Fico dobre vie, s čím začal. Bude draho

Rok 2021 je pre Európu, ale i pre celý svet mimoriadny. Pandémia nie a nie sa skončiť, pohyb ľudí i tovarov viazne, doprava hapruje, chýbajú materiály, súčiastky, všetko dražie. Prudko vyleteli ceny stavebných materiálov, po nich elektriny a zemného plynu. Čo sa stalo? 

Mnohé príčiny nájdeme v pandémii. Napríklad na zastavení výroby dôležitých komponentov, ako sú napríklad čipy do počítačov či automobilov, sa prejavili obmedzenia v pohybe. Mnohé veci sa z domu nedajú vykonávať, vedeli by o tom hovoriť napríklad prístavní robotníci v Číne.

Ďalším všeobecným skokom zo zaužívaných pomerov je nadmerné vypúšťanie nekrytých peňazí v rozličných končinách sveta. Náhly nadbytok dopytu po dlhšej odmlke spôsobil, že ceny reagovali prudkým rastom pomaly už všetkého. A peňazí je priveľa. Ťažkajú si stavebníci, niektoré komodity zdraželi niekoľkonásobne, napríklad drevo či oceľ. V dnešnom previazanom svete sa to dotklo všetkých. 

Váľať všetko na pandémiu by však bolo príliš jednoduché. V Európe, ktorá stále viac stavia na obnoviteľných zdrojoch energie, nastala pohroma. Vo Veľkej Británii či Nemecku prestalo fúkať, a tak veterné turbíny nedodali plánované množstvo elektriny. Ekológia-neekológia, prišlo na zemný plyn či uhlie. Zvýšený dopyt spôsobila aj dlhšia posledná zima. Ceny začali kaskádovite stúpať. Nuž a napríklad nemeckí politici si problém radi ideologicky zjednodušia, keď napríklad zodpovednosť za záplavy zvalia na stav klímy. Čím len rastie tlak na nesprávnu stranu.

Ceny energií sa zbláznili

No aj to je málo na presné vysvetlenie dnešnej situácie. O slovo sa hlási Európska únie. V zmysle Európskej zelenej dohody a nedávno navrhnutého programu Európskej komisie s názvom Fit for 55, podľa ktorého sa má do roku 2030 oproti stavu spred štyroch desaťročí znížiť podiel emisií oxidu uhličitého až o 55 percent, začali stúpať ceny emisných povoleniek. Tie fungujú na princípe, že každý znečisťovateľ si ich musí zaobstarať primerane k svojím emisiám. Buď ich dostane od vlády členského štátu, alebo si ich od nej kúpi, či sa poobzerá na trhu.

A tak sa začali nákupy. Ešte nedávno sa povolenka na jednu tonu CO₂ dala kúpiť za 20 eur, teraz je na hodnote 60 eur. Táto pokuta za znečisťovanie sa premieta do cien všetkého, čo súvisí s emisiami, hlavne však elektrickej energie. Jej cena stúpla od začiatku roka na pražskej burze, ktorá je pro Slovensko referenčná, na trojnásobok. A nevie sa zastaviť. V stredu atakovala historické hodnoty.

Podobne je to na burze s cenou zemného plynu, tam v stredu tiež padali rekordy. Plyn je komodita, ktorá sa na rozdiel od elektriny dokáže presúvať po svete. Vo zvýšenej miere ju konzumuje Ázia a Európe začína chýbať. Nedostatok a obavy pred vykurovacou sezónou spôsobujú aj slabo naplnené zásobníky po minuloročnej zime a odstávky po rekonštrukcii sietí v Európe. A nosný dodávateľ Gazprom vyhlasuje, že plyn bude potrebovať doma, vraj ide tuhá zima.

Situácia zašla tak ďaleko, že členské štáty, nedávno už úplne konkrétne Francúzsko a Španielsko, tlačia na Európsku komisiu, aby prišla s nadnárodnými riešeniami. Komisárka pre energetiku Kadri Simsonová v stredu rezignovane v Európskom parlamente vyhlásila, že nadchádzajúca zima bude v štýle vysokých cien energií a zlepšenie možno čakať len na jar. Hoci spomenula, že nejaké opatrenia predstaví Európska komisia budúci týždeň, orientovala sa skôr na hasenie problémov v duchu kompenzovania energetickej chudoby ako na iniciovanie systémových činov.

Spojenie všetkých uvedených faktov dáva šípiť, že Európanov čaká náročné obdobie. Nejde len o ceny energií. Zvýšené náklady sa premietnu do dopravy, poľnohospodárstva, spotrebného tovaru, potravín. Čaká nás zdražovanie všetkého.

Ficovi cíti príležitosť

Slovensko je v rastúcich problémoch rovnako po uši, hoci zatiaľ akoby sme si to zakrývali.

V tejto situácii, ktorej kontúry sú zrejmé už dávnejšie, prebral na Slovensku iniciatívu predseda opozičného Smeru Robert Fico. V poslednej dobe ukazuje obrovské sebavedomie, dôvodom je priestor, ktorý mu vytvorili iní, najmä vláda a vývoj vo svete. Podnietil rokovanie parlamentu a postavil vládu do defenzívnej pozície. Darmo ho minister hospodárstva Richard Sulík mávnuc rukou obvinil, že to bol práve on, čo spôsobil svojou politikou počas vládnutia tlak na súčasné cenové tlaky. Nie je to tak, Fico má svoj diel viny, to mu nikto nevezme, ale hlavné varovanie teraz prichádza zo zahraničia.

Situácia bude čoskoro kritická a táto vláda musí prísť s riešeniami. Či už je príčinou situácie to alebo ono. Tieto riešenia nebudú vôbec jednoduché, pretože Slovensko je súčasťou európskeho trhu a vlastná aktivita má obmedzené dosahy. No treba sa na ne podujať, hoci cenové skoky nás neminú.

Z reálnej témy sa už stal politický boj a ten bude pokračovať. Minulý týždeň ukázal, že vláda bude ťahať v porovnaní s opozíciou za kratší koniec. Tá bude mať v rukách viac tromfov, široký priestor na oprávnenú kritiku i populistickú demagógiu.

Vláda zatiaľ problémy bagatelizuje

Ľudia v domácnostiach zatiaľ necítia cenový tlak, ten ešte len príde. Ceny energií sa budú meniť podľa zaužívaných pravidiel až od budúceho roka, ale rozumní podnikatelia už budú s nimi počítať v nasledujúcich mesiacoch.

Už dnes sú však firmy, ktoré skôr zvažujú, či budú schopné fungovať ďalej. Nie je náhoda, že je medzi nimi najväčší domáci odberateľ elektrickej energie, hlinikáreň Slovalco v Žiari nad Hronom a najväčší prijímateľ zemného plynu, výrobca hnojív Duslo Šaľa. Jeden i druhý sa spotrebou menovanej komodity podieľajú na celoslovenských pomeroch zhruba jednou desatinou.

Slovalco sa zatiaľ nedokázalo dohodnúť na budúcich cenách elektriny a zrejme sa mu to ani nepodarí tak, aby dokázalo ekonomicky prosperovať. Duslo zas kvária ceny zemného plynu, čo je jeho vstupnou komoditou na výrobu poľnohospodárskych hnojív.

Hoci z pohľadu oboch firiem môžu ich vyjadrenia vyzerať ako nátlak na vládu, dodávateľov i regulátora, veď podobné konanie poznáme z minulosti, reálna hrozba zatvorenia výrob v Žiari a Šali existuje. A nemusí ostať pri hrozbe, už je tu reálny prípad obmedzenia produkcie.

Ferozliatinári z oravskej firmy OFZ v stredu ohlásili zatvorenie štyroch zo siedmich pecí. Vo fabrike, ktorá sa len nedávno dostala na predpandemickú úroveň výroby, si nedokážu poradiť s vysokými cenami elektriny.  

Čo v tejto situácii, ktorú dominantne spôsobili celoeurópske pohyby, môže robiť vláda? V prvom rade musí konať, problém nebagatelizovať. Darmo vyhlasuje Sulík, že zvýšenie cien elektriny nebude dramatické a ceny plynu sa iba vrátia na vyššiu predpandemickú úroveň. Problém je hlbší, systémové opatrenia sú nevyhnutnosťou.  

Zložitá cena elektriny

Poďme sa najskôr pozrieť, čo môže vláda či od nej nezávislý štátny regulátor urobiť v prípade cien elektriny.

Cena elektrickej energie, ako ju dostávajú slovenské domácnosti a firmy, je komplikovaná. Sama elektrina od výrobcu tvorí zhruba iba 40 percent koncovej hodnoty. Aspoň tak to bolo dovtedy, kým elektrina na burzách nevyletela nahor.

Druhou najvýznamnejšou položkou sú poplatky za distribúciu a straty, ktoré vznikajú pri presune či čiernym odberom. Treťou je tarifa za prevádzkovanie systému podieľajúca sa na koncovej cene zhruba pätinou. Z týchto peňazí sa prilepšuje slovenským baníkom a výrobcom obnoviteľných druhov energie, lebo ich produkty nie sú pre vysoké náklady konkurencieschopné.

Potom sú tu ešte poplatky za prenos elektriny priamo od výrobcu, za regulovanie siete, aby elektrina spĺňala kvalitatívne parametre. A napokon odvod do Národného jadrového fondu, čo tvorí približne dve percentá z koncovej ceny – tieto peniaze majú slúžiť hlavne na budúce odstavovanie atómových elektrární.

K tomu všetkého treba pripočítať pre firmy spotrebnú daň a pre firmy i domácnosti daň z pridanej hodnoty.

Vláda sa musí spoľahnúť na regulátora

Čo s týmto môže robiť štát? Jediné, s čím nepohne, je cena samej elektriny od výrobcu, teda dnes spomenutých 40 percent konečnej hodnoty. Cena tejto silovej elektriny sa riadi trhovými pravidlami a prekračuje hranice štátov.

Hoci drvivá časť elektriny spotrebovanej na Slovensku pochádza z domácich zdrojov, dominantne zo Slovenských elektrární, výrobcovia sa riadia trhom – ak predajú elektrinu drahšie v zahraničí, ponúknu ju tam. Hoci má štát v Slovenských elektrárňach významný podiel, ak by aj chcel uzatvoriť domáci trh a zmraziť ceny na výstupe z elektrární, v podmienkach otvorenej Európskej únie to nedokáže.

Tade cesta nevedie. Môže však regulovať zvyšných 60 percent ceny. Nuž, to však vôbec nie je jednoduché. Prvý krok avizoval Sulík, keď koncom minulého týždňa oznámil, že štát zruší na dva roky odvod do jadrového fondu. Štát tak oželie asi dva krát 60 miliónov eur – zhruba toľko predstavujú tieto odvody ročne.

To je prvá kvapka, v dnešných cenách ide o dvojpercentné okresanie. Sulík má na to právo, pretože túto reguláciu má v rukách ministerstvo hospodárstva. Peniaze v Národnom jadrovom fonde však v budúcnosti budú chýbať, i keď dnes nikto nevie presne spočítať, koľko presne bude stáť v budúcnosti zlikvidovanie jadrových elektrární.

Na ďalšie časti ceny elektriny má vláda teoreticky nulový dosah. Stropy stanovuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), ktorý je zo zákona nezávislá inštitúcia. Hoci vždy platilo, že do Úradu nominoval šéfa minister hospodárstva, a nebolo to inak ani za terajšej koaličnej zostavy, určitý vplyv si vláda vždy vynucovala. Stačí si spomenúť, ako poslušne sa ÚRSO správal voči vláde, keď Robert Fico vymenoval za šéfa Úradu bývalého dvojnásobného ministra Ľubomíra Jahnátka.

Regulátor musí brať ohľad na vládu

ÚRSO postupuje podľa vlastnej metodiky, drží sa zákona, uzavretých zmluvných vzťahov. Pri prepočtoch maximálnych taríf zložiek musí komplikovaným spôsobom zohľadňovať náklady, straty a primeraný zisk všetkých hráčov na trhu. No a v podstate musí rešpektovať aj politiku ministerstva financií.

Napríklad Slovenská elektrizačná a prenosová sústava v minulosti produkovala vysoké zisky, z ktorých veľkú časť prenášala vo forme dividend do štátneho rozpočtu. Čo si majú o takých ziskoch myslieť ľudia v ÚRSO, ako majú stanovovať sadzby za prenos? Podobne to platí o troch distribučných firmách na západe, strede a východe Slovenska, kde má štát polovičný podiel. Z nich a z prenosovej sústavy ročne štát zinkasuje na dividendách okolo 150 miliónov eur.                  

Ďalším dlhodobým výdavkom, ktorý je priamo v réžii vlády, je podpora ťažby hnedého uhlia, ktorá sa má skončiť na hornej Nitre až v roku 2023. Ročne sa na ňu v poplatkoch za elektrinu vyzbierame sumou okolo 100 miliónov eur.

Uzatvoriac najpálčivejšie problémy regulácie slovenskej elektroenergetiky pripomeňme, že sekeru za zhruba 400 miliónov eur zdedil ÚRSO od predchádzajúceho vedenia z Ficových čias. S cieľom udržiavať nízke ceny elektriny ostávali regulované sadzby na nedostatočnej úrovni, čo spôsobilo nárast dlhov hlavne voči distribučným spoločnostiam. 

ÚRSO je v delikátnej situácii, keď na jednej strane musí zohľadňovať nároky firiem zapojených do systému, kde, ako som spomenul, má často dôležité slovo vláda, na druhej strane musí sledovať efektívnu cenu elektriny pre konečných spotrebiteľov. Zároveň musí rešpektovať priznané dotácie na výkupné ceny pre výrobcov z obnoviteľných zdrojov, pričom tí podpísali zmluvy ešte v časoch Ficových vlád.

Plyn dodáva hlavne štát

Pri zemnom plyne je situácia menej komplikovaná. Tu tvorí surovina zhruba 60 percent ceny a vychádza sa z údajov na burze, ktorú formuje trh. Za tretinou konečnej ceny je poplatok za distribúciu, zvyšok tvoria náklady na prepravu a dodávky plynu a primeraný zisk. Na to sa nabaľuje daň z pridanej hodnoty a pre firmy aj spotrebná daň.

Na rozdiel od elektriny, kde sú dodávky rozdelené medzi väčšie množstvo firiem, pri zemnom plyne je dominantným dodávateľom Slovenský plynárenský priemysel (SPP), ktorý ťaží z pôvodného monopolného postavenia a pokrýva požiadavky spotrebiteľov na zhruba 60 percent.

Táto pozícia je pre SPP stále výhodná, rovnako tak aj pre štát. Ten sa stal stopercentným majiteľom spoločnosti pred siedmimi rokmi. Cieľom poštátnenia bolo podľa vtedajšieho predsedu vlády Fica zabezpečiť výhodné dodávky plynu pre obyvateľov Slovenska.

SPP držal skutočne ceny plynu celé roky na nízkej úrovni. Odvrátenou stranou bolo stratové prevádzkové hospodárenie SPP. Prvý raz sa po rokoch dostal podnik do prevádzkového zisku až vlani. Hospodárenie zachraňoval inak – cez príjem z dividend od dcérskej spoločnosti SPP Infrastructure, kde vlastní polovičný podiel a zvyšok má súkromná firma. Zlatonosnou spoločnosťou tejto dcéry je vnučka Eustream, ktorá prepravuje zemný plyn cez Slovensko. A tak napriek prevádzkovým stratám dokázal SPP dodávať štátu z dividend ročne okolo 300 miliónov eur ročne.

V tejto situácii má ÚRSO možno ešte ťažšiu pozíciu. Ak by stanovil ceny zemného plynu prinízko, dostal by štátny SPP opäť do prevádzkových strát a nepriamo by ochudobnil štát o príjmy z dividend. Konkurenčných dodávateľov by posunul až do likvidačnej pozície. Napokon asi nie je náhodou, že v závere septembra ohlásila odchod z trhu dodávok plynu a elektriny spoločnosť Slovakia Energy.

Ak ceny plynu budú vysoké, vyvolá to nevôľu u voličov a v priemysle ďalšie problémy. No napriek takémuto prístupu by mohol nastúpiť prvý scenár. ÚRSO nenastavuje pevné koncové, ale maximálne ceny. Kto sa rozhodne ponúknuť zákazníkom nižšie, dvere má otvorené. Ak by SPP podliezol maximálne ceny, dostal by konkurentov do nerovného postavenia.

Zhruba takéto niečo dnes navrhuje Fico. SPP má predávať budúci rok plyn za rovnaké ceny ako dnes i za cenu, že sa dostane do strát.

V zime môže prísť nedostatok

Predseda ÚRSO Andrej Juris sa už v júli vyjadril, že v dôsledku pohybov na burzách sa cena elektrickej energie môže budúci rok zdvihnúť možno aj o 15 percent. Odvtedy však burzy zaznamenávajú ďalšie rekordy, takže potom by to mohlo byť ešte viac. Podobne sa vyjadrili obchodníci o cenách zemného plynu. 

Uvidíme, čo do záverečných mesiacoch roka ÚRSO ozaj spraví, pretože Sulík ohlasuje, ako by mali podľa jeho názoru vyzerať ceny. Pritom minister nemá na to žiadne právo, na to tu je regulačný úrad. Juris má príležitosť ukázať, či je ÚRSO hodný prívlastku nezávislý.

Stropové ceny sú však iba jeden problém. Druhým môže byť akútny nedostatok. Sulík minulý týždeň upokojoval ľudí, že v zásobníkoch má Slovensko dostatok plynu na sto dní. Nuž, potom sa podobne ako eurokomisárka Simsonová skúsme upokojiť tým, že zima nebude tuhá a že k nám bude plyn tiecť ako doteraz.

Podobne ako posledné týždne vo Veľkej Británii môže ľahko nastať situácia, že v kritickom čase nedostatku elektriny sa začne viac a viac spaľovať zemný plyn aj u nás, čo môže spôsobiť jeho ďalšie odsávanie zo zásobníkov. Alebo vznikne dilema, čo bude prednejšie – teplo alebo elektrina.

Ohrozená výroba vo firmách 

Tu nejde o to, aby sme strašili, rozhodne však treba upozorniť na to, aby sa problém nebagatelizoval.

Prvá vec je prijať systémové opatrenia, nakoľko je to len možné. A počítať s tým, čo nás asi neminie. Energetická chudoba môže byť už v blízkej budúcnosti hlavnou sociálnou témou, treba pripraviť nástroje na jej eliminovanie, možno podporné programy. To je však už iba hasenie problémov, zamyslieť sa treba nad príčinami.

Osobitným problémom je priemysel. Už nejde len o Duslo, Slovalco či OFZ, možno to dopadne na ešte väčšie firmy, ako je košický US Steel alebo bratislavský Slovnaft. A potom na mnohé menšie.

Pred vládou napríklad stojí úloha, ako čo najrýchlejšie pohnúť s Envirofondom. Táto štátna agentúra, kde sa koncentrujú peniaze z predaja emisných povoleniek a kde už možno visí aj miliarda eur, priemyslu takmer vôbec nepomáha. Hoci v iných štátoch využívajú aj štvrtinu zhromaždených prostriedkov na spätnú pomoc firmám, ktoré draho nakúpili povolenky a nedokážu hospodáriť, na Slovensku sa na tento účel míňajú z Envirofondu chudobné percentá.

Ak dnes minister životného prostredia Ján Budaj pripravuje príslušnú novelu zákona, aby peniaze mohli prúdiť do firiem vo väčšom, je to chytanie zajaca za chvost. Príklad OFZ to dokazuje. Čas hrá proti. Obávam sa, že opäť to je len hasenie, na ktoré sa často zvrhávajú činy súčasnej vlády.

Treba prehodnotiť politiku EÚ

Mnohým určite napadne, aký má zmysel, aby firmy nakupovali od štátu za drahé peniaze emisné povolenky a potom tieto peniaze dostávali späť vo forme štátnej pomoci. To je skutočne legitímna úvaha. A svedčí o tom, aký nepripravený je systém, ktorý presadzuje Európska komisia na dosahovanie prešvihnutých klimatických cieľov.

Práve pandemická kríza, ktorá už prerastá do energetickej, ukazuje, ako sa nemá robiť nadnárodná politika. Upozornenie možno prišlo v hodine dvanástej, aby sa takáto politika prehodnotila. Nemožno ju koncipovať od stola, treba na ňu širšiu diskusiu, oponentúru návrhov, štúdie uskutočniteľnosti. Slovensko ako priemyselný štát s chudobnými energetickými zdrojmi, kde navyše sem-tam zavíta aj tuhá zima, je zraniteľné. Vláda by mala z vlastného popudu a v záujme všetkých obyvateľov prichádzať s vlastnými iniciatívami na korigovanie oficiálnej európskej politiky. Možno je to prisilné želanie, no ak sa spojí so susedmi z V4, môže uspieť. Zatiaľ to vyzerá len na zobanie z ruky za pár miliárd eur, ktoré nám sľúbili v Bruseli z fondu obnovy.