Manželia Ličkovci: Keď v sebe cítite túžbu, ktorú svet nevie uhasiť, pravdepodobne ste boli stvorení pre iný svet

Ste veriaci a obaja sa pohybujete v umeleckej branži, ktorá je pre vás aj poslaním. Ako ste k tomu dospeli?

Obaja sme vyrastali v kresťanských rodinách. K viere sme boli vedení. Ale, samozrejme, v určitom momente života človeku nestačí, že mu rodičia povedali, ako svet funguje podľa nich (smiech) a potrebuje sa presvedčiť z vlastnej skúsenosti a rozhodnutia. Každý sme išli svojou cestou, ale obaja sme sa v určitom momente rozhodli Bohu uveriť. Prirodzene, ako všetci mladí ľudia, začali sme hľadať, aké povolanie by nás v živote napĺňalo.

Katarína: Niečo vo vnútri ma vždy ťahalo k tvorbe a okrajovo som sa tomu aj venovala. Napriek tomu, keď padla otázka, na akú školu ísť po strednej, rozhodla som sa pre Ekonomicko-správnu fakultu Masarykovej univerzity v Brne. S mojou kamarátkou Veronikou sme jednoducho chceli odísť do Brna a škola bola druhoradá. Okolie s takým rozhodnutím súhlasilo, lebo vyštudovať ekonomickú školu znelo ako istá a stabilná cesta do budúcnosti. Po nejakom čase na tejto škole som ale pochopila, že to nie je moje miesto pôsobenia a že to ubíja moje vnútro. A tak som po dvoch rokoch odišla, podala si jedinú prihlášku na odevný dizajn a verila som, že ak sa mám na školu dostať, tak sa dostanem. Keď ma prijali, bola som presvedčená, že je to ono, že sa mi otvárajú dvere, za ktorými je síce budúcnosť neistá, ale naplnenejšia.

Peter: Už na strednej škole ma niečo lákalo na umení. Aj preto som sa rozhodol ísť študovať architektúru, no po čase som zistil, že akokoľvek je architektúra krásna, tak nie je pre mňa. Postupom času sa táto túžba po umení premenila v to, že som začal ilustrovať. To, prečo je umenie mojím poslaním, sa snažím len objavovať.