Keď sa povie balkanizácia, predstavíme si politický čoraz menšie celky, v ktorých sa historické krivdy, kultúrne rozdiely, náboženské identity a národné menšiny skladajú do mapy ťažko čitateľnej zvonku. Makroekonómia však ponúka prekvapivo jednoduchú mriežku: menovú politiku. Menový režim dnes ukazuje, koľko stability si jednotlivé balkánske ekonomiky kúpili a akú cenu za to zaplatili.
Tri tváre menovej politiky
Balkán sa tak dá rozdeliť do troch ekonomických pásiem. Prvú tvoria krajiny pevne zakotvené v eurozóne: Slovinsko, Chorvátsko a po novom Bulharsko. Druhé pásmo predstavujú ekonomiky, ktoré euro používajú alebo sú naň pevne naviazané bez toho, aby boli plnohodnotnými účastníkmi menovej únie: Kosovo, Čierna Hora a Bosna a Hercegovina. Tretiu skupinu tvoria štáty s vlastnou menou a vlastnou centrálnou bankou: Rumunsko, Srbsko, Albánsko a Severné Macedónsko.
Toto rozdelenie nie je len technické. Je to mapa dôvery, zraniteľnosti a zodpovednosti. Krajiny eurozóny získavajú stabilitu, nižšie kurzové riziko a jednoduchší prístup ku kapitálu. Zároveň sa však vzdávajú možnosti reagovať na domáce šoky vlastným kurzom alebo sadzbami. Ich menovú politiku určuje Frankfurt, nie Ľubľana, Záhreb alebo Sofia.
Na príbehu eura v tejto časti Európy je pritom najzaujímavejšie, že každá z týchto krajín píše iný ekonomický príbeh. Slovinsko je najvyspelejšou ekonomikou regiónu, ale zároveň pripomína problém starej západnej Európy: stabilitu vykúpenú slabšou dynamikou. Nie je to krajina makroekonomického chaosu, ale skôr nízkeho tempa. Má inštitúcie, priemysel aj dôveryhodnosť, lenže stratila časť vnútorného rastového napätia, ktoré ešte charakterizuje chudobnejšie časti Balkánu.
Chorvátsku euro dodalo stabilitu a definitívne ho posunulo bližšie k jadru európskej integrácie. Zároveň však zvýraznilo jeho závislosť od turizmu, spotreby a služieb. Tento model funguje v dobrých časoch, je však citlivý na drahšie energie, slabší európsky dopyt aj geopolitické napätie. Euro tak Chorvátsku pomáha s dôveryhodnosťou, nerieši však riziko príliš jednostrannej turistickej ekonomiky.
Najzaujímavejšiu kapitolu dnes píše Bulharsko. Prijatie eura mu otvára dve cesty. Prvá je úspešná konvergencia, teda lacnejší kapitál, vyššia dôvera investorov a rýchlejšie približovanie sa k bohatším členom Únie. Druhá cesta znamená skôr pohodlnejšie zadlžovanie bez skutočnej modernizácie. Euro tak dáva Bulharsku veľkú príležitosť, ale predstavuje preň aj test zodpovednosti.
Lacnejšie peniaze musia skončiť v infraštruktúre, produktivite a modernizácii ekonomiky. Ak sa stratia v korupčných mechanizmoch alebo v bežnej spotrebe štátu, nebudú transformačným nástrojom, ale stanú sa len elegantnejším obalom starých slabostí.
Ilúzia suverenity a stabilita z dovozu
Kosovo a Čierna Hora používajú euro jednostranne, zatiaľ čo Bosna a Hercegovina udržiava systém menového výboru naviazaný na európsku menu. Výhodami sú predvídateľnosť a ochrana pred menovým chaosom, nevýhodami, naopak, takmer nulová menová autonómia a absencia plnej bezpečnostnej siete Európskej centrálnej banky.
Na Balkáne to však môže byť pragmatické riešenie. Pevná väzba na euro znižuje riziko devalvácií, inflačných špirál a straty dôvery. Tieto krajiny vymenili časť autonómie za stabilitu, nie však s cieľom rýchleho zbohatnutia, ale ako poistku proti najhorším chybám.
Cena autonómie a rumunská stagflačná pasca
Najzaujímavejšie však je tretie pásmo. Krajiny s vlastnou menou majú na papieri najväčší priestor na hospodársku politiku. Môžu nastavovať sadzby, riadiť likviditu, brániť kurz alebo, naopak, dovoliť mene, aby časť šoku absorbovala.
Lenže práve tu sa ukazuje aj druhá strana autonómie. Vlastná mena poskytuje flexibilitu, ale zároveň okamžite trestá chyby. Ak trhy neveria rozpočtu, inflácii alebo vládnej politike, premietne sa to do výnosov dlhopisov, kurzu a ceny financovania.
Do tejto skupiny patria Albánsko, Severné Macedónsko, Srbsko a Rumunsko. Každá z týchto krajín sa snaží viesť vlastnú menovú politiku, ale každá stojí pred inou úlohou. Albánsko dnes ťaží z turizmu, zo silnejšej meny a z relatívne nízkej inflácie. Severné Macedónsko zostáva menšou ekonomikou citlivou na európsky hospodársky cyklus. Srbsku sa v posledných rokoch podarilo zlepšiť vnímanie u investorov a v roku 2024 získalo od agentúry S&P svoj prvý investičný rating BBB−, čo je pre najväčšiu západobalkánsku ekonomiku dôležitý symbolický posun.
Rumunsko však píše úplne iný príbeh. Práve ono ukazuje, že stabilná makroekonomická situácia nie je len účtovnou kategóriou, ale nutnou podmienkou politickej stability. Je zaujímavé predovšetkým tým, že v čase, keď sa v súvislosti s iránskou krízou znovu hovorí o stagflácii, ponúka takmer učebnicový príklad tejto pasce. Stagflácia predstavuje situáciu, keď ekonomika klesá alebo rastie len veľmi málo, zatiaľ čo inflácia zostáva vysoká. Pre centrálnu banku je to najhoršia možná kombinácia, pretože nevie, ktorému problému dať prednosť. Keď zníži sadzby, riskuje ďalší rast cien. Ak ich, naopak, ponechá vysoko, dusí už aj tak slabú ekonomiku.
Rumunské makroekonomické štatistiky sú v tomto ohľade alarmujúce. Inflácia dosahuje 9,9 percenta. Za takým vysokým rastom cien stoja predovšetkým zrušenie stropov na ceny elektriny, zvýšenie DPH a vyššie spotrebné dane.
Zvyšovanie daní je nevyhnutné, pretože rumunský štátny rozpočet vykazuje deficit 7,9 percenta HDP. Vyššia daňová záťaž si však vyberá svoju cenu v podobe zastavenia hospodárskeho rastu. Ekonomika v poslednom kvartáli roku 2025 dokonca klesla o 1,8 percenta. Úrokové sadzby pritom zostávajú na vysokej úrovni 6,5 percenta.
Jedinou výhodou Rumunska, ktorá mu dáva určitý manévrovací priestor, je relatívne nízke zadlženie oproti západným ekonomikám. Ani to však nemení základný trend: dlh strmo rastie, a to z 54,8 percenta HDP v roku 2024 na 59,3 percenta HDP v roku 2025. Rumunsko tak ukazuje, ako rýchlo sa môže príbeh dobiehania Západu zmeniť na príbeh nutnej fiškálnej nápravy.
Balkán tak zostáva regiónom, ktorý sa politicky ťažko číta, ale ekonomicky ho možno prekvapivo dobre pochopiť cez menu, dlh a cenu kapitálu. A práve Rumunsko dnes ukazuje, že najväčším rizikom regiónu nemusí byť jeho historická roztrieštenosť, ale okamih, keď sa slabý rast, vysoká inflácia a tlak na verejné financie spoja do jedného problému.
Zatiaľ čo svet sa dnes znovu obáva možnej stagflácie, Rumunsko už stojí na jej prahu. Preto bude dôležité sledovať, či sa dokáže zo stagflačnej pasce vymaniť alebo či sa stane varovaním pre ostatných.