Branislav Škripek: Ako sa z ateistu stal zapálený kresťan

Branislav Škripek ako europoslanec v parlamente. Foto: Archív Branislav Škripek

Bol to jeden konkrétny moment, deň, v júni 1990, keď sa okolo mňa rozhostilo čosi ohromne obrovské, veľmi hlboké, vše-prenikajúce. Na chvíľu som stratil pojem o čase a priestore. Uvedomil som si, že je to Boh, ktorý existuje, dáva všetkému zmysel, hovorí bývalý poslanec Branislav Škripek.

Branislava Škripeka poznáme ako poslanca v NR SR pôsobiaceho sprvoti v OĽaNO. Neskôr pôsobil ako europoslanec a spolu s Annou Záborskou stál pri vzniku Kresťanskej únie. Okrem jeho politickej angažovanosti pôsobil na Slovensku tiež ako slovenský prekladateľ, tlmočník a evanjelizátor. Už roky žije so svojou rodinkou v obci Budmerice.

Ako sa z človeka, ktorý dvadsať rokov žije ako úplný ateista odrazu stane zapálený kresťan? 

(Smiech.) Táto otázka musí mať dve odpovede, pretože je správne, ak použijeme slovíčko “zrazu“, no zároveň platí, že aj nie. Naozaj som bol vychovávaný ako ateista. Vychovávala ma tak moja mama, ktorá bola síce dobrým človekom, ale uverila ideálom komunizmu, a to spolu s otcom, ktorý bol tiež veľmi zatvrdený neveriaci. Práve on sa častokrát veľmi zle vyjadroval o Bohu či cirkvi. Veril socialistickej lži, že náboženstvo je tu len na to, aby ovládalo ľudí. Smial sa z toho, že niekto má v niečo veriť. Bolo to zaujímavé, pretože na jednej strane neznášal socializmus a komunizmus a bol proti nemu, ale na druhej strane veril týmto falošným výkladom. Veril, že Boh neexistuje a cirkev chce iba ovládať ľudí. Takto som bol vychovávaný a z tohto pohľadu som sa aj skutočne veľmi náhle stal veriacim. Udialo sa to veľmi jednoduchým, no zároveň zázračným a nepochopiteľným spôsobom.

Môžete nám popísať, čo presne vás k tomu viedlo?

Bolo to počas základnej vojenskej služby. Druhý rok na vojne. V jednej chvíli počas poobednej prestávky som prežil veľmi intenzívny, hlboký až doslova fyzicky nádherný zážitok. Preniklo ma ohromné vnútorné poznanie o čomsi dovtedy pre mňa nevídanom. Bol to jeden konkrétny moment, deň, v júni 1990, kedy sa okolo mňa rozhostilo čosi ohromne obrovské, veľmi hlboké, vše-prenikajúce. Na chvíľu som stratil pojem o čase a priestore. Uvedomil som si, že je to Boh, ktorý existuje, dáva všetkému zmysel, hlboké vnútorné upokojenie a uspokojenie – zrejme prameniace z toho, že konečne všetko dostalo význam. Musím povedať, že to bolo to, čo ma veľmi motivovalo konať dobro. 

Rodina Škripekovcov aj s najstarším synom Marcelom. Foto: Archív Branislav Škripek

Ako ste ale rozpoznal, že to je zrovna Boh? 

Bolo to absolútne jasné, že to, čo sa ma teraz dotklo, je Boh. Bola to až taká samozrejmosť, že som prijal absolútne presvedčenie a nikdy som odvtedy o tom nepochyboval. Vyslovene konkrétne som vedel, že toto je Boh. A nikdy ma to neopustilo. Dovtedy mi bolo v živote veľmi ťažko, cítil som prázdnotu, myslel som si, že životu chýba zmysel a smerovanie.

Ako by ste popísali vzťah vašich rodičov v období vášho dospievania? Môžete povedať, že ste vďaka nim mali od detstva pred očami vzor rodičovstva? 

Ach, to vôbec nie. Moji rodičia mali veľmi ťažký vzťah a rozviedli sa, keď som mal 14 rokov. Musím priznať, že to mnou vtedy ohromne otriaslo. Vyskúšal som potom v živote rôzne zaujímavé veci, ale nič mi nedávalo ani naplnenie, ani pokoj, ani zmysluplnosť. Keď ma náhle obklopilo toto “čosi“ zvláštne, ja som hneď vedel, že Boh existuje. A zrazu to dávalo zmysel všetkému. Tento zážitok spôsobil, že som sa následne rozhodol hľadať a nájsť odpovede o tomto Bohu. No a podarilo sa.

Ak by ste porovnali svoj život skôr, než doň zasiahol Boh svojou blízkosťou, s tým, čo zažívate teraz na ceste s Ním, čo najcennejšie ste podľa vášho presvedčenia získal? 

Bolo to práve to vedomie, že Boh existuje, ktoré dávalo zmysel všetkému. Mne to dalo pohnútku odvrátiť sa od všetkého zlého. A snažiť sa Boha poznávať, nasledovať. Nuž, a keď som spoznal kresťanstvo, pochopil som, že to je niečo nádherného a neskôr som aj študoval teológiu. 

So svojím novým, vymodleným bračekom Bohdankom. Foto: Archív Branislav Škripek

Je niečo, čo ste svojím rozhodnutím kráčať za Ježišom stratili? 

Áno, tú predstavu, že “môžem si robiť v živote, čo chcem“. Musím povedať, že viackrát za svoj kresťanský život, tým, že som sa ho usiloval žiť dôsledne a pravdivo, som prežil také to lákanie ku zakázanému ovociu. To azda pozná každý, ten pocit, že môžem urobiť hocičo a nikto by sa to nedozvedel. Áno, prežil som ten prchavý pocit, že žitím kresťanských hodnôt o niečo prichádzam, ale vždy som ho vyhodnotil ako nepravdivý. 

Ako a kde ste sa zoznámili so svojou manželkou?

Na svojej ceste za kresťanstvom som začal navštevovať jedno “stretko“ – partiu kresťanov, ktorí sa spolu stretávali raz týždenne, aby si čítali z Biblie, vzájomne sa povzbudzovali žiť Ježišove slová. Ona bola jedným z dievčat, ktoré tam chodili a jednoducho som sa do nej po čase zapozeral (smiech). 

Koľko rokov trvá vaše manželstvo? 

Je to 23 rokov a som z toho nadšený! Dnes musím povedať, že svoju ženu mám ešte radšej ako predtým, v prvých rokoch manželstva. Túto vetu som počul viackrát hovoriť iných mužov a priznávam, že som im to neveril (smiech). Až teraz to vidím. A áno, je to ešte krajšie! Lebo ten hlboký pocit domova je absolútne skvelý a ani náhodou sa mi po rokoch nezunovala.  

Marcel, asi 17-ročný, a šťastný. Už nie opustený, ale v rodine, kde mal rodičov, starú mamu aj súrodencov. Foto: Archív Branislav Škripek

Tak nám prosím povedzte, čo je podľa vás akýsi návod na to, ako prežiť šťastné manželstvo? 

Myslím si, že je potrebné naučiť sa prijímať od Boha všetko, čo nám dáva a oceňovať to. Naučiť sa žiť s postojom vďačnosti. Chápať, že nič nie je samozrejmé. Žiť každý deň a milovať, to čo robíš. Keď miluješ svoju manželku, staráš sa o ňu, ochraňuješ si ju, zveľaďuješ a správaš sa k nej s postojom, že toto je moje telo. Tak ma to učí Biblia. A apoštol Pavol, tento príklad uvádzal vo vzťahu k Bohu. Preto, ak ide aj na kozmetiku, či príde domov s novým účesom, už to nepovažujem za nadbytočné (smiech). Už si to nedovoľujem poznámkovať alebo kritizovať, že to veľa stálo! Pretože moja manželka sa stará o peknú atmosféru a chod našej domácnosti a nám je tak doma dobre a krásne.

V tomto sú črty toho, čo by som ja ako muž vôbec nevedel vytvoriť. Okrem fungovania, že máme čisto, opraté, navarené a je nám doma pekne, tak len taká drobnosť, že vie vytvoriť krásne záclony. Lebo nedávno moja manželka po mnohých, mnohých rokoch použila v našom domčeku záclony, ktoré ušila a viseli ešte v našom prvom byte. Keď ich tam zavesila, prenikla ma taká blaženosť. Veď to sú naše prvé záclony! (Smiech.) A za tie “samozrejmé“ veci učím mojich chlapcov, aby mame poďakovali, že sa nám stará o kuchyňu a že máme opraté čisté veci.

Vnímam vás na verejnosti vystupovať ako zástancu tradičnej rodiny a ochrany života od počatia. Prosím, prezraďte nám, aké životné presvedčenia vás k tomu vedú? 

Veď to je čosi prevratné, že iba muž a žena dokážu stvoriť dieťa! Aj keď zrovna my dvaja s manželkou sme ich najskôr nemohli mať, ako sa ukázalo, no aj napriek tomu ich máme. Prežili sme zázrak a dostali sme v modlitbe od Boha prisľúbenie, že moja manželka otehotnie. Aj sa tak stalo. Mali sme predtým už jedno dieťa, postihnutého chlapca menom Marcel, ktorý prišiel do môjho života. Ja som v istom období, ešte ako slobodný, muž pochopil, že on je niekto, koho mi Boh posiela, aby som ho nenechal osamoteného a venoval mu svoju starostlivosť. 

Myslím, že to mnoho ľudí o vás vôbec nevie. Takže hovoríte, že chlapec Marcel sa stal silnou súčasťou vášho života?

Áno, Marcel prežil s nami 17 rokov. Mal 5 rokov, keď som si ho našiel, a 22, keď zomrel. Pracoval som vtedy v ústave pre postihnuté deti. A on tam bol preradený z dojčenského ústavu v Nitre, kde bol zanechaný a opustený. Boh sa mi potom prihovoril cez časť vo Svätom písme, v liste Jakuba, kde sa píše, že pravá nábožnosť je v tom, ak sa staráme o siroty a vdovy. A on bol úplná sirota. Ja som si naraz uvedomil, že on nikoho nemá! Bežne ľudia aspoň niekoho, hoc aj zo širšej rodiny, majú. Ale on bol úplne, úplne opustený, odvrhnutý. Jedného dňa som si uvedomil, že to ja mám byť ten niekto, koho on bude mať. Nakoniec z toho bol taký pekný vzťah dvoch ľudí, ktorí sa predtým nikdy nepoznali.

Ako sa to prejavovalo?

V ústave som zažil, ako sa mu deti vysmievali, že nikoho nemá. On zostal taký zarazený, len stíchol, ako tak na neho doliehal ten výsmech iných ústavných detí a keď mu hovorili: „Ty si sám, veď ty aj tak nikoho nemáš!“, odrazu zvolal: „A mám! A mám! Ja mám Braňa!“ Lenže ja som bol v tom čase iba jeho ošetrovateľ. Vidíte a on to chápal, že sme si blízki. Potom bol presunutý do iného ústavu a znova sa mu aj tam deti vysmievali. A keď ho tam chcel niekto obrániť a povedal, že veď má pána riaditeľa ústavu (ktorý sa tam k deťom správal mimoriadne prívetivo), on znova povedal: „Nie, nie! Ja mám Braňa!“ Toto boli momenty, keď som si uvedomil, že veď ja som sa od začiatku vlastne k nemu správal ako k svojmu. Nuž, a tak som si ho osvojil.

Ako mladý slobodný chalan, keď som niekam prišiel s chlapcom na vozíčku, ľudia sa pýtali: „Kto to je?“, ja som vždy len odpovedal: „To je môj Marcel.“ A napokon aj moja manželka, keď sme sa išli brať, to tak prijala, že on organicky patrí do nášho života. Napokon sa ukázalo, že nemôžeme mať deti, ale následne sme zázrakom aj tak počali a práve Marcel bol ten, ktorý sa modlil za môjho prvého synčeka Bohdanka, aby prežil, lebo to bolo veľmi náročné tehotenstvo a ťažký pôrod. Bohdan bol tri mesiace v inkubátore, lebo sa narodil veľmi predčasne. Neskôr mali spolu veľmi pekný vzťah a Bohdanko sa dokonca na Marcela aj podobal! Nuž a môj druhý syn Andrejko, ten bol zasa pri tom, keď Marcel od nás odchádzal. Keď v jedno ráno zomieral a dávali sme mu prvú pomoc, aj on tam pribehol a na všetko sa pozeral.

Branislav Škripek sa často zúčastňoval na modlitebných raňajkách v Európskom parlamente. Foto: Archív Branislav Škripek

Rozumiem tomu správne, že aj vaši chlapci ho brali ako právoplatnú súčasť rodiny?

Áno, samozrejme. Veď keď sa narodili, on už bol u nás, čiže ho milovali a brali ako staršieho brata. Oni až postupom času začali rozumieť, ako k nám prišiel. Vysvetlili sme im to. Marcel mal aj mentálne postihnutie. Ako 17-ročný bol na tom rozumovo asi ako 12-ročný, ale chlapci to spontánne akceptovali. Bol aj pripútaný na vozíček. Mali sa veľmi radi. 

Povedzte nám, ako podľa vás môže mladý človek premeniť svet k lepšiemu? 

Ono to už aj z logiky veci vyplýva, že svet nie je v mojom vnútri, ale okolo mňa. Avšak vyspelá technika nám ponúka úplné zúženie pohľadu len do seba samého. Do akéhosi obmedzeného sveta umelo vytvorenej fantázie. Je to veľmi nešťastné, keď sa mladí ľudia alebo už aj deti uzavrú do ohraničeného virtuálneho sveta, ktorý pôsobí ako neskutočne široký, avšak v skutočnosti je veľmi plytký. Čiže my sa musíme pozerať na druhých a byť ochotní hľadať hodnotu ťažkých vecí. Pretože aj to, čo nás vie potrápiť, má hodnotu. Veci skryté a ťažko získané sú veľmi vzácne a prinášajú úžitok.

Ako apoštol Pavol píše: „Dielo každého bude preskúšané.“ A až v ohni sa ukáže, či sme stavali z materiálov, ktoré sú pominuteľné ako drevo, slama, alebo vzácne materiály, ako je kov, kameň či drahokamy. Lebo tie tvrdé veci, tie, ktoré sa ťažko získavajú, sú pevné a trvácne. Tie potom podržia nás a zistíme, že aj utrpenie a strádanie má svoju cenu. Že aj ťažký cieľ môže byť hodnotný a taktiež aj celá cesta k nemu. Ak budeme schopní urobiť niečo, čo je ťažké, ale zároveň kvalitné a cenné, budú sa o to môcť oprieť aj iní. Je to, ako keď vyrastie strom. Semiačko zapustí korene, stane sa kríčkom, potom stromčekom a raz silný strom prinesie ovocie. 

Pred dávnymi rokmi na jednej z vašich evanjelizácií zaznela z vašich úst veľmi radikálna myšlienka, že kompromisy sú krysy. Čo považujete v kresťanskom spoločenskom živote za najzhubnejší kompromis, ktorý môže mať neskôr fatálne následky na ceste za Bohom? 

Je to zjednodušovanie požiadaviek, ktoré zahŕňa učenie Ježiša Krista v mene ťažkostí života. Vtedy vnášame do svojho života deštrukciu. Napríklad keď opúšťame čas s Bohom v modlitbe, lebo sa nám zdá, že na to nemáme čas. Že je ten život ťažký a máme pocit akéhosi práva niečo si zľahčovať, lebo veď ani Boh nás nechce trápiť. Lenže ak opustíme blízkosť s Bohom, strácame život. Práve vtedy budeme strácať tú energiu pre život, ktorú potrebujeme a máme ju načerpať v tichom kontakte s Bohom. To znamená, že keď sa život stáva pre nás ťažký, nemôžeme ho zjednodušovať spôsobom, ktorý nás zabije! Ale toto je umenie. Umenie, ktoré každý z nás musí objaviť sám, sám ho prežiť, a tým získa niečo, čo sa stane jeho pokladom. 

Ľutovali ste určité životné rozhodnutia až tak, že ak by ste mohli vrátiť čas späť, rozhodli by ste sa dnes inak? 

Samozrejme. Sú to určite zlyhané vzťahy, ktoré zabili veľké projekty. Ale som rád, že nie je toho veľa. Lebo ak sa človek rozhodne hľadať Božiu vôľu a napĺňať ju, človeku sa to aj darí. Boh nám svoje vedenie rád poskytne a začnú sa nám diať tie najlepšie veci, aké sa nám diať môžu. Je to cesta k úspechu, ktorá je odmenená.

V tomto mňa najviac nadchýna teológia okolo Ducha Svätého. On je nám najbližší v našom živote. Áno, všetci to hovoria o Pánu Ježišovi. Áno, on je náš spasiteľ, no ja si dovolím poukázať na to, že sám Pán Ježiš povedal, že odíde a pošle nám niekoho, ako je on. On sám nám presmeroval pohľad na Ducha Svätého, ktorý ho zosobňuje. 

Povedal, že máme každodenne počúvať Ducha, pretože práve Duch Boží je nám daný ako radca na každodenné stretanie sa s Bohom. 

Čo konkrétne to napríklad u vás znamená?

Dennodenne hľadám u neho radu. V čomkoľvek som, je pre mňa rozhodujúce byť otvorený tomu, aby mi Duch Boží mohol otvorene hovoriť do života. Myslím, že toto je teraz kľúčové pre každého z nás. Pretože teraz je obdobie – éra Ducha. Máme žiť tak, že budeme konať skutky, ku ktorým nás motivuje Duch Svätý. My, ako deti nebeského Otca, sme zároveň partnermi Ducha Svätého. Som presvedčený, že kresťan má žiť v zameraní na Ducha, na každodenné komunikovanie v duchu s Duchom. Je to aj vo Svätom písme napísané, že je to Duch Boží, ktorý sa k nám prihovára spôsobom, ktorý je najefektívnejší. Je to tajomstvo, ktoré je v kresťanstve tým najvzácnejším, aké možno objaviť a žiť. V ňom je ukryté akési dobrodružstvo kresťanského života a aj krása jeho kreativity a absolútna nevyspytateľnosť. Ako sa v Písme píše, že Duch vanie, kade chce. 

Musím priznať, že som troška v rozpakoch, pretože podľa toho, čo tvrdíte, sa taký život zdá vyslovene bláznovstvom v očiach tohto sveta. Spomínate si na nejakú situáciu, ktorá by bola takpovediac absurdná a vychádzala práve z vášho, ako uvádzate, “partnerstva“ s Duchom Božím? 

Tak určite na jednej strane sú to tie veci každodenného života. Boh, keď mu dáme svoj život, tak skrze Ducha Svätého práve aj naše prirodzené schopnosti vie použiť prirodzeným spôsobom. Napríklad ja som si nikdy nepredstavoval, že raz budem prekladať knihy, ale vždy ma bavili jazyky a po rokoch som sa dostal do toho, že som už preložil desiatky kníh, ktoré dodnes oslovujú mnohých. Alebo silný zvrat v mojom živote nastal, keď som na svojich evanjelizáciách vyzýval ľudí, aby sa začali zaujímať a angažovať do spoločenského života, lebo som si uvedomil, že my kresťania si tu síce žijeme radostný život s Bohom, no odrazu nie sme vôbec schopní ovplyvňovať spoločnosť. Je to, pretože sa vôbec nenachádzame na tých kľúčových miestach spoločnosti. No a potom neskôr prišla výzva priamo pre mňa, aby som išiel do politiky. 

Áno. Väčšina našich čitateľov vás pozná najmä ako politika. Kedy teda nastal vo vašom živote zlom a urobili ste toto zásadné rozhodnutie vstúpiť do politiky?

To bolo presne toto, čo hovorím. Skôr, ako som dostal pozvanie vstúpiť do politiky, som už dávno predtým praktizoval zásadu, že keď mi Boh niečo povie, tak to musím poslúchnuť. Jediná otázka v tom celom je, či to povedal Boh. Človek to musí vedieť rozlíšiť. Dovtedy som sa roky učil rozlišovať, či mi niečo hovorí Boh, ľudia, alebo je to len dobrý nápad. A keďže toto už roky praktizujem, tak keď mi zavolal jeden človek, že ma vyzývajú ísť na tú kandidátku politickej strany, tak som jednoducho povedal, že to musím rozlíšiť. Čo je zaujímavé, že už predtým mi manželka hovorila: „Začínaš byť unavený, potrebuješ prestávku, musíš si oddýchnuť.“ Preto mi kúpila veľmi lacnú letenku do Londýna, kde mám svoje duchovné zázemie v jednej kresťanskej komunite a predstavte si, bolo to presne na ten dátum, kedy som mal čas tri dni na rozhodnutie. Bolo to kúpené 6 mesiacov vopred. Ja som tam odišiel a vedel som, že vstúpiť do politiky je tak záväzná vec, že ku mne Boh musí prehovoriť veľmi jasným spôsobom. 

A čo sa dialo tam? 

(Smiech.) No prvý deň nič. Druhý deň nič a stále som sa modlil: „Bože, prehovor ku mne. Povedz, čo mám robiť?“ Bol som veľmi pozorný. (Smiech.) 

Na tretí (posledný) deň som sa zúčastnil ich spoločných modlitieb v ich farnosti, kam rád chodím. Ľudia tam s veľkým zanietením chodia do kostola. Avšak ani tam nič. Až odrazu ku mne pristúpila jedna dvojica modlitebníkov a spýtali sa ma, za čo by som potreboval modlitbu. Povedal som im: „Ja vám nepoviem. Lebo ja som si istý, že mi Boh odpovie veľmi jasno.“ Súhlasili. A hneď na začiatku ich modlitby ma prenikol Duch Boží. Jeden z tých modlitebníkov sa naklonil ku mne a hovorí: „Boh ti hovorí, že kamkoľvek pôjdeš, On tam už je.“ Ale ja som bol taký, že jejda, veď to je také pekne znejúce, dalo by sa povedať, že všetko objímajúce, do toho sa zmestí všetko (smiech). Až odrazu mi hovorí: „Prosím ťa, ty čo tu robíš! Lebo ja tu horím takým nátlakom, až na teba musím zakričať, že Boh ti hovorí: ‚Otvoril som ti dvere a ty tam musíš vstúpiť!‘“ A ja som veril, že toto bola veľmi presná odpoveď, a tak som vstúpil do nezvoliteľného miesta a tie roky v politike boli skutočne to, čo som mal konať. Ale musím skonštatovať, že to celý môj život a moja služba ma naučili presne to, čo som potreboval.

Napríklad?

Vystupovať na pódiách, plynule hovoriť po anglicky, čo som využil v Európskom parlamente. A to je práve ten život s Duchom Svätým. Počúvaj a rob to, čo vnímaš každý deň aj v tých krátkych úsekoch a nezanedbaj nič, lebo sa môže ukázať, že boli súčasťou niečoho budúceho, veľkého, čo potom môžeš s ľahkosťou vykonať. A mne naozaj nerobí teraz problém študovať veci v cudzom jazyku, vystupovať, pretože to je moja normálna vec, ktorú ja bežne robím. A práve to bežné si Duch Svätý v nás rád použije v malej či veľkej veci, no vždy sa ukáže, ako kľúčová je aj pre druhých ľudí. Ja dnes vidím, že môj život je ohromne požehnaný. Viem to. A prečo to tak je? Pretože som si vtedy zobral k sebe tú sirotu! Je to predsa napísané aj v žalme: „Boh dáva siroty do rodín a s tým ide jedno veľké požehnanie.“ A ja dnes len s bázňou hľadím na to požehnanie v mojom živote. Ja som mal dvadsať rokov, on mal vtedy päť a následne s nami prežil 17 rokov a šťastne zomrel a mohli sme spolu prežiť čosi nádherné. Ja však verím, že Boh to ocenil. Pretože mne aj rodina hovorila, si mladý, nezaťažuj si život.

Odhovárali ma od toho. Ale my sa musíme držať toho, čo nám Boh povie, nie ľudia. A keď nás Božie slovo niečím osloví, je to nutné spraviť. Lebo v poslušnosti je požehnanie. Je to dokonca viac ako obeta. V písme sa píše: „Nad zlato vzácnejšie je mi slovo Božie.“ To znamená, keď si predstavíš obrovskú kopu zlata, ktorú dostaneš, ak porušíš Božie slovo len v malej veci. Ak prejavíš, že je ti vzácne Božie slovo nad zlato, tak ťa nezláka tá kopa zlata. Nezláka ťa a ani si nič z toho zlata nevezmeš. Lebo hodnota toho, že človek zachová Božie slovo, je v skutočnosti tisícnásobne hodnotnejšia ako tá kopa zlata. A toto kto uchopí v živote, bude žiť úspešný život. Zlato sa raz minie, ale to, čo má väčšiu hodnotu, je práve nepominuteľné Božie slovo, ktoré, ako sa píše, je živé.

To, čo hovoríte, je veľmi hlbokým posolstvom. Existuje podľa vás „zázračná“ rada, ako prežiť toto náročné obdobie počas pandemických vĺn a ako si pritom všetkom zachovať zdravý sedliacky rozum a vnútorný pokoj? 

Treba povedať, že tento svet je materiálny, hmatateľný a porušený. My žijeme s Ním uprostred tohoto sveta. A často sa môže zdať, že na veľa vecí nemáme odpovede a môžu sa javiť ako nespravodlivé, keď sa nám dejú. No ak vo svojom živote robíme niečo preto, aby sme napĺňali potreby iných, viete, každý môže zažiť tragickú nezmyselnú smrť blízkej osoby či inú ťažkú nezmyselnú situáciu, na ktorú nemáme odpovede, no ako sa nezblázniť z toho, je brať celý život a svet z Božej ruky. Rozpoznať, čo máme robiť, aby sme mohli veci zmeniť k lepšiemu. 

Niektorí dokonca hovoria, že to nie je, že je to umelo vyvolané (korona), no ja poznám niektorých, ktorí zažili aj sudánske väzenie a rôzny útlak. Človek sa môže pýtať prečo. No na to nie sú odpovede. My sa musíme len verne držať Božieho slova. Myslím si, že vernosť Bohu je dokonca cennejšia cnosť ako láska. Láska je obrovská, áno, ale mne sa zdá, že ešte cennejšia je naša vernosť Bohu. 

Ďalšie články