Týždenník Echo vydal tento týždeň obsiahly rozhovor s Mojmírom Hamplom, ktorý sa venoval najmä inflácii a hodnoteniu českej politiky pred blížiacimi sa voľbami, osobitne tamojšej ministerke financií. Vybrali sme z neho záverečnú časť, kde sa Daniel Kaiser s Mojmírom Hamplom rozpráva o Green New Deal a Hamplovej skúsenosti, ako došlo k politickému presadeniu tejto dohody, respektíve jeho návrhu, ako sa k tejto dohode treba teraz postaviť a začať poctivú diskusiu.
Úryvok začneme s definíciou Zelenej dohody podľa Mojmíra Hampla:
"Green Deal (Zelená dohoda) si ja prekladám takto: Naša civilizácia veľkolepo konštatuje, že náš spôsob života nie je udržateľný a že aby sme mohli žiť ďalej, musíme spotrebovávať menej alebo drahšie alebo oboje naraz. Prvýkrát za neviem ako dlho bol vytýčený politický smer povedzme na tridsať rokov, ktorý ľuďom sľubuje, že sa budú mať horšie. A nepoznám žiadnu civilizáciu, ktorá by tridsať rokov prežila s takým programom."
Keď o tom človek premýšľa, vzdialene podobný je tomu len ropný šok zo 70. rokov, keď sa OPEC rozhodol umelo zvýšiť cenu ropy. Ale štáty OPEC to nerobili samé sebe.
To bola emancipácia ropných krajín, ktoré si užívali novo nadobudnutú moc a trestali príjemcov. Rozhodne si ale takú politiku nikto v západnom svete vtedy pre seba nezvolil. My sme sa v Európe dnes sami sebe stali OPEC-om. Absolútne neverím, že civilizácia s útlmovým programom na 30 rokov môže takýto program udržať.
Tým horšie, že sme u nás o uhlíkovej neutralite neviedli žiadnu debatu. Ja som sa teda celkom snažil, ale bolo to ako hádzať hrach na stenu. A je to celoeurópsky jav, že sa vedú vášnivé debaty o kazuistických záležitostiach, ale nie o takto zásadnej zmene. Desať rokov, od roku 2008 do roku 2018, som za Českú národnú banku dochádzal do Bruselu na rokovania hospodárskeho a finančného výboru, čo je poradný orgán Rady ministrov financií EÚ. Tých desať rokov pozostávalo z dvoch fáz. Fáza prvá: Ešte do toho nehovorme, pretože ešte nie je hotový návrh. Prvá fáza voľne prechádza do druhej: Už je hotovo, už sa s tým nedá nič robiť.
Bohužiaľ, aj naše politické elity, nech už sú akéhokoľvek politického zafarbenia, fungovali len v týchto dvoch módoch. Ale týmito dvoma fázami ignorancie prešla celá Európa a až vo chvíli, keď to začína naberať kontúry hmatateľných opatrení, sa objavuje silný odpor. Teraz je rozruch okolo zákazu výroby spaľovacích motorov do roku 2035… Sorry, ale cieľ uhlíkovej neutrality v roku 2050 bude znamenať stovky takýchto hmatateľných opatrení. Možno máme dnes poslednú príležitosť viesť vôbec nejakú diskusiu o tom, čo uhlíková neutralita znamená. To keby bol cieľ nášho predsedníctva v EÚ, znovu, alebo skôr prvýkrát, otvoriť diskusiu o účinkoch klimatickej neutrality, viesť serióznu, vyčísliteľnú diskusiu o konkrétnych dopadoch na starý kontinent, tak tým pre Európu urobíme viac ako všetky ostatné krajiny strednej veľkosti dohromady.
Čo ako politický ekonóm poviete na preslávený tweet Petra Fialu, ktorý tento rok na jar po dvoch rokoch mlčania napísal, že Green New Deal je realita a nemá už cenu premýšľať, čo by bolo keby?
To už je práve tá druhá fáza: Nič už sa s tým nedá robiť. Podľa mňa je všetko a vždy otázkou politickej vôle. Politická debata sa skoro určite znovu otvorí, otázka je, kto ju bude riadiť a akým spôsobom. Tie tradičnejšie strany majú možno poslednú príležitosť pokúsiť sa debatu o klimatickej politike riadiť samy, a pokiaľ ju nevyužijú, budú tou debatou riadené.
Akú časť výdajov priemernej domácnosti u nás tvoria energie? A o koľko sa ten podiel po zelenej dohode Green New Deal zvýši?
Energia je súčasťou nákladov na bývanie, ktoré obnášajú viac ako štvrtinu spotrebiteľského koša a sú jeho najväčšou položkou. S jedlom, pitím a tabakom je to dohromady polovica všetkých výdavkov domácností. Energie a palivá samotné robia asi desatinu koša.
Takže by stačilo, aby len tieto ceny rástli každý rok o desať percent, a inflácia bude razom skoro o jedno percento vyššia; a infláciu to zo stredu posunie na okraj alebo za okraj inflačného cieľa. A rast cien emisných kvót je tento rok taký, že si ho nikto nevedel predstaviť ani v negatívnych scenároch. Emisné kvóty len za tento rok skočili z 30 na 60 a viac eur za tonu CO2. Povolenka sa premieta do silovej elektriny a až cena “silovky” sa vám premietne do účtu za elektrinu na budúci rok. Isteže sa nepremietne jedna ku jednej. Dôležitý je smer. Viete, že jediným smerom, ktorým sa cena za energie môže pohybovať, je smer nahor a že to nie je chyba v matrixe, ale matrix.
Vyšlo v Echu, krátené. Vychádza so súhlasom redakcie.