Cirkev hovorí so všetkými. Počúva aj vlastných veriacich?

Súčasná konfrontácia európskych cirkví s pravicovo-nacionalistickými a pravicovo-populistickými hnutiami patrí medzi najnáročnejšie duchovné i spoločenské výzvy dneška. Nejde pritom iba o stranícku politiku, ale o základné otázky národa, identity, demokracie, migrácie, kultúrnej kontinuity a samotného chápania Európy.

Táto diskusia sa zároveň bezprostredne dotýka podstaty Cirkvi – jej katolicity, univerzálnosti a pastoračnej zodpovednosti voči všetkým veriacim.

Osobitne v Nemecku sa v posledných rokoch vytvoril mimoriadne vyhranený postoj cirkví voči strane Alternatíva pre Nemecko (AfD). Tento postoj je z historického hľadiska pochopiteľný a v mnohých ohľadoch aj oprávnený. Súčasne však medzi nemalou časťou praktizujúcich kresťanov narastá pocit, že sú morálne podozrievaní alebo vytláčaní na okraj, hoci ich politické rozhodnutia často nevychádzajú z ideologického radikalizmu, ale zo sklamania, z kultúrnej neistoty či protestu.

Skutočná otázka preto neznie iba: ako majú cirkvi reagovať na pravicovo-nacionalistické tendencie? Rovnako dôležité je pýtať sa: ako môžu spojiť historickú ostražitosť s pastoračnou otvorenosťou tak, aby pritom nestratili časť vlastných veriacich?