Hlavnou zbraňou zástancov migrácie je tvrdenie o jej ekonomickej nevyhnutnosti. Nielenže sa vraj s migráciou nedá veľa robiť, ale údajne je zároveň jednou z mála ciest, ako udržať európske ekonomiky v raste.

Tento argument stojí na zdanlivo nepriestrelnej veličine: HDP. Ak krajina prijme viac ľudí, takmer automaticky zvýši veľkosť svojej ekonomiky. Noví obyvatelia pracujú, utrácajú, bývajú, jazdia dopravou, spotrebúvajú energie a využívajú služby. Aj tam, kde nepracujú, vzniká dodatočný dopyt po bývaní, zdravotníctve, školstve, administratíve, sociálnych službách a integračných programoch.

Časť fiškálnych nákladov sa tak v národných účtoch paradoxne objaví ako ekonomická aktivita. Práve to je jadro problému. Rast HDP nie je to isté, čo rast blahobytu. Štúdia CEPR odhaduje, že posledná migračná vlna môže do roku 2030 zvýšiť potenciálny produkt prijímajúcich krajín EÚ o 0,2 až 0,7 percenta.

Migrácia je pre HDP výhodná už tým, že pridáva do hospodárstva ďalších obyvateľov. Lenže ekonomika môže byť väčšia bez toho, aby sa domáci obyvatelia mali lepšie. To je rozdiel medzi rastom HDP a rastom prosperity.

Skutočná otázka teda neznie, či migrácia zvyšuje HDP. To väčšinou áno. Otázka znie, či zvyšuje európsku prosperitu. A na túto otázku už odpoveď automatická nie je. Záleží na tom, kto prichádza, či pracuje, koľko zarába, kde býva, aké verejné služby čerpá, či zvyšuje produktivitu a kto v ekonomike nakoniec platí účet.

Tlak na mzdy a trh práce

Prvým miestom, kde sa ekonomické náklady migrácie prejavujú najviditeľnejšie, je tlak na mzdy v nízkokvalifikovaných profesiách. Tento efekt sa často stráca za priemermi.

Migrácia totiž nie je homogénna ekonomická kategória. Zahŕňa dve veľmi rozdielne skupiny. Na jednej strane stoja vysokokvalifikovaní pracovníci, ako sú lekári, inžinieri, IT špecialisti alebo vedci, ktorí môžu mať nadpriemernú produktivitu aj mzdu. Na strane druhej sa nachádza oveľa početnejšia skupina ľudí sústredených v nízkopríjmových službách, logistike, poľnohospodárstve, stavebníctve, upratovaní, starostlivosti a agentúrnej práci.

Práve táto druhá skupina je pre trh práce najcitlivejšia. Časť migrantov má formálne vyššie vzdelanie, než zodpovedá práci, ktorú vykonávajú, avšak pre jazykovú bariéru, neuznanú kvalifikáciu alebo slabú rokovaciu pozíciu končia v profesiách s nízkou pridanou hodnotou. Symbolmi tejto ekonomiky sú kuriér rozvážajúci jedlo z fast foodu, pracovník v sklade, pomocník na stavbe alebo sezónny pracovník v poľnohospodárstve.

Tento model zatiaľ vyhovuje hlavne dvom skupinám: firmám, ktoré získavajú flexibilnú a lacnú pracovnú silu, a mestskej vyššej strednej triede, ktorá má vďaka nej prístup k lacným službám.

Kuriérsky dovoz, lacnejšia gastronómia, upratovanie, starostlivosť alebo platformové služby sú z pohľadu bielych golierov pohodlným zlacnením každodenného života. Lenže cena tohto pohodlia sa neprenáša rovnomerne. Nesú ju hlavne domáci pracovník s nízkou mzdou a slabou rokovacou pozíciou, ktorý súťaží o podobné miesta, a mesto, ktoré musí absorbovať tlak na bývanie, dopravu a služby. Pre nich migrácia celkom iste nie je jednoznačnou výhrou.

Práve tu vzniká najväčšia slepá škvrna promigračnej ekonomickej argumentácie: tvrdiť týmto skupinám, že migrácia je pre ekonomiku prínosom, je kontraproduktívne, pokiaľ ich vlastná skúsenosť ukazuje skôr tlak na mzdy, bývanie a verejné služby. Tým sa zároveň vysvetľuje, prečo sa protimigračné strany môžu pri voľbách opierať práve o týchto voličov.

Pasca lacnej práce a technologická stagnácia

Lenže tlak na mzdy nie je jediným negatívnym efektom migrácie na pracovnom trhu. Trvalo dostupná zásoba lacnej pracovnej sily zvonku môže fungovať aj ako brzda technologického pokroku a firemných inovácií.

Prečo by logistická firma, potravinárska prevádzka alebo továreň investovali milióny eur do robotizácie, softvéru a automatizácie, keď môžu namiesto toho najať lacných pracovníkov, ktorých v prípade poklesu dopytu ľahko prepustia?

Ide o pascu lacnej práce. Demografický pokles, ktorý býva hlavným argumentom zástancov migrácie, by teoreticky mohol Európu donútiť k prechodu na kapitálovo náročnejšiu, produktívnejšiu a technologicky vyspelejšiu ekonomiku.

Namiesto toho však časť európskych firiem volí jednoduchšiu cestu: nahrádzajú nedostatok domácej pracovnej sily dovozom lacnej práce. Tým sa udržujú pri živote biznis modely s nízkou pridanou hodnotou, ktoré by inak museli prejsť modernizáciou, konsolidáciou alebo zánikom.

Z dovozu lacnej práce sa tak môže stať brzda celkovej produktivity. To je ďalší paradox migrácie. Progresívne a liberálne sily ju často obhajujú ako modernú a otvorenú politiku, jej ekonomický efekt však môže byť v niektorých sektoroch presne opačný: konzervuje starý model lacnej práce, nízkych marží a slabých investícií. Európa tým nerieši svoju produktívnu zaostalosť. Iba ju odkladá.

Skryté náklady na bývanie a infraštruktúru

Tretím hmatateľným vplyvom na prosperitu je trh s bývaním. Rýchly demografický rast v európskych metropolách, v prostredí slabnúceho prirodzeného prírastku, ťahaný čoraz viac migráciou, naráža na neelastickú ponuku nehnuteľností.

Byty, školy, ordinácie, nemocnice ani dopravná infraštruktúra nevznikajú cez noc. Nový dopyt po bývaní sa však objaví okamžite. Výsledkami sú tlak na nájmy, preplnenejšie domácnosti a vytláčanie domácej nižšej a strednej triedy za hranice veľkých miest.

Práve tu sa najlepšie ukazuje rozdiel medzi rastom HDP a rastom prosperity. Na papieri sa vyššie nájmy, stavebná aktivita, prevádzka ubytovacích zariadení, sociálne služby alebo verejné výdavky na integráciu môžu prepísať ako ekonomická aktivita. V národných účtoch teda migrácia opäť pomáha zväčšovať ekonomiku. Pre bežného obyvateľa však rovnaký proces znamená, že mu po zaplatení nájmu zostáva z výplaty menej peňazí. To, čo makroekonomická štatistika zachytí ako vyšší objem transakcií, domácnosť zažíva ako pokles disponibilného príjmu.

Európske údaje ukazujú, prečo je tento kanál taký citlivý. V roku 2023 mala EÚ čistú migráciu takmer tri milióny osôb a v roku 2024 vydala 3,5 milióna prvých povolení na pobyt občanom krajín mimo EÚ. To nie je marginálny prírastok, ktorý je možné absorbovať bez nákladov. Zvlášť pokiaľ sa koncentruje v regiónoch s najvyššou ponukou práce, teda práve tam, kde už je bývanie najdrahšie a výstavba najpomalšia.

Bývanie je preto možno najkonkrétnejšou externalitou migrácie. V prípade miezd je možné viesť dlhé debaty o priemerných efektoch, substitúcii a komplementarite pracovníkov. Pri bývaní je mechanizmus jednoduchší: počet ľudí môže rásť rýchlo, počet bytov pomaly.

Ak do mesta pribúdajú obyvatelia rýchlejšie, než vznikajú nové byty a verejné služby, výsledkami nie sú abstraktné kultúrne obohatenie ani čistý rast prosperity, ale vyšší nájom, dlhšie dochádzanie, väčší tlak na školy, zdravotníctvo a sociálny systém.

To je ďalší dôvod, prečo argument HDP zlyháva. Národná ekonomika sa môže zväčšovať, ale mestská stredná trieda sa môže súčasne prepadať do horšej životnej úrovne. Rast cien bývania zvyšuje hodnotu aktív vlastníkov nehnuteľností, developerov a investorov.

Nájomníkom, mladým rodinám a nízkopríjmovým pracovníkom však berie priestor na život. Migrácia tak na trhu bývania znovu ukazuje svoj distribučný charakter: jedni inkasujú výnosy z rastu populácie, druhí platia jeho cenu. A je jasné, ktorá skupina má záujem na tom, aby sa udržal pozitívny naratív o migrácii.

Migrácia teda nie je zázračný motor prosperity, ale distribučný šok. Zväčšuje nominálne ekonomiku, zatiaľ čo náklady a výnosy rozdeľuje veľmi nerovnomerne. A práve v tomto rozdiele medzi rastom HDP a rastom životnej úrovne sa skrýva skutočná ekonomická bilancia európskej migrácie.