A ďalej: ak by si po roku 1990 európske krajiny NATO delili s USA obranné výdavky v pomere 50 : 50, verejný dlh EÚ by bol dnes okolo 115 percent HDP (namiesto súčasných približne 80 percent), zatiaľ čo dlh USA by sa namiesto dnešných 120 percent HDP pohyboval okolo 100 percent HDP. EÚ má nižší dlh ako Amerika len vďaka výdatnej „bezpečnostnej dividende“, ktorú jej americký daňový poplatník v uplynulých desaťročiach poskytoval.

Jadro Únie nestačí s dychom

Navyše sa mýlia aj tí, ktorí ekonomické zaostávanie EÚ za USA zľahčujú poukazovaním na hospodársky vzostup a rast životnej úrovne v Česku v uplynulých približne tridsiatich rokoch. Ide o nepochopenie, pretože ide o dve odlišné veci.

Pohľad na dáta totiž odhaľuje, že EÚ funguje ako „konvergenčný stroj“ pre nové členské štáty, ktoré doháňajú priemer EÚ relatívne rýchlym rastom produktivity. Napríklad v Česku narástla v rokoch 1995 až 2019 hodinová produktivita práce o 81 percent, zatiaľ čo v EÚ ako celku len o 38 percent. Česko na tom bolo dokonca lepšie ako USA, kde stúpla o 62 percent.

Problémom Únie je však to, že jej ekonomickí lídri narážajú na technologickú hranicu: jadro EÚ (Nemecko, Francúzsko, Taliansko) nedokáže túto hranicu posúvať tak rýchlo ako USA, čo vedie k celkovému relatívnemu poklesu EÚ voči Spojeným štátom.

Zvlášť kritická je situácia napríklad v Taliansku a Španielsku, kde produktivita vzrástla v danom období iba o 9, respektíve 16 percent. To je katastrofálny výsledok.

Čo spôsobilo euro

Zásadný podiel viny na úpadku oboch krajín má euro. Z troch dôvodov.

Po prvé, pred jeho zavedením Taliansko aj Španielsko pravidelne riešili pokles svojej konkurencieschopnosti devalváciou národnej meny (líry a pesety), čo zlacňovalo ich export. S eurom o túto možnosť prišli.

Po druhé, vstup do eurozóny priniesol južným štátom prudký pokles úrokových sadzieb na úroveň Nemecka. V Španielsku lacné úvery vyvolali masívny investičný boom, ktorý sa však sústredil na stavebníctvo a reality namiesto technológií. To síce dočasne zvýšilo HDP, ale hodinová produktivita stagnovala, pretože tieto sektory majú nízku pridanú hodnotu.

V Taliansku zase lacné peniaze umožnili štátu odkladať bolestivé štrukturálne reformy, ktoré by potenciálne tiež zvýšili konkurencieschopnosť talianskych vývozcov aj bez devalvácie, pretože obsluha vysokého dlhu bola náhle lacnejšia.

Po tretie, v prvom desaťročí od zavedenia eura rástli mzdy a ceny v Taliansku a Španielsku rýchlejšie ako v Nemecku, ale bez zodpovedajúceho rastu produktivity. Po vzniku eurozóny masívne smeroval do jej južných krajín nový kapitál, ktorý však končil v málo produktívnych odvetviach, ako sú spomínané reality v Španielsku. Tým vzniklo takzvané reálne nadhodnotenie, ktoré ekonomiky Talianska či Španielska urobilo drahými a nekonkurencieschopnými.

Štátne zásahy

Popri eure je zásadným zdrojom zaostávania Európy silnejúce zasahovanie štátu do ekonomiky.

Uvediem príklad z Česka. Niektorí dnes bedákajú, že kapitalizmus v krajine narazil na svoje limity. Napríklad preto, že je tu drahé bývanie. Pritom v posledných 10 rokoch nastali až dva zásadné momenty, keď by kapitalizmus bez zásahu štátu bývanie výrazne zlacnil. Ale práve štát tomu svojím zásahom zamedzil.

Najprv v rokoch 2013 až 2017 štát, respektíve jeho Česká národná banka, zabránila deflácii (teda plošnému poklesu cien) vytvorením viac ako dvoch biliónov českých korún „z ničoho“. Tie umožnili rekordne zlacniť hypotéky (v podstate ich dotovať menovou politikou štátu) a vohnať cez ne stovky na klávesnici vyťukaných miliárd do nehnuteľností.

Neskôr počas covidu zasa štát nenechal ceny nehnuteľností poriadne klesnúť tým, že sa v stovkách miliárd českých korún zadlžil a tieto peniaze nalial do ekonomiky. Na dlh budúcich generácií im navyše k tejto ich zadlženosti zariadil nedostupné bývanie.

V oboch prípadoch sa to dialo za povzbudzovania a potlesku práve tých, ktorí dnes lamentujú nad „limitmi kapitalizmu“. V skutočnosti spoznávajú „limity etatizmu“, pred ktorými tí prezieraví varovali už pred rokmi.

Spojené štáty sú kapitalistickejšou ekonomikou ako Česko a krajiny EÚ, a aj preto sa starému kontinentu hospodársky vzďaľujú.

Text pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.