Kto bude vládnuť Európskej únii? Zvyčajná odpoveď mieri do Bruselu, Berlína alebo Paríža. Skutočná moc v EÚ však neleží iba v inštitúciách, na samitoch a tlačových konferenciách. Spočíva v tom, kto dokáže najlepšie využiť ekonomické nastavenie Únie vo svoj prospech. A v eurozóne to znamená predovšetkým jediné: kto dokáže najlepšie ťažiť zo spoločnej meny.

Euro sa od začiatku prezentovalo ako nástroj európskej spolupráce. Malo prehĺbiť jednotný trh, odstrániť kurzové riziko a priblížiť k sebe jednotlivé európske ekonomiky. To bola verzia príbehu určená pre politických marketérov.

Reálna situácia bola o poznanie tvrdšia. Spoločná mena spojila ekonomiky príliš rozdielne na to, aby na ne pôsobila rovnakým spôsobom. Výsledok preto nemohol byť neutrálny. Niekto na eure zarobil, iný zaplatil stratou konkurencieschopnosti.

Francúzsky ekonóm Charles Gave už v roku 2002 zhrnul problém eura vetou, ktorá síce znela ako bonmot, ale ukázala sa ako presná diagnóza: príliš veľa domov v Španielsku, príliš veľa úradníkov vo Francúzsku, príliš veľa tovární v Nemecku. Spoločná mena nevytvorila jeden európsky hospodársky model. Naopak, umožnila štátom prehĺbiť ich silné stránky aj slabiny.

Víťazi a porazení spoločnej meny

Prvým veľkým víťazom eura bolo Nemecko. Nie preto, že by porušovalo pravidlá, ale preto, že dokázalo najlepšie využiť ich logiku. Keby si ponechalo marku, jej kurz by pravdepodobne dlhodobo posilňoval. Silná marka by zdražovala nemecké výrobky v zahraničí a obmedzovala exportnú prevahu tamojšieho priemyslu. Euro tento mechanizmus vyplo.

Nemecko získalo slabšiu menu, než by bola samostatná marka, a tým si zaistilo trvalú konkurenčnú výhodu. Bol to sen každej exportnej veľmoci: priemyselná sila bez meny, ktorá by jej úspech prirodzene zdražovala.

Prvá asymetria eura bola úplne zrejmá: Nemecko získalo menový vankúš, zatiaľ čo slabšie ekonomiky stratili možnosť devalvovať. Keď ich priemysel strácal dych, museli sa prispôsobiť bolestivejšie, a to mzdami, nezamestnanosťou, deficitmi alebo dlhom.

To nebola európska harmónia, ale nerovnováha zabudovaná priamo do systému. Nemecko používalo euro ako exportný stroj. Španielsko ako zdroj lacného kapitálu pre realitný boom. Francúzsko ako spôsob udržiavania rozsiahleho štátneho aparátu bez okamžitého tlaku finančných trhov. Každý hral svoju národnú hru, ibaže s európskou menou v ruke.

Dlho platilo, že Nemecko bolo kotvou eurozóny: priemyselnejšou, disciplinovanejšou a fiškálne zodpovednejšou než ostatní. Táto fáza sa však začala vyčerpávať. Lacná ruská energia, čínsky dopyt a globalizácia otvorená nemeckým exportom, teda tri základné piliere nemeckého modelu, sa začali rúcať. Euro síce pomohlo Nemecku vybudovať exportnú prevahu, nedokázalo však nahradiť podmienky, na ktorých táto prevaha stála.

Nová logika eurozóny

Po pandémii covidu sa navyše zmenila samotná logika eurozóny. Víťazom už nemusí byť len ten, kto má najlepšie továrne. Môže to byť aj ten, kto dokáže najdlhšie využívať dôveryhodnosť spoločnej meny na financovanie vlastných deficitov. Zatiaľ čo predtým euro zvýhodňovalo nemecký export, dnes čoraz viac chráni zadlžené štáty pred plnou cenou ich fiškálnej politiky.

Za normálnych okolností by krajiny s chronickými deficitmi a rastúcim dlhom čelili tvrdšiemu tlaku finančných trhov. Investori by požadovali vyššie výnosy, mena by oslabovala a vlády by museli brzdiť. V eurozóne je však tento mechanizmus slabší.

Francúzsko, Taliansko, Slovensko a ďalšie štáty si nepožičiavajú ako izolované národné ekonomiky. Požičiavajú si ako členovia menového klubu, za ktorým stoja Európska centrálna banka a politický predpoklad, že sa eurozóna v kríze nerozpadne.

To vytvára morálny hazard v samotnom jadre európskej integrácie. Štáty môžu dlhodobo žiť nad svoje pomery, pretože trh neverí iba im, ale celej architektúre eura. Dôveryhodnosť Nemecka sa tak stáva verejným statkom, z ktorého môžu čerpať aj tí, ktorí sa nemeckou disciplínou nikdy neriadili.

Tým sa otázka moci v EÚ obracia. Už nejde len o to, kto najviac vyrába, ale kto dokáže ostatných presvedčiť, že jeho dlh je problémom všetkých. V prvej fáze víťazili exportéri. V druhej fáze môžu víťaziť dlžníci. Nie preto, že by boli silnejší, ale preto, že ich systém čoraz menej trestá.

Koniec nemeckej výnimočnosti?

Pre Nemecko to znamená veľmi nepríjemné precitnutie: eurozóna, ktorú chcelo postaviť na pravidlách stability, sa premenila na priestor, kde sa tieto pravidlá stali predmetom politického rokovania.

Otázka preto neznie iba tak, kto z eura aktuálne ťaží, ale skôr kedy Nemecku dôjde trpezlivosť a čo urobí v momente, keď zistí, že už nemá silu ostatných disciplinovať.

Práve tu vstupuje do hry Merzov investičný obrat. Masívne výdavky do infraštruktúry, obrany a modernizácie majú krajinu reštartovať. Ak sa však nepremietnu do rastu produktivity a pretavia sa iba do ďalšieho dlhu, Nemecko svoju výnimočnosť neobnoví. Stratí ju.

Nemecká výnimočnosť totiž nestála iba na veľkosti ekonomiky, ale predovšetkým na predstave, že Berlín je priemyselnejší, úspornejší a disciplinovanejší ako ostatní. Ak na súčasnú krízu odpovie rovnakým receptom, teda väčším dlhom, väčším štátom a odloženými reformami, prestane byť arbitrom eurozóny. Stane sa skrátka len jej najväčším účastníkom.

To by znamenalo klasickú stratégiu skazy: problém vzniknutý z odkladania bolestivého prispôsobenia by sa riešil iba ďalším odkladom. Namiesto toho, aby sa pod kotlom ubralo, ešte sa priloží. Nikto sa však nezachráni tým, že svoje štrukturálne problémy iba preloží do jazyka lacnejšieho dlhu.

Skutočná tragédia eura nespočíva len vo fakte, že vytvorilo víťazov a porazených. Spočíva v tom, že núti všetkých zúčastnených hráčov prijať logiku systému, ktorý nikto nevie opraviť.

Euro kedysi umožnilo Nemecku žiť s menou slabšou, než by bola marka. Dnes môže zistiť, že cena za túto výhodu je oveľa vyššia, než pôvodne čakalo. Menová únia, ktorá Nemcom pomohla ovládnuť európsky priemyselný priestor, sa tak môže stať mechanizmom, ktorý zničí aj posledné zvyšky výnimočnosti ich štátu.

Berlín možno neprehrá preto, že by ho ostatní premohli, ale preto, lebo sa im jednoducho začne podobať.