Nová európska pravica
Súčasná pravicová scéna v Európe je mimoriadne rôznorodá. Zahŕňa konzervatívno-národné politické strany, pravicovo-populistické hnutia, ale aj etnonacionalistické či krajne pravicové zoskupenia.
Mnohé z nich spája kritický postoj ku globalizácii a k centralizácii Európskej únie, skepticizmus voči migrácii, dôraz na národnú suverenitu, odmietanie kultúrneho relativizmu, kritika liberálnych elít a odvolávanie sa na „kresťanskú Európu“ či „kresťanský Západ“. Práve tento posledný prvok vytvára ambivalentný vzťah medzi týmito hnutiami a cirkvami.
Politológ Tobias Cremer upozorňuje, že mnohé pravicovo-populistické hnutia nevnímajú kresťanstvo predovšetkým ako živú vieru, ale skôr ako symbol kultúrnej identity. Kresťanstvo sa tak nestáva predovšetkým evanjeliom, ale znakom odlišnosti voči islamizácii, kultúrnej fragmentácii a rastúcej spoločenskej neistote.
Francúzsko, Belgicko a Holandsko
Vo Francúzsku zaujíma Katolícka cirkev vo vzťahu k pravicovým politickým silám viac dialogický postoj než cirkvi v Nemecku. Francúzski biskupi síce jednoznačne varujú pred nacionalizmom a rastúcou polarizáciou spoločnosti, no spravidla sa vyhýbajú paušálnemu vylučovaniu.
Arcibiskup Dijonu Antoine Hérouard otvorene vyhlásil, že Cirkev sa najprv snaží počúvať katolíkov, ktorí volia pravicové strany, porozumieť ich obavám a až následne vysvetľuje, v čom sú niektoré postoje nezlučiteľné s evanjeliom.
Podobne diferencovaná je situácia aj v Belgicku a Holandsku. Strany ako Vlaams Belang alebo Strana za slobodu sa síce často odvolávajú na „židovsko-kresťanskú kultúru“, ich programy však zostávajú v napätí s cirkevným chápaním univerzálnosti, ľudskej dôstojnosti a ochrany menšín.
Cirkvi v týchto krajinách napriek tomu častejšie uprednostňujú verejnú diskusiu pred úplným odmietaním dialógu.
Rakúsko
Osobitnú pozornosť si zasluhuje rakúska cesta. Hoci medzi Rakúskou biskupskou konferenciou a Slobodnou stranou Rakúska (FPÖ) existujú výrazné názorové rozdiely, vzájomný dialóg nikdy nebol úplne prerušený.
V roku 2026 sa uskutočnilo oficiálne stretnutie predstaviteľov FPÖ s Rakúskou biskupskou konferenciou. Obe strany ho označili za „konštruktívne“ a „vedené vo vzájomnom rešpekte“.
Salzburský arcibiskup Franz Lackner zároveň opakovane upozorňoval na nebezpečenstvo zneužívania základných kresťanských hodnôt na straníckopolitické účely.
Rakúsko tak predstavuje určitú strednú cestu: jasne sa dištancuje od ideologického zneužívania kresťanstva, no zároveň neodmieta dialóg.
Maďarsko
V Maďarsku bol vzťah medzi národom, štátom a kresťanstvom donedávna mimoriadne úzky. Vláda Viktora Orbána sa prezentovala ako ochranca „kresťanskej Európy“. Mnohí cirkevní predstavitelia oceňovali jej podporu rodinnej politiky, ochranu kresťanskej kultúry i podporu cirkevných inštitúcií.
Kritici však vláde vyčítali, že kresťanstvo využíva predovšetkým ako kultúrny a národný symbol, ktorým legitimizuje svoju predstavu neliberálneho štátu.
Maďarsko tak za predošlej vlády potvrdilo charakteristický jav súčasnej Európy: kresťanstvo sa politicky stáva príťažlivým najmä tam, kde je skôr predmetom kultúrnej obrany než živou vierou.
Pravoslávie na Balkáne a v Grécku
Pravoslávne cirkvi juhovýchodnej Európy sú tradične oveľa tesnejšie späté s národnou identitou než väčšina západoeurópskych cirkví.
Srbská pravoslávna cirkev sa historicky vníma ako nositeľka srbskej identity, predovšetkým v súvislosti s otázkou Kosova. Počas vojen na území bývalej Juhoslávie vznikli na niektorých miestach problematické väzby medzi nacionalistickými kruhmi a predstaviteľmi cirkvi.
Bolo by však nesprávne označiť srbské pravoslávie ako celok za nacionalistické. Práve po skončení balkánskych vojen sa v jeho prostredí objavili aj silné hlasy podporujúce ekumenický dialóg a etiku zmierenia.
Podobne aj Grécka pravoslávna cirkev zostáva úzko spätá s národnými dejinami a kultúrnou kontinuitou. Citlivo reaguje na otázky migrácie, kultúrneho vykorenenia či oslabovania národnej suverenity. Zároveň sa však opakovane dištancovala od extrémistických hnutí, akým bol Zlatý úsvit, a jeho rasistické i násilné tendencie označila za nezlučiteľné s evanjeliom.
Pastoračný paradox
V čom sa skrýva najhlbšia kríza súčasnosti?
Cirkvi v Európe zdôrazňujú potrebu dialógu so všetkými, otvorenosť voči ľuďom na okraji spoločnosti, porozumenie menšinám, synodalitu, milosrdenstvo a schopnosť viesť rozhovor.
Mnohí praktizujúci kresťania však nadobúdajú dojem, že ich kultúrne obavy sa bagatelizujú, ich strach je morálne hodnotený, ich politické postoje sú automaticky podozrivé a ich výhrady voči migrácii či rýchlym spoločenským zmenám bývajú príliš rýchlo označované za prejav predsudkov alebo extrémizmu.
Najmä konzervatívni kresťania sa preto pýtajú: prečo sa s porozumením pristupuje takmer ku každej skupine, iba nie k nám? Z pastoračného hľadiska ide o mimoriadne citlivú otázku.
„Kto sa cíti vylúčený, ľahšie sa radikalizuje“
Politická aj duchovná skúsenosť ukazuje, že ľudia, ktorí sa dlhodobo cítia vylúčení, sa ľahšie prikláňajú k radikálnym postojom.
To, samozrejme, neznamená, že každú radikalizáciu možno ospravedlniť. Sociálne či morálne vylúčenie však často prehlbuje zatrpknutosť, vytvára pocit ohrozenia, posilňuje skupinové uzatváranie sa a prispieva k ďalšej polarizácii spoločnosti.
Práve preto by malo byť úlohou Cirkvi jasne sa vymedziť voči každému prejavu pohŕdania človekom, no zároveň zostať otvorená dialógu s vlastnými veriacimi.
Cirkev má povinnosť pomenovať omyl. Nemala by však stratiť človeka, ktorý sa mýli.
Vlastné poslanie Cirkvi
Cirkev nie je politickou stranou a nesmie sa stať súčasťou žiadneho ideologického tábora.
Jej poslaním je spájať pravdu s milosrdenstvom, chrániť dôstojnosť každého človeka, varovať pred extrémizmom, no zároveň neopúšťať tých, ktorí prežívajú neistotu alebo hľadajú orientáciu.
Práve v tom spočíva jedna z najväčších výziev dnešnej Európy. Nestačí chrániť demokratické inštitúcie. Rovnako dôležité je zachovať priestor na spoločenský dialóg. Tam, kde prevládne iba vzájomné morálne odsudzovanie, rozhovor sa končí. A tam, kde sa končí rozhovor, často sa začína radikalizácia.
Kríza politického zastúpenia
Ďalším zdrojom súčasného napätia je hlboká kríza politického zastúpenia v Európe. Mnohí ľudia majú pocit, že tradičné politické strany už dostatočne nereprezentujú ich kultúrne, spoločenské a náboženské postoje.
Medzi praktizujúcimi kresťanmi sa opakovane objavujú podobné skúsenosti: rastúci pocit odcudzenia voči čoraz sekulárnejšej politickej kultúre, neistota spôsobená rýchlymi spoločenskými zmenami, rozpaky nad radikálnymi antropologickými diskusiami, obavy o rodinu, jazyk, školstvo a kultúrnu kontinuitu, ale aj presvedčenie, že kresťanské hodnoty sa postupne vytláčajú z verejného priestoru.
S tým súvisí aj narastajúca nedôvera voči politickým a mediálnym elitám. Mnohí občania už nevnímajú verejnú diskusiu ako slobodnú výmenu názorov, ale skôr ako priestor, v ktorom sú niektoré postoje veľmi rýchlo označené za neprijateľné.
Aj preto sa u časti kresťanov objavuje protestný postoj. Nie preto, že by sa stotožňovali so všetkými názormi pravicových strán, ale preto, že majú pocit, že ich vlastný hlas už nikto nepočuje.
Práve tu sa otvára zásadná pastoračná otázka. Ak Cirkev zostane iba pri morálnom odsudzovaní bez snahy pochopiť príčiny tohto odcudzenia, môže neúmyselne posilniť práve tie procesy, ktorým sa snaží zabrániť.
Napätie medzi univerzálnosťou a vlasťou
Cirkvi v Európe dnes stoja pred náročným teologickým napätím.
Na jednej strane je kresťanstvo zo svojej podstaty univerzálne: „Niet už Žida ani Gréka… lebo vy všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28). Cirkev presahuje etnické, národné a kultúrne hranice.
Na druhej strane, kresťanstvo prirodzene pozná lásku k vlasti, kultúrnu zakorenenosť, zodpovednosť za spoločné dobro, ochranu jazyka, tradície a historickej pamäti.
Aj cirkevní otcovia sa modlia za mesto a štát. Liturgia takisto obsahuje prosby za ľud, predstaviteľov verejnej moci a pokoj v krajine.
Problematickým sa to stáva až tam, kde sa národ sakralizuje a zaujíma miesto Boha. Práve preto musí Cirkev rozlišovať medzi oprávnenou starosťou o vlasť a ideologickým absolutizovaním národa.
Práve toto rozlišovanie sa v súčasnosti často nedeje s dostatočnou dôslednosťou.
Otázka synodality
Mnohým veriacim sa súčasná situácia javí ako mimoriadne paradoxná, pretože cirkvi zároveň intenzívne hovoria o synodalite, načúvaní, participácii, kultúre dialógu a spoločnom hľadaní cesty.
Práve konzervatívni katolíci však často nadobúdajú dojem, že synodalita platí iba pre určité skupiny a určité postoje. Vnímajú veľkú ochotu viesť dialóg o progresívnych požiadavkách, vysokú citlivosť voči spoločenským menšinám, no podstatne menšiu pozornosť venovanú konzervatívnym veriacim alebo tým, ktorí prežívajú kultúrnu neistotu.
To, či je toto vnímanie úplne oprávnené, je druhoradé. Rozhodujúce je, že existuje a že čoraz výraznejšie ovplyvňuje atmosféru v Cirkvi.
Hrozí tu nebezpečný vývoj: ak sa konzervatívni alebo pravicovo orientovaní kresťania budú vnútorne cítiť vylúčení z cirkevných procesov dialógu, vzniknú nie celkom bezproblémové paralelné prostredia, alternatívne mediálne priestory, identitárske protikultúry a narastajúca nedôvera voči cirkevným autoritám.
Nebezpečenstvo moralizovania politiky
Súčasná diskusia je v mnohých prípadoch poznačená moralizovaním politických otázok. Migrácia, integrácia, národná identita či bezpečnostné otázky sú zložité politické témy, pri ktorých môžu kresťania oprávnene zastávať rozdielne názory.
Nie každá požiadavka na ochranu štátnych hraníc, kontrolovanú migráciu, kultúrnu integráciu alebo národnú suverenitu je automaticky prejavom neľudskosti alebo extrémizmu.
Ak sa však politické rozdiely príliš rýchlo morálne hodnotia, ľahko vzniká kultúra zahanbovania, stráca sa priestor na poctivú diskusiu a vytvára sa ovzdušie vzájomného podozrievania.
Práve Cirkev by tu mala byť miestom triezveho rozlišovania. Kresťanská tradícia totiž pozná realitu hriechu, ambivalentnosť politickej moci, obmedzenosť každej ideológie i nevyhnutnosť múdreho rozlišovania.
Preto Cirkev nesmie ani zľahčovať nacionalistické ideológie, ani morálne démonizovať svojich politických protivníkov.
Skutočná výzva pre Európu
Súčasná kríza Európy je hlbšia než obyčajný konflikt medzi pravicou a ľavicou. V jej pozadí stoja demografická neistota, kultúrne vykorenenie, strata spoločných príbehov, sekularizácia, pokles dôvery v inštitúcie, globalizácia, migrácia, digitálna polarizácia i obavy mnohých ľudí, že ich kultúrna vlasť môže zaniknúť.
Pravicovo-nacionalistické hnutia získavajú podporu predovšetkým tam, kde ľudia nadobúdajú presvedčenie: „Nikto už nechráni náš poriadok, náš jazyk, naše dejiny a našu budúcnosť.“
Cirkvi preto stoja pred mimoriadne náročnou úlohou. Musia zároveň brániť univerzálnosť evanjelia, chrániť dôstojnosť každého človeka, ale zároveň brať vážne aj túžbu mnohých ľudí po domove, stabilite a kultúrnej kontinuite.
Práve v tom spočíva skutočná duchovná výzva dnešnej Európy.
Záverečné zhodnotenie
Cirkvi v Európe sa dnes nachádzajú v historickom napätí medzi pamäťou a budúcnosťou, univerzálnosťou a identitou, otvorenosťou a poriadkom, milosrdenstvom a pravdou, demokraciou a narastajúcou polarizáciou.
Osobitná citlivosť cirkvi v Nemecku voči pravicovo-nacionalistickým prúdom je historicky pochopiteľná a nevyhnutná. Skúsenosť národného socializmu zaväzuje k mimoriadnej ostražitosti voči každej forme etnickej alebo nacionalistickej ideológie.
Táto historická zodpovednosť však nesmie viesť k tomu, aby boli veľké skupiny veriacich kresťanov paušálne morálne podozrievané alebo pastoračne zanedbávané.
Práve v tom spočíva azda najväčšia výzva: Cirkev musí vedieť rozlišovať medzi ideologickým pohŕdaním človekom a prirodzenou starosťou o vlasť, medzi extrémizmom a politickým sklamaním, medzi radikalizáciou a volaním mnohých ľudí po orientácii a domove.
Cirkev, ktorá iba stanovuje hranice bez toho, aby sa usilovala získať človeka späť, sa síce môže stať politicky jednoznačnou, no duchovne zostane neplodnou.
Skutočnou úlohou Cirkvi nie je spravovať politické tábory, ale zachovávať priestor, v ktorom zostávajú možné pravda, milosrdenstvo, obrátenie a dialóg. Pretože tam, kde sa končí dialóg, sa spravidla začína radikalizácia.
Európa sa dnes nachádza vo fáze hlbokej kultúrnej a politickej premeny. Otázky národa, vlasti, migrácie, kultúrnej kontinuity a demokratického poriadku budú formovať jej vývoj aj v nasledujúcich desaťročiach.
Cirkvi v Európe pritom stoja vo veľmi náročnej sprostredkujúcej úlohe. Nesmú ani zbožšťovať nacionalistické ideológie, ani zľahčovať skutočné obavy mnohých ľudí.
Práve v tom spočíva ich skutočná výzva: Cirkev musí zostať univerzálnou bez toho, aby stratila domov. Musí zostať otvorenou bez toho, aby stratila orientáciu. Musí vedieť varovať bez toho, aby démonizovala. A musí vedieť načúvať práve tam, kde jej hrozí, že vnútorne stratí kontakt s časťou vlastných veriacich.
Možno práve v tom spočíva najhlbšie ponaučenie zo súčasnej krízy: nie každá radikalizácia sa začína ideológiou. Niektorá sa začína pocitom, že človek už nie je vypočutý a že mu už nikto nerozumie.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
