ako priestor amerického vplyvu medzi Ruskom a Nemeckom, ktorý by mal pod poľskou správou napríklad nakupovať americký plyn, brániť ruskému vplyvu a Západoeurópanom pripomínať americké priority.
Dubrovnícka deklarácia, ktorú predstavitelia členských štátov koncom apríla schválili, toto smerovanie dobre vystihuje.
Prisahá neochvejnú podporu Ukrajine a jej územnej integrite, odsudzuje „nevyprovokovanú, neoprávnenú a nezákonnú“ agresiu Ruska. Víta americkú angažovanosť v regióne, za ktorej výraz okrem iného považuje americkú pozvánku Poľsku na tohtoročný samit skupiny G20 na Floride.
Za ďalších strategických partnerov považuje Európsku komisiu, vybrané krajiny NATO a Japonsko. Podporuje rozšírenie EÚ o Ukrajinu, Moldavsko a členov NATO Albánsko a Čiernu horu.
Nie div, že sa Maďarsko, ktoré v čase konania samitu bolo po voľbách, ale ešte pred nástupom Magyarovej vlády, pri schvaľovaní deklarácie zdržalo. Doterajšie smerovanie Trojmoria uzatvára strednú Európu do hraníc politického Západu. Mimoriadne silným jazykom sa hlási k bruselskému odmietaniu Ruska a hlavnými mimoeurópskymi partnermi majú byť len USA či ich vazali.
Existenciu krajín BRICS a globálneho Juhu nevzali v Dubrovníku na vedomie. Imperiálna milosť, ktorej sa dostalo Poľsku od USA pozvánkou na Floridu, má roznietiť nadšenie od chladného Baltu.
Bez dominantného štátu
Takéto predstavy sú scestné. Odrážajú buď ducha 90. rokov minulého storočia, keď si Stredoeurópania maľovali, že sa budú podieľať na svetovláde ako rovnocenná súčasť Západu (havlovská ľudskoprávna politika, poľská okupačná zóna v Iraku), alebo desiatych rokov, keď spoznali, že podmienkou náležitosti k Západu je rezignácia na vlastnú identitu.
V druhej polovici dvadsiatych rokov by už malo byť zrejmé, že studenovojnový Západ sa rozpadá a že jeho európska časť, ktorá je nám najbližšie, nesmeruje v nastupujúcej multipolarite k samostatnému pólu, ale do bezvýznamnosti. Spojené štáty jedným z pólov určite budú, ale s cieľmi, ktoré budú strednej Európe často cudzie.
Za týchto podmienok má zmysel len taká stredná Európa, ktorá bude otvorená partnerom nielen zo Západu, ale v rovnakej miere aj z Východu a Juhu. Zároveň musí byť dostatočne veľká, aby ju na iných kontinentoch vôbec zaznamenali. Nemôže ísť o región tmelený odporom k Rusku, strategicky závislý od USA a regulačne a ekonomicky podriadený Bruselu.
Dokázalo by sa Trojmorie vyslobodiť z týchto osídiel? Nedá sa to vylúčiť, ale rovnako tak s tým nemožno počítať.
Možno bude zmysluplnejšie začať bez baltskej časti, teda aj bez Poľska, v podunajskom priestore medzi Čiernym a Jadranským morom. Podstatnou výhodou „Dvojmoria“ je to, že tu nie je jeden dominantný štát a akákoľvek spolupráca musí vychádzať z rovnocennej dohody niekoľkých veľkostne porovnateľných štátov. Navyše ide o o krajiny, ktoré k zahraničnej politike pristupujú skôr pragmaticky, sú otvorené spolupráci so všetkými a ideologické výstrelky vynucované Bruselom či Washingtonom sa snažia korigovať.
A baltskí susedia? Tí z nich, ktorí dostanú šancu na spiatočku z geopolitického scestia, budú v strednej Európe vítaní. Tí ostatní už možno nebudú mať možnosť o sebe rozhodovať.