Kto bude vládnuť Európskej únii? Zvyčajná odpoveď mieri do Bruselu, Berlína alebo Paríža. Skutočná moc v EÚ však neleží iba v inštitúciách, na samitoch a tlačových konferenciách. Spočíva v tom, kto dokáže najlepšie využiť ekonomické nastavenie Únie vo svoj prospech. A v eurozóne to znamená predovšetkým jediné: kto dokáže najlepšie ťažiť zo spoločnej meny.

Euro sa od začiatku prezentovalo ako nástroj európskej spolupráce. Malo prehĺbiť jednotný trh, odstrániť kurzové riziko a priblížiť k sebe jednotlivé európske ekonomiky. To bola verzia príbehu určená pre politických marketérov.

Reálna situácia bola o poznanie tvrdšia. Spoločná mena spojila ekonomiky príliš rozdielne na to, aby na ne pôsobila rovnakým spôsobom. Výsledok preto nemohol byť neutrálny. Niekto na eure zarobil, iný zaplatil stratou konkurencieschopnosti.

Francúzsky ekonóm Charles Gave už v roku 2002 zhrnul problém eura vetou, ktorá síce znela ako bonmot, ale ukázala sa ako presná diagnóza: príliš veľa domov v Španielsku, príliš veľa úradníkov vo Francúzsku, príliš veľa tovární v Nemecku. Spoločná mena nevytvorila jeden európsky hospodársky model. Naopak, umožnila štátom prehĺbiť ich silné stránky aj slabiny.