Emil Kapaun. Príbeh, aký sa len tak nezopakuje

Emil Kapaun sa narodil na farme v mestečku Pilsen v americkom štáte Kansas na Zelený štvrtok 20. apríla 1916 ako prvé dieťa Enosa a Elizabeth (Hajekovej) Kapaunových, ktorí mali obaja české korene, rovnako ako väčšina obyvateľov mesta, ktorého samotný názov ukazuje na českú komunitu prisťahovalcov. Malý Emil bol pokrstený v kostole sv. Jána Nepomuckého, v ktorom o 24 rokov neskôr, v roku 1940, ako vôbec prvý rodák slúžil svoju primičnú svätú omšu, na ktorej sa údajne zúčastnilo až 1 200 ľudí.

O štyri roky nato vstúpil do Zboru amerických kaplánov, kde pôsobil ako pomocný vojenský kaplán. Na konci druhej svetovej vojny bol poslaný do Indie a Barmy a následne povýšený do hodnosti kapitána. Po skončení vojny sa Kapaun vrátil späť do Spojených štátov, kde chvíľu ďalej študoval, no stále ho to ťahalo do armády. Jeho žiadostiam napokon biskup vyhovel a v roku 1950 bol odvelený do Japonska, kde sa mal starať o duchovné potreby tamojších amerických síl.

Dymiacu fajku mu zasiahol ostreľovač

Relatívne pokojná atmosféra v Japonsku sa radikálne zmenila 25. júna 1950, keď komunistická Severná Kórea napadla svojho južného suseda. Do kórejskej vojny bol odvelený aj kapitán Kapaun. Ten sa spolu s vojakmi zúčastňoval bojových akcií, počas ktorých si vyslúžil veľký rešpekt za to, ako nebojácne vynášal na chrbte ranených vojakov, i za to, že ani v najostrejšej paľbe neváhal riskovať, ak niektorý vojak potreboval pomôcť alebo zaopatriť pred smrťou. Pri jednej takejto záchrannej akcii mu dokonca ostreľovač odstrelil dymiacu fajku, ktorú mal v tej chvíli v ústach.

Okrem toho bol Kapaun známy aj tým, že zachraňoval a pochovával aj vojakov z druhej strany a vždy si našiel čas, aby napísal osobný list rodine vojaka, ktorý padol a v ktorom pozostalých utešoval tým, že ich syn, otec či manžel padol s kňazom po svojom boku a s útechou posledných obradov. Typické preňho bolo aj vysluhovanie svätej omše na kapote svojho džípu, a to až dovtedy, kým mu ho nepriatelia neukradli. Odvtedy nosil veci potrebné na odslúženie omše či udelenie sviatosti pomazania chorých vždy pri sebe.

Na jeseň roku 1950, keď spojenci zastavili postup severokórejskej armády a zdalo sa, že vojna sa chýli ku koncu, bola práve Kapaunova jednotka prvou, ktorú prekvapila postupujúca čínska armáda, ktorej 20-tisíc vojakov zaútočilo na dvetisíc Američanov chrániacich kórejské mesto Unsan.

Otec Kapaun bol počas jednej zo záchranných akcii zajatý, no podarilo sa mu utiecť. Keď mu potom ponúkli možnosť na ústup do bezpečia, spolu s doktorom Clarenceom Andersonom to odmietol a rozhodol sa zostať pri ranených. To sa mu napokon stalo osudným, pretože ich skupinu opäť zajali komunisti a spolu s ďalšími stovkami vojakov ich vyslali na „pochod smrti“, počas ktorého museli prejsť 87 míľ do zajateckého tábora. Každý, kto počas tohto pochodu zaostal, bol zastrelený. Otec Kapaun preto vyzýval vojakov, aby niesli všetkých, ktorí pre omrzliny alebo vojnové zranenia nemohli pokračovať. Vďaka tomu sa mnohí, ktorí by inak zomreli, napokon dostali do zajateckého tábora.

V zajatí

Sila jeho osobnosti sa ukázala aj v zajateckom tábore, kde vďaka zručnostiam, ktoré nadobudol počas mladosti na farme, vymyslel pre vojakov mnoho nástrojov, ktoré im pomáhali prežiť. Tak zo starého plechu vytvoril nádoby na pranie v ktorých čistili šatstvo či obväzy pre zranených a chorých. Aj keď bol vonku mráz, vždy dokázal nájsť drevo, založiť oheň, roztopiť sneh a vytvoriť tak pre vojakov vodu, ktorú mohli piť. Aby vojaci prežili, kradol kukuricu, sóju, soľ či iné jedlo, ktoré sa nachádzalo v tábore či mimo neho, a pred každou takouto misiou sa modlil k dobrému zlodejovi, svätému Dismasovi. Keď zas niekto zomrel, prihlásil sa k hrobovej službe, aby sa nad hrobom mŕtveho mohol pomodliť. A aj keď bol ubytovaný v časti tábora určenej pre dôstojníkov, často chodil do časti pre obyčajných vojakov, ktorým nielen pomáhal, ale zabezpečoval aj duchovný servis, čo bolo prísne zakázané.

Po siedmich mesiacoch v zajateckom tábore však otec Kapaun ochorel na zápal pľúc, ku ktorému sa pridala aj krvná zrazenina v nohe. Keďže v tábore sa žiadne ochorenia netolerovali, jeho spoluväzni ho dva týždne skrývali. No keď sa už zdalo, že sa mu polepšilo, tak ho komunisti našli a prinútili ho odísť do „nemocnice“, čo bola v skutočnosti budova, v ktorej trýznitelia nechávali väzňov zomrieť. Keď to jeho spoluväzni počuli, chceli bojovať, no Kapaun ich upokojil a povedal: „Nebojte sa o mňa. Idem tam, kam som vždy chcel ísť, a keď sa tam dostanem, pomodlím sa za vás všetkých.“

Zajatí vojaci si tak vymohli aspoň to, že mohli svojho milovaného kaplána sami odniesť do domu smrti. Keď takto prechádzali popri dozorcoch, Kapaun požiadal svojich druhov, aby zastavili, dozorcov odprosil a požehnal im.

Emil Kapaun zomrel 23. mája 1951 vo veku 35 rokov. Osamote, len pár dní po tom, čo ho previezli do „nemocnice“.

Tu však treba spomenúť ešte jednu príhodu. Po smrti otca Kapauna bol do jeho tábora presunutý major Gerry Fink, ktorý si hneď všimol, že tomto v tábore panuje úplne iná atmosféra ako v tom, z ktorého prišiel. Zatiaľ čo v predchádzajúcom každý väzeň pozeral len na seba, tu sa väzni starali jeden o druhého. Keď tento Žid počúval príbehy zo života otca Kapauna, rozhodol sa na jeho počesť vyrobiť z čerešňového dreva, ktoré našiel, kríž. Dva a pol roka po smrti otca Kapauna sa tento kríž dostal spolu s jeho spolubojovníkmi domov a dnes je umiestnený na strednej škole Panny Márie Karmelskej vo Wichite v Kansase, v škole, kde študoval aj sám otec Kapaun, aby študentom pripomínal jeho príbeh.

Pápež Ján Pavol II. Emila Kapauna v roku 1993 vyhlásil za Božieho služobníka. V súčasnosti prebieha jeho beatifikačný proces. Otec Kapaun získal aj mnoho vojenských vyznamenaní, z ktorých najvýznamnejším je Medaila cti, ktorú mu v roku 2013 udelil americký prezident Barack Obama.

Tento rok v marci bolo medzi takmer 900 neznámymi vojakmi na Národnom pamätnom cintoríne v Honolulu identifikované telo Emila Kapauna. Jeho pozostatky boli vrátené do Kansasu. Od stredy sú uložené v Katedrále nepoškvrneného počatia v meste Wichita, sídle diecézy, z ktorej tento statočný kňaz pochádzal.

Po Emilovi Kapaunovi sa nám zachovalo mnoho písomností, keďže okrem pozostalých po vojakoch, ktorí padli, písal pravidelne aj svojmu biskupovi do Wichity a pomerne často aj domov. Zo všetkých týchto písomností sa k jeho príbehu však asi najviac hodí tento jeho výrok: „Skutky Pána Ježiša dosvedčili, kým bol. Naše skutky ukážu, kým sme my.“

Viac o Emilovi Kapaunovi sa možno dozvedieť v knihe Najsilnejšia zbraň, ktorá vyšla aj v češtine, alebo na stránke diecézy Wichita.

Záznam jeho pohrebu si možno pozrieť na YouTube.