Európski politici radi a dlho hovoria o „sile“ a „suverenite“. Každý, kto ich počúva, môže tušiť, že čím slabšie vyzerajú pred vlastnými voličmi, tým častejšie siahajú po takýchto zaklínadlách. Platí to minimálne pre tri a najnovšie skôr pre štyri hlavy štátov alebo vlád veľkých západoeurópskych krajín.
V prípade Keira Starmera je zázrak, že je vôbec ešte na Downing Street. Dokonca aj niektorí jeho kolegovia z kabinetu ho údajne považujú za chodiacu mŕtvolu.
Friedrich Merz má nižšiu podporu ako ktorýkoľvek kancelár pred ním, dokonca nižšiu ako jeho beznádejne nepopulárny predchodca Olaf Scholz, čo by malo byť nemožné. Merz sa nedávno sťažoval na bremeno tejto nepriaznivej pozície, akoby ho tajné sily nútili zostať v Berlíne proti jeho vôli.
Emmanuel Macron dožíva v Paríži svoj posledný rok ako neúspešný prezident bez väčšiny v parlamente a bez vyhliadky na opätovné zvolenie. Jeho kolega Pedro Sánchez v Španielsku má so svojou vratkou menšinovou koalíciou podobný osud.
Existuje však jedna spoľahlivá cesta z hlbín nepopularity – aspoň tak to našepkávajú PR poradcovia týmto potácajúcim sa osobnostiam: vrhnúť sa na USA a Izrael. To dokáže skutočne kedykoľvek zmobilizovať negatívnu energiu medzi voličmi, v Nemecku možno o niečo ľahšie ako inde.
Problémom je, že tento manéver ani v najmenšom nepomáha vyčerpaným a beznádejne nepopulárnym lídrom. Napriek tomu po tej istej metóde stále siahajú.
Útok v zahraničí, zlyhanie doma
Merzovi sa nedávno podarilo dvakrát po sebe zaútočiť na Washington a jeho prezidenta bez akéhokoľvek vonkajšieho podnetu. Počas vystúpenia pred žiakmi povedal, že Irán pri rokovaniach „ponižuje“ Spojené štáty.
Zdá sa, že konflikt s Iránom a rozhovory skutočne prebiehajú inak, ako si Donald Trump vypočítal, najmä pomalšie, ako sa očakávalo. Irán však pre tlak zo strany USA denne prichádza o príjmy z vývozu rôznych komodít v hodnote stoviek miliónov dolárov.
V tejto situácii Merz na jednej strane odovzdal režimu v Teheráne veľmi vítaný propagandistický tromf, pričom na druhej strane obetoval svoje dovtedy dobré vzťahy s administratívou vo Washingtone za hodenú frázu.
Keď o niekoľko dní neskôr prehovoril k poslucháčom na katolíckom sneme, dodal, že by svojim deťom neodporúčal ísť do USA pre tamojšiu. „sociálnu klímu“.
Čo sa dá strategicky získať?
To, čo stráca na kontaktoch a vplyve u hlavného partnera, je zrejmé. Rozhodujúcou otázkou je, čo získa na druhej strane, medzi vlastnými občanmi. Krátka odpoveď znie: nič.
To isté platí aj pre jeho kolegov, ktorí hľadajú spásu v politických útokoch za hranicami. Starmer nedávno vyhlásil, že ho má „plné zuby“, pričom mal na mysli Trumpa. To však očividne nič nemení na skutočnosti, že voliči a stranícki kolegovia majú plné zuby predovšetkým samotného premiéra. V Londýne sa nedávno zišla veľká demonštrácia proti jeho politike. Jeho vlastní ľudia ho vyzývajú na odstúpenie a jeho moc sa rozpadá pred očami verejnosti.
Ani Macronova rétorika namierená proti Izraelu a jeho horlivá podpora uznania palestínskeho štátu mu vo Francúzsku nepomohli k tomu, aby získal späť pevnú pôdu pod nohami.
Nikto v Európe však neútočí na Trumpove USA aj na Izrael tak ostro ako španielska vláda. Sánchez a jeho koaliční partneri by veľmi radi videli šéfa izraelskej vlády zatknutého. Premiér medzitým hrubo odmieta Trumpove požiadavky na väčšie európske obranné úsilie. No ani to nezabránilo tomu, aby jeho Socialistická strana utrpela minulý víkend v andalúzskych voľbách zdrvujúcu prehru.
Tento jav sa dá zredukovať na jednoduchý vzorec: a ním je zlá domáca politika.
Britov zamestnávajú Starmerove škandály, okrem iného aj kauza Petra Mandelsona, no ešte viac zlá hospodárska situácia krajiny. V Španielsku zasa mnohí voliči strácajú trpezlivosť s migračnou politikou ľavicovej koalície.
V Nemecku hospodárska a migračná kríza zatieňuje všetko ostatné. Pred niekoľkými dňami zverejnil Spolkový štatistický úrad zničujúcu bilanciu zvláštnej cesty krajiny v oblasti energetiky a hospodárskej politiky: od roku 2022 do marca 2026 klesla výroba v energeticky náročnom priemysle o 15 percent, pričom priemyselná výroba ako celok sa znížila o 9 percent.
Rétorika namierená proti USA a Izraelu si síce vo všetkých spomínaných krajinách získava podporu u značnej časti voličov. To však zďaleka nestačí na to, aby tí, ktorí ju hlásajú, získali podporu, nieto ešte volebný úspech.
Dokonca ani tí, ktorí nemajú radi Trumpa, nepovažujú politiku Friedricha Merza ani za trochu lepšiu, keď sa hanlivo vyjadruje o Spojených štátoch a ich lídrovi. Mnohým vo Francúzsku sa môže páčiť Macronova horlivá ochota odmeniť Hamas uznaním štátu Palestína, to však sotva znamená, že budú voliť jeho stranu. Je pravdepodobnejšie, že budú voliť islamských ľavičiarov Jeana-Luca Mélenchona a jeho hnutie Nepoddajné Francúzsko – alianciu krajnej ľavice a islamistov.
To je mimochodom problém, ktorému čelia všetky vlády, ktoré sa snažia na poslednú chvíľu získať výhody z nepriateľstva voči USA a Izraelu: radikálne strany sú všade na svete v rétorických úderoch tohto druhu oveľa lepšie.
Pod teplým slnkom zahraničnej politiky
Prečo sa vrcholoví politici upínajú na hlasné komentáre o iných krajinách – a to tým viac, čím horšie sa im darí doma? Odpoveď je jednoduchá: zahraničnú politiku rýchlo objavia ako balzam na svoje rany.
Keď cestujú do zahraničia, sú prijímaní s rešpektom, a to dokonca aj v USA a Izraeli. Keď rečnia pred zahraničnými parlamentmi, všetci im zdvorilo tlieskajú. Skrátka, v zahraničných hlavných mestách zažívajú oveľa príjemnejšie chvíle ako doma.
A zatriasť päsťou smerom k Trumpovi z bezpečnej vzdialenosti príde Friedrichovi Merzovi oveľa ľahšie, ako doma vzdorovať novým návrhom na zvýšenie daní zo strany svojich ľavicových partnerov z SPD. Premiéri a prezidenti preto notoricky preceňujú význam zahraničnej politiky vrátane morálneho poučovania iných štátov.
Rovnakej profesionálnej deformácii podliehajú aj mnohí novinári, ktorí radi cestujú vládnymi lietadlami.
Hospodárstvo, dane a vnútorná bezpečnosť
Otázka v skutočnosti nestojí tak, či je európsky líder na strane Izraela a USA alebo proti nim. Ide o to, či je zameranie sa na zahraničnú politiku práve tým, čo jeho voličov zaujíma.
Maďarsko ponúka najjasnejší protiklad k Francúzsku, Británii alebo Španielsku. Skutočnosť, že viceprezident USA JD Vance priletel niekoľko dní pred parlamentnými voľbami do Maďarska, aby vyjadril podporu Viktorovi Orbánovi, mu nepriniesla ani jeden hlas navyše.
Voľby a popularita sa odvíjajú od toho, či politici úspešne alebo neúspešne riešia základné problémy svojich krajín: hospodárstvo, dane, vnútornú bezpečnosť a infraštruktúru.
Aj Nemecko, Británia a Francúzsko potvrdzujú základné pravidlo: ak raz lídri stratia rešpekt voličov, nič im ho nevráti. Občania vnímajú útoky na údajne spoločných nepriateľov ako akt zúfalstva. A oprávnene.
O osude Merza, Starmera a ďalších sa rozhodne v domácej politike a nikde inde. Aj keby trikrát denne odsúdili Trumpa a desaťkrát poučovali Izrael. Bojujúci lídri napriek tomu prijímajú zbytočný potlesk, ktorý za to dostávajú, ako hladný narkoman, ktorý siaha po vytúženej dávke. Nepomáha im to, ale aj tak od neho nedokážu dať ruky preč.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.