Klient z radov veľkých priemyselníkov vystihol dnešnú situáciu perfektne. Čiastočne zvyšovaním hospodárskeho rastu, čiastočne istou panikou, ktorá zachvátila podnikateľov, ceny energií ďalej gradujú. Ešte pred štrnástimi dňami bolo trochu predčasné hovoriť o energetickej kríze; dnes už je používanie takého výrazu namieste. Ale ako hospodársky rast, tak i znepokojenie podnikov, ktoré ich – úplne logicky – núti zabezpečovať sa, predzásobovať, a teda ceny ďalej zvyšovať, nie sú hlavným vinníkom. Hlavným vinníkom je politická ideológia, bez ktorej by ani aktuálne hospodárske oživenie nedokázalo ceny energií vyhnať tak vysoko a dodávky materiálov a komponentov natoľko obmedziť.
To, čo už definitívne dostalo mediálny názov "energetická kríza", má ďalší vývoj. Spočiatku pozornosť budili hlavne nedostatočne naplnené európske zásobníky s plynom. Postupne sa ale nedostatok – celkom logicky, pretože energetické suroviny sú previazané – prelieva aj na ďalšie trhy.
Po plyne prišlo na rad uhlie. Pochopiteľne, zásadnú úlohu v tom hral fakt, že uhlie bolo štátnou politikou v Európe odsúvané ako nečisté čo najviac do pozadia, takže keď prišlo pokoronové zdvihnutie dopytu najmä z radov ťažkého priemyslu, nebolo už dosť aktívnych ťažiarov, ktorí by ešte neboli zelenou politikou donútení zavrieť.
Nasledujúce v poradí boli ceny elektrickej energie. V ich prípade sa k celkovému previsu dopytu nad ponukou pridala ešte divoká karta v podobe emisných kvót. Došlo vo svojej podstate k bizarnej situácii, ktorá sa však môže zdať komická len nezúčastneným pozorovateľom zvonku, v ktorej sa Európania veľmi čudujú drahým cenám elektriny a pohoršujú sa nad nimi, keď si sami vedome, dobrovoľne a cielene zaviedli emisné kvóty, ktorých účelom bolo elektrickú energiu zdražieť.
A teraz po plyne, uhlí a elektrickej energii prichádza na rad ropa. Dopyt po rope už prekročil stav pred vypuknutím pandémie. Paradoxne, v prípade ropy je tento problém asi "najjednoduchšie" riešiteľný zo všetkých spomínaných energií. Producenti ropy reprezentovaní ropným kartelom OPEC majú totiž veľký manévrovací priestor pri ťažbe. Prostou dohodou sa môžu rozhodnúť ťažbu znížiť aj zvýšiť. To napríklad pri produkcii uhlia, kde producentov je skutočne fyzicky málo a kapacity cez noc nerozšíria, možné technicky nie je. Navyše, čím bude po rope vyšší dopyt a čím by bola hypoteticky vyššia jej cena, tým viac sa oplatí otvárať nové ťažby frakovaním z bridlíc v USA (a opäť decentne zanedbáme liberálno-zelenú americkú politiku, ktorá proti tejto ťažbe brojí).
Avšak povedali sme, že na vine je európska prevažujúca ideológia. V tejto chvíli by sa zdalo logické, že ak boli regulačnými rozhodnutiami potlačené klasické zdroje energie a vynútené zelené zdroje energie a ak to viedlo k existujúcej energetickej kríze – že v rámci zmiernenia krízy európske inštitúcie nenápadne ustúpia od tlaku na zelenú politiku a od regulácií, ktoré nás k tomuto stavu doviedli. Je to ale ešte horšie, než sme sa odvažovali dúfať.
Európske inštitúcie nielen že od regulačného tlaku neustupujú; ony zrejme doteraz ani nechápu – opakujem slovo nechápu –, že práve ich regulácia je príčinou stavu. Európska únia sa začala rýchlym rastom cien energií vrátane zemného plynu zaoberať a dospela k bizarnému záveru: Komisárka EÚ pre energetiku Kadri Simsonová vyhlásila, že EÚ do konca roka "uskutoční revíziu pravidiel trhu s plynom, aby zabezpečila, že rastúce náklady na energiu nenarušia zotavovanie ekonomiky z dopadov pandémie COVID-19". A predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová zasa vyhlásila: "Do konca roka navrhnem reformu trhu s plynom. V tejto súvislosti preskúmam otázky okolo skladovania a bezpečnosti dodávok." A korunovala to výrokom: "Únia by mala zvážiť spoločné nákupy a urýchliť prechod na lacnejšie obnoviteľné zdroje energií."
Voľne preložené, keď regulácia a pretláčanie zelenej politiky nasilu vyvolali energetickú krízu, budeme energie regulovať ešte viac a budeme zelenú energiu tlačiť ešte väčšou silou – aby to energetickú krízu ešte viac zhoršilo. Stále sú medzi nami ľudia, ktorí veria, že Európsku úniu je možné reformovať. Nech nám je tento príklad mementom, že kompromisy možné nie sú. Inštitúcie EÚ aktuálne neuznávajú fyzikálne zákonitosti, ekonomické zákonitosti a odmietajú použitie elementárnej matematickej logiky. S takým diskutujúcim nie je diskusia technicky možná.
Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.