Predseda Aliancie za rodinu vo svojom texte obhajuje koncepciu rodičovského bonusu. Označuje ho za závan zdravého rozumu a prvý krok, ktorý stavia dôchodkový systém na nohy. Pozastavuje sa nad tým, že na túto ideu útočia aj niektoré konzervatívne médiá.
Pravdupovediac, keď počujem slovo „reforma“, začínajú sa mi ježiť chĺpky na krku. Slovo „reforma“ už väčšinou znamená, že bude ešte horšie. Za „reformu“ sú politici schopní označiť ešte aj rušenie oddelení nemocníc či rušenie stáročných súdov a rozbitie systému všeobecných súdov.
Výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina: „Mysleli sme to dobre, ale dopadlo to ako vždy,“ sa vzťahuje na idealistov. U nás je to tak, že vznešené ideály, aj sčasti rozumné kroky, majú prekryť podstatné otázky v pozadí, kto bude predávať budovy a stavať nové, s akou maržou a pre koho. A to patrí k tej najmenšej škode.
K nevídanému závanu zdravého rozumu preto podľa mňa patrí zavádzanie rodičovského bonusu k dôchodku pripravené ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Síce jemne, ale predsa len skutočne, sa má začať reforma priebežného dôchodkového piliera. Vítam diskusiu, len mi je ľúto, akou neodbornou a nevyváženou sa stala. Chápal by som negatívnu medializáciu zo strany liberálnych médií, ale útoky zo strany konzervatívnych médií? To je pre mňa silná šálka kávy.
Má rodičovský bonus zvýhodniť rodičov detí? To ani nie. Je to skôr jemná náprava vážnej nespravodlivosti vo vzťahu k matkám, ktoré majú tým nižšie dôchodky, čím viac detí vychovali. Vladimír Palko vo svojom článku ukázal desivú tabuľku priemerných dôchodkov žien s dvomi až piatimi deťmi. Pri rozdielnych platoch mužov a žien sa bije na poplach, a tu? Milé feministky, poďme do toho spolu!
Hoci mená svetového ekonomického cvengu píšu o rodičovskom bonuse desaťročia, vraj väčšina slovenských ekonómov je proti. A mne vadí záplava neodborných argumentov. Existuje mnoho prístupov k ekonómii, ale v prvom rade by som mal od ekonóma dostať odpoveď na otázky: Je to ekonomické? Vydrží to finančne? Oceňujem každého, kto sa s titulom ekonóma nehrá na sociálneho pracovníka či zvestovateľa spravodlivosti. V priebežnom dôchodkovom pilieri si na dôchodok nesporíte!
Zásluhovosť, solidarita či spravodlivosť sú iba dodatočné pravidlá prerozdeľovania peňazí. Základný ekonomický princíp priebežného dôchodkového piliera spočíva v dohode generácií medzi sebou! My platíme dôchodky rodičom, ktorí dosiahli dôchodkový vek a nám ich budú platiť naše deti! Slovo „priebežný“ je základnou ekonomickou podstatou. Podmienkou „sine qua non“ priebežného systému je existencia dostatočnej novej generácie detí. A tu nastáva zádrh.
Chudobní snúbenci sa rozhodli mať svadbu. Nemali však vína, ale dostali dobrý nápad. Každý z hostí prinesie liter vína a naleje ho do spoločnej nádoby. Tak sa stane víno spoločným a všetci budú mať podiel na ich spoločnej radosti. Jeden zo svadobčanov si povedal: „Liter vody sa v takom množstve vína stratí,“ a priniesol vodu. Ako to dopadlo? Keď si svadobčania pripíjali na šťastie a dlhý život novomanželov, nálada na svadbe zmrzla. Prípitok s vodou nechutí tak, ako chutí s vínom… Ten svadobčan totiž nebol jediný, komu to napadlo.
Nie je to nová vec. Vladimír Palko spomína laureáta Nobelovej ceny Gunnara Myrdala, ktorý si už v 40. rokoch minulého storočia všimol, že štátne priebežne financované dôchodkové systémy sú postavené na zásadnom rozpore: „Znižujú motiváciu v rodine mať deti, zároveň sú stále závislé od novej generácie pracujúcich.“
Dohodu medzi generáciami nemôže uzatvoriť ten, čo deti nemá. Neviďte za tým neľudskosť či nesolidaritu. Spomeňte si, akú „solidaritu“ vidno dnes pri dôchodkoch žien s piatimi deťmi. Proste na dohodu treba dvoch, bez detí niet s kým tú dohodu uzatvoriť. To je, bohužiaľ, fakt.
Úlohou ekonóma nie je komentovať, či to je, alebo nie je spravodlivé a či má, alebo nemá nastúpiť solidarita. Rozloženie rizika a solidarita sú dobré veci, ale majú svoje medze, v rámci ktorých môžete rozdávať. Klesajúce dôchodky oproti priemernému platu iba ukazujú závažnosť narušenia tejto spoločenskej medzigeneračnej dohody. Bez návratu k princípu to nepôjde.
Ekonomický komentátor Reflexu Vladimír Pikora to opisuje konkrétnym prípadom ministerky práce, sociálnych vecí s jedným dieťaťom: „Dvoch ľudí, ju a jej partnera by mal financovať len jeden človek. To asi stačiť nebude. Buď bude musieť jej potomok extra dobre zarábať a odvádzať do systému, alebo bude pani ministerka v dôchodku žiť na úkor tých, ktorí majú viac detí. Moje deti by tak raz mali financovať dnešnú pani ministerku. To ja za spravodlivé nepovažujem.“
A tým, ktorí sú dosť silne zameraní na podporu dôchodkových správcovských spoločností a radšej by dôchodkové peniaze videli u nich, Pikora vo svojom článku „Je lepšie staviť si v lotérii, alebo sporiť si v penzijných fondoch?“ odkazuje: „Lenže keď máte viac detí, väčšina ľudí si o vás myslí, že ste blázni. Dnes už nie je v móde prebaľovanie a nočné vstávanie. Radšej sa hľadajú rozprávky o tom, ako padajú peniaze z finančných trhov ako holuby až do huby.“
Ani predlžovanie odchodu do dôchodku nás nezachráni, dožívame sa síce viacej rokov, ale závažným slovenským špecifikom je, že Slováci sa v zdraví dožívajú len 57 rokov a sú tak na konci európskeho rebríčka vo veku zdravého dožitia. Chorý a zodratý človek nedokáže pracovať.
Rodičovský bonus je prvým krokom, ktorý začína stavať priebežný dôchodkový systém z hlavy na nohy. A musia nasledovať ďalšie kroky, lebo parazitovanie formou migrácie či kapitálu na spoločnostiach, ktoré deti majú, nie je príťažlivá predstava. A dôchodková žobračenka tesne pred smrťou takisto nie.