Opozičná pravicová Alternatíva pre Nemecko (AfD) má dnes rekordných takmer 30 percent voličských preferencií. V bývalom východnom Nemecku je dvakrát silnejšia ako na niekdajšom západe štátu.
Jej vzostup okrem iného odráža neprezieravé, ideologicky motivované a ekonomicky nedomyslené utvorenie menovej únie v Nemecku v podaní „kancelára znovuzjednotiteľa“ Helmuta Kohla.
Ten istý Kohl sa nepoučil ani o niekoľko rokov neskôr a nechal sa Francúzmi vmanévrovať – podobne neprezieravo – do menovej únie s názvom eurozóna.
Ale pekne poporiadku.
Monológ pred nobelistami
Kohl, opojený možnosťami, ktoré mu dejiny poskytli, bol v 90. rokoch 20. storočia už taký presvedčený o svojej historickej úlohe zjednotiteľa – najskôr Nemecka a potom Európy –, že málokoho skutočne počúval.
Pred znovuzjednotením Nemecka zodpovedala jedna západonemecká marka približne siedmim východonemeckým. Kohl však bez predchádzajúcej konzultácie a na zdesenie ekonómov a centrálnych bankárov naozaj autokraticky rozhodol, že v rámci znovuzjednotenia sa východonemecká marka nebude konvertovať na západonemeckú v pomere 7 : 1, dokonca ani 3 : 1, ale 1 : 1.
Východní Nemci sa tak, napriek asi štvrtinovej produktivite v porovnaní so západnými Nemcami, jedným ťahom Kohlovho pera dočkali „západonemeckých“ miezd.
Keď sa to dozvedeli americký ekonóm George Akerlof, neskorší nobelista, a jeho manželka Janet Yellenová, neskoršia šéfka americkej centrálnej banky, napísali Kohlovi list. Varovali ho, že konverziou 1 : 1 zničí východonemecký priemysel, pretože ten pri mzdách vysoko prevyšujúcich produktivitu nebude konkurencieschopný.
Kohl oboch manželov, chýrnych ekonómov, pozval do Bonnu.
Vo svojom úrade tam pred nimi spustil 90-minútový monológ o tom, ako všetko robí dobre. Argumenty Akerlofa a Yellenovej ho vlastne vôbec nezaujímali. Veď to on sa ocitol v dejinnej úlohe, oni nie.
V niekdajšom východnom Nemecku, ktoré sa podľa Kohla malo stať rozkvitnutou krajinou, pretrváva aj takmer 10 rokov po jeho smrti citeľne vyššia nezamestnanosť ako v niekdajšom západnom Nemecku.
Keď si politik stavia pomníček, to posledné, čo ho zaujíma, je, že by mzdy mali zodpovedať produktivite.
Rovnaká chyba, ale vo väčšom
A čo je ešte horšie, Kohl rovnakú chybu zopakoval aj ako hlavný strojca ďalšej menovej únie. Nielen pri únii medzi západným a východným Nemeckom, ale aj v prípade celej eurozóny.
Eurozóna sa dnes vydáva za takmer celoeurópsky projekt. V skutočnosti ide o výsledok francúzskeho vmanévrovania Kohla, presvedčeného o svojom dejinnom vyvolení, do projektu spoločnej francúzsko-nemeckej meny.
Francúzi totiž v povojnových desaťročiach žiarlili na pevnosť a úspešnosť západonemeckej marky. Zatiaľ čo oni museli svoj frank opakovane devalvovať, západonemecká marka predstavovala kotvu stability.
Chceli mať niečo z marky pre seba. Zvlášť preto, že oni boli vojnoví víťazi, zatiaľ čo Nemci porazení.
Kohlovi predchodcovia na poste kancelára však boli dostatočne pri zemi, aby francúzske nápady na spoločnú menu diplomaticky zavrhli. Napokon, komu by sa chcelo preberať zodpovednosť za francúzske dlhy?
Až práve v Kohlovi našiel Paríž ideálnu kombináciu politika, v ktorom sa optimálne snúbil pocit viny za vojnové zločiny s mesiášskym komplexom (znovu)zjednotiteľa.
Ostrieľaný lišiak François Mitterrand, vtedajší francúzsky prezident, vytušil, ako využiť Kohlove slabosti. „Zjednotili ste Nemecko, teraz na vás čaká celá Európa. Ukážte, že veríte aj v jej jednotu."
A mal ho.
Márne potom šéf Bundesbanky Karl Otto Pöhl Kohla varoval, že euro spôsobí mnohonásobne závažnejšie problémy než tie, s akými sa po znovuzjednotení stretávalo niekdajšie východné Nemecko, čeliace mdlej konkurencieschopnosti a pomerne vysokej nezamestnanosti.
Kohl opäť nevidel, nepočul. Veď niekdajšie východné Nemecko už predsa bolo kvitnúcou krajinou, ako sľuboval.
Francúzi dostali „nemeckú menu“, už nemuseli žiarliť, zatiaľ čo Kohl nedostal iba pomníček, ale hotový pomník – eurozónu.
Čo na tom, že sa v jednej menovej únii ocitli krajiny s výrazne odlišnou produktivitou, takže napríklad talianska produktivita odvtedy prakticky stagnuje až dodnes?
Popri stagnujúcom Taliansku je ďalším Kohlovým skutočným odkazom vzostup Alternatívy pre Nemecko. Ďalšie jeho omyly zrejme ešte len „vyplávajú na povrch“.
Ako hovorí klasik, Nemci nerobia malé chyby. A už vôbec nie tí, v ktorých Francúz skúsene rozozvučí strunu pocitu viny a spasiteľstva.
Text pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.