Americký a izraelský útok na Irán, ktorý je spojencom Ruska, predstavuje ďalšiu ranu pre zahraničnú politiku Moskvy a jej globálny vplyv.
Rusko je už teraz vyčerpané vojnou na Ukrajine a v už prebiehajúcom piatom roku bojov dosiahlo len skromné územné zisky. Konflikt v Iráne prichádza krátko po revolúcii v Sýrii, ktorá zvrhla ruského spojenca Bašára Asada, a po americkej operácii vo Venezuele namierenej proti ďalšiemu spojencovi Moskvy – Nicolásovi Madurovi.
Situáciu zhoršujú aj silnejúci ekonomický tlak USA na Kubu, ďalšieho ruského partnera, a volebná porážka Viktora Orbána v Maďarsku, ktorý bol [západným establišmentom] považovaný za blízkeho spojenca Kremľa.
Orbánova prehra zároveň umožnila Európskej únii schváliť bezúročnú pôžičku pre Ukrajinu vo výške 90 miliárd eur. Medzitým ruská armáda na Ukrajine utrpela veľké straty výmenou za minimálne územné zisky, pričom konflikt sa nachádza v bode, z ktorého ani jedna strana nevidí jasnú cestu k definitívnemu víťazstvu.
Počas sobotňajších osláv víťazstva nad nacizmom, ktoré sa tentoraz niesli v tlmenom duchu, prezident Vladimir Putin naznačil, že jeho zdĺhavá „špeciálna vojenská operácia“, ako nazýva vojnu na Ukrajine, by sa mohla chýliť ku koncu. „Verím, že sa to blíži k záveru,“ povedal, no neuviedol žiadne detaily.
Kremeľ však naďalej trvá na požiadavkách, ktoré sú pre druhú stranu neprijateľné: žiada odstúpenie území, ktoré armáda nedobyla, a presadenie úplne nového bezpečnostného usporiadania v Európe.
Aj keď Rusko v poslednom období utrpelo viacero oslabení, celková situácia pre Moskvu nie je len negatívna. Európa je totiž čoraz viac rozdelená v otázke americko-izraelskej vojny v Iráne aj v hodnotení americkej politiky samej osebe.
Putinov strategický cieľ sa napĺňa v Iráne
Výrazná nevraživosť prezidenta Donalda Trumpa voči NATO a európskym spojencom Spojených štátov je pre Rusko veľkým prínosom. Od konca druhej svetovej vojny patrí medzi hlavné ciele Moskvy oslabiť transatlantické spojenectvo, rozdeliť USA a Európu, podkopať záväzok NATO k spoločnej obrane a – ak by to bolo možné – prinútiť Washington stiahnuť svoje jednotky a rakety z kontinentu.
Trumpovo odvážne vyhlásenie, že chce prevziať kontrolu nad Grónskom, ktoré patrí Dánsku, členskému štátu NATO, Európanov šokovalo, a to aj v prípade, že by ostalo len pri slovách. Jeho náhle rozhodnutie stiahnuť americké jednotky z Nemecka – zjavne zo sklamania nad nedostatočnou podporou vojny v Iráne – mnohých v Európe znepokojilo.
Trump zároveň často verejne útočil na lídrov tradične proamerických európskych krajín, ako sú Británia, Francúzsko, Nemecko, Taliansko či Španielsko. Tým oslabil dôveru Európanov v to, že by Spojené štáty skutočne prišli Európe na pomoc, ak by na ňu Rusko zaútočilo.
A hoci Moskva stratila Viktora Orbána ako významného spojenca, stále má v Európe politikov a strany, ktoré sú jej naklonené, napríklad na Slovensku, v Bulharsku, Rumunsku, Srbsku a v ďalších krajinách.
Aj vojna v Iráne prináša Rusku zároveň problémy aj výhody.
USA pomohli ruskej štátnej pokladnici
A hoci bol napadnutý spojenec Moskvy, konflikt prudko zvýšil ceny ropy, zemného plynu aj hnojív, čo Rusku prináša obrovské zisky, aspoň zatiaľ. Nárast cien energií bol taký výrazný, že Washington dokonca zrušil sankcie na predaj ruskej ropy, čím ešte viac uvoľnil tlak na ruský rozpočet.
„Vojna v Teheráne je dar, ktorý stále prináša nové výhody,“ povedal Alexander Gabuev, riaditeľ Carnegie Russia Eurasia Center. Podľa neho sú ceny ropy vďaka blokáde také vysoké, že aj keby sa strategický Hormuzský prieliv otvoril zajtra, trvalo by veľmi dlho, kým by sa trh vrátil na úroveň spred vojny.
Konflikt zároveň spotrebúva veľké množstvo amerických rakiet a protivzdušných systémov, ktoré by inak mohli smerovať na Ukrajinu. Aj to hrá v prospech Moskvy. Vojna navyše poškodzuje obraz Spojených štátov ako neotrasiteľnej vojenskej veľmoci, pretože vývoj konfliktu nejde podľa pôvodných amerických plánov.
Blokáda Hormuzu, cez ktorý prúdi veľká časť čínskej ropy, navyše motivuje Peking, aby schválil a podporil výstavbu priamych ropovodov a plynovodov z Ruska. To je jeden z možných výsledkov plánovaného samitu medzi Vladimirom Putinom a čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom, ktorý by sa mal uskutočniť do konca júna, prípadne ešte tento mesiac, hneď po tom, ako Trump navštívil Čínu v rámci svojej odkladanej cesty.
Hoci závislosť Ruska od Číny v dôsledku západných sankcií rastie, pokračuje vo vývoze ropy a plynu. Pomáha mu pri tom takzvaná tieňová flotila tankerov, cez ktorú predáva suroviny novým obchodným partnerom mimo západnej kontroly. Moskva sa zároveň snaží obmedziť používanie amerického dolára v obchode a udržiava úzke ekonomické vzťahy s Indiou.
Rusko si našlo aj spôsob, ako získavať západné technológie a tovar, ktoré sú oficiálne zakázané. Produkty ako počítačové čipy alebo spotrebná elektronika najskôr smerujú do krajín bez sankcií, napríklad do Arménska či Kirgizska, a odtiaľ sa následne dostávajú do Ruska.
Protiamerická propaganda sa ponúka sama
Podľa Hanny Notteovej, riaditeľky pre Euráziu v Centre pre štúdium nešírenia jadrových zbraní Jamesa Martina (James Martin Center for Nonproliferation Studies), Rusko zároveň využíva vojnu na propagandu najmä v Afrike, Ázii a v krajinách globálneho Juhu.
Moskva obviňuje Spojené štáty, že vedú neokoloniálnu vojnu po boku Izraela, ktorého politika v Gaze, na Západnom brehu a v Libanone je vo veľkej časti sveta ostro kritizovaná. Rusko tak získava určitý kredit za to, že sa svojho spojenca (Iránu) zastalo – aspoň v rámci svojich možností.
Moskva poskytla Iránu verejnú podporu, humanitárnu pomoc a spravodajské informácie potrebné na útoky na americké základne v regióne. Niektorí európski a americkí predstavitelia sa domnievajú, že Rusko dodáva Iránu drony a komponenty. Ide o pokročilejšie ruské verzie pôvodných iránskych modelov, hoci Kremeľ to popiera.
„Rusko predáva príbeh o vojne, ktorý u nezápadného publika rezonuje,“ hovorí Notteová. Tento naratív uplatňuje pri Iráne aj pri Ukrajine. Rusko bez štipky irónie vykresľuje konflikt na Ukrajine ako „novú antikoloniálnu vojnu – zástupný konflikt, ktorý proti Rusku vedie Západ – a formu neokolonializmu, v ktorej Rusko musí zvíťaziť“.
Tento postoj je podľa nej veľmi lákavý najmä v postkoloniálnych spoločnostiach v Afrike a Ázii. Rusko sa v podstate snaží osloviť populácie, ktoré pociťujú voči Západu krivdu – či už ide o odpor voči „woke“ kultúre, alebo nespravodlivosť v obchode. „Moskva sa vezie na vlne silných protiamerických a protizápadných nálad,“ vysvetľuje Notteová.
Keďže Trump v Iráne nemá jasnú cestu k víťazstvu, zdá sa, že je pripravený ponechať islamskú republiku pri moci, vedenú tvrdou líniou Revolučných gárd.
Obavy rastú aj u šejkov
To pravdepodobne poškodí americkú povesť v regióne. Štáty Perzského zálivu, ako sú Omán, Spojené arabské emiráty či Saudská Arábia, sa totiž budú musieť vyrovnať s neporazeným a ešte radikálnejším Iránom.
Tieto krajiny sa obávajú, že Trump v snahe rýchlo vycúvať z vojny bude naďalej ignorovať obnovené iránske útoky na ich územie. Ukazuje sa totiž, že americké vojenské základne, ktoré hostia, už nie sú takým odstrašujúcim faktorom, ako očakávali.
Tým, že tieto štáty začínajú hľadať alternatívy, vplyv Spojených štátov pravdepodobne oslabne, z čoho budú ťažiť najmä Rusko a Čína. Situáciu pozorne sledujú aj ďalšie krajiny, najmä v Ázii, ktoré si vytvárajú vlastný obraz o tom, aká je skutočná vytrvalosť USA a ich ochota garantovať bezpečnosť spojencov.
Po viac ako štyroch rokoch vojny proti Ukrajine, ktorá mala byť podľa pôvodných predstáv rýchlym triumfom, čelí Rusko rastúcej nespokojnosti obyvateľstva a vážnym ekonomickým problémom.
Podľa Alexandra Gabueva krajina míňa na armádu až 40 percent svojho národného príjmu a vysoké úrokové sadzby ničia súkromné podniky. Putinova popularita je najnižšia od začiatku konfliktu.
Poškodená je však aj povesť Spojených štátov. Nepodarilo sa im dosiahnuť rýchle víťazstvo v Iráne, čo podľa Gabueva posilnilo iránsky naratív, že ani krajina, ktorú Teherán nazýva „Veľkým Satanom“, „nie je všemocná“. Podľa neho to potvrdzuje, že sa končí éra unipolárneho sveta, v ktorom dominovali USA.
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Vychádza so súhlasom redakcie.