Hrajú v ňom Nolanovi verní herci ako Matt Damon v úlohe Odysea a Anne Hathawayová ako jeho manželka Penelopa. Obsadení sú však aj noví a niekedy nečakaní herci – Tom Holland ako ich syn, John Leguizamo ako slepý pastier ošípaných a tiež rapper Travis Scott ako bard.

„Chcel som natočiť veľmi prístupný film,“ ozrejmil režisér filmu. Výzvy však boli podľa jeho slov obrovské a vyžadovali si nové technické riešenia a choreografiu. Pre Nolana a jeho kameramana Hoyteho van Hoytema vyvinula spoločnosť IMAX „systém vzducholode“, ktorý slúžil na zakrytie a manévrovanie s obrovskou a nesmierne hlučnou kamerou; herci používali zrkadlá, aby sa navzájom videli cez toto zariadenie.

„V polovici nakrúcania sme sa s Hoyteom akosi pozreli jeden na druhého a uvedomili sme si: ‚Áno, toto bude fungovať,‘“ priblížil Nolan.

Pri práci na filme Odysea „som prečítal viac prekladov, než si dokážem spomenúť,“ povedal Nolan.

O natočenie tohto filmu ste sa zaujímali už dlho. Aký bol váš prvotný vzťah k tejto predlohe?

Je to príbeh, ktorý mi vždy vŕtal v hlave a vnímal som ho mnohými rôznymi spôsobmi. Jednou z mojich prvých spomienok naň je, ako som v Londýne chodil do základnej školy – mal som asi päť alebo šesť rokov – a videl som, ako staršie deti hrajú divadelnú inscenáciu. Pamätám si najmä koňa – som si istý, že to bola nejaká kartónová konštrukcia na vozíku – a sirény.

Nie je to niečo, k čomu by som si niekedy len tak sadol a prečítal si to. Mnohí mladí ľudia v tejto krajine to, zdá sa, veľmi dobre poznajú, čo je skvelé, ale zároveň trochu desivé.

Koľko verzií scenára ste napísali?

Zvyčajne ich nepíšem veľa. Pri adaptácii veľmi akademickej histórie Oppenheimera – krásne napísanej, ale so 700 stranami veľmi hustého textu – bol prístup k Odysei tak trochu podobný v tom, že som si ju prečítal a potom som si z pamäti napísal veľa poznámok.

Mám sklon uvažovať v geometrických a matematických pojmoch. Mesiace a mesiace kreslím množstvo diagramov, čmáraníc a náčrtkov, než sa pustím do písania. Potom – čo je asi ironické pre niekoho, kto je spájaný s nelineárnymi prístupmi – píšem veľmi intenzívne lineárnym spôsobom. Začnem na strane jedna a idem jednoducho dopredu.

Ak by som sa pozrela na váš stôl, bol by zaplnený rôznymi vecami?

Áno, je to ako vo filme Čistá duša – všade samé papiere a nástenky, časové osi, šípky krúžiace v kruhoch a rôzne tvary. K postavám a ich pohľadom pristupujem pomocou Vennových diagramov. Rád to robím ešte predtým, ako začnem písať, pretože písanie mi ide veľmi ťažko. Keď už skutočne píšem, snažím sa prostredníctvom toho postavy spoznávať.

Boli ste už ako dieťa tvorcom svetov?

Určite som trávil veľa času vo svojej predstavivosti a vždy som miloval práve tento aspekt filmu – film, ktorý ťa jednoducho prenesie niekam úplne inam. Prvý film Hviezdne vojny od Georgea Lucasa som ako dieťa v kine videl asi 12-krát. To pre mňa bola práve podstata tohto média – vytvoriť celý svet, ktorému rozumiete, v ktorom môžete žiť a ktorý je úplne odlišný od každodenného života. To je tá veľká radosť z filmov.

A to je práve to, čo robí IMAX takým lákavým, však?

Moje spomienky na kino z detstva sú spojené s týmto plátnom, ktoré bolo oveľa väčšie než samotný život, a pre mňa ako dospelého je to snaha vrátiť sa späť. Snažím sa preniesť divákov na palubu lode s Odyseom alebo do jaskyne ku Kyklopovi. IMAX vám poskytuje toto veľkolepé plátno. Preto tento formát milujem.

Krajiny sú úžasné, ale tváre sú jednoducho pozoruhodné. Bez váhania by som vystavil Cilliana Murphyho (hral Roberta Oppenheimera) pohľadu tej kamery, pretože na tom, keď takto zblízka vidíte ľudské tváre, je niečo nesmierne bohaté, hmatateľné a uspokojujúce.

Pýtajú sa vás iní filmári, ako môžu technológiu IMAX využiť vo svoj prospech?

Režisér Ryan Coogler mi zavolal predtým, než sa rozhodol pre IMAX (pri filme Hriešnici). Myslím, že pri filme Dunkirk to bolo prvýkrát, čo som ho zatiahol na premietanie originálnej filmovej kópie natočenej v IMAX-e. Rád filmárom ukazujem potenciál tohto formátu.

Zavolal mi teda, keď sa pripravoval na nakrúcanie, ale v skutočnosti si myslím, že skôr hľadal niekoho, kto by mu potvrdil, že nie je bláznivé natočiť svoj upírsky film práve týmto spôsobom. Povedal som mu: „Nie, veľmi rád by som to videl.“

Jednou z najväčších radostí mojej kariéry bolo byť súčasťou evolučného procesu filmovej tvorby. Moje nadšenie z toho, že som film dokončil celý v IMAX-e, je niečo, čo by mohlo inšpirovať aj iných filmárov, aby to skúsili. Chcem si skrátka pozrieť film niekoho iného, keď to urobí týmto spôsobom.

Aké filmy ste sledovali ako inšpiráciu?

Najmä film Andrej Rubľov (1966) od Andreja Tarkovského na všetkých urobil veľký dojem, textúry sú naozaj pozoruhodné.

Jedným z filmov, ktoré som premietol tak trochu na skúšku – teda nevedel som, či to bude relevantné – bol film Ran (1985) od Akiru Kurosawu. Je natočený úplne inak, ale je v ňom ten jedinečný vzťah medzi prostredím a vetrom. Keď sa teraz pozerám na (náš) hotový film, myslím si, že to malo obrovský vplyv.

Mali ste v hlave nejaké obrazy ešte predtým, ako ste začali?

Mal som dva, ktoré ma sprevádzali už dlho: kôň, ktorého má odniesť príliv, akoby sa nakláňal na bok, ako keby ste si mysleli, že v ňom už nikto nie je, alebo že ho chcú vtiahnuť do mesta.

Nemám vo zvyku vymýšľať si obrazy len pre samotný vizuálny efekt. Skôr než vytvoriť niečo ako koňa na kolieskových korčuliach, išlo mi o to, aby som koňa predstavil tak, aby diváci, ktorí príbeh dôverne poznajú, pochopili, ako by to fungovalo v realistickom zmysle.

A tiež – nepamätám si, čo ma pôvodne inšpirovalo – myšlienka vojaka, ktorý odtína hlavu soche. Z hľadiska rozprávania to nadobudlo veľký význam.

Raz ste Oppenheimera opísali ako človeka, ktorý vedel motivovať ostatných „prostredníctvom teatrálnosti svojej osobnosti“. To isté by sa dalo povedať aj o Odyseovi. Zdá sa, že medzi nimi existuje veľa paralel.

Keď som film dokončil, dosť ma to zasiahlo. V každom filme, ktorý nakrútim, rád nechávam otvorené otázky alebo nezodpovedané témy, ktoré potom môžem preniesť do ďalšieho filmu. Je tu veľa myšlienok o vodcovstve, o zmiešaných motiváciách, o ľudských nedostatkoch a o tom, ako aj tie najlepšie úmysly môžu skončiť strašne zle.

Odyseus je veľmi komplexná postava – podvodník, niekto, kto je múdry a prefíkaný. Ak to porovnáme so svetom Hviezdnych vojen je to Han Solo – ten však nie je hrdinom Hviezdnych vojen, tým je Luke Skywalker.

Nebojíte sa ani zobraziť jeho pýchu a impulzívnosť.

(Smiech.) Tu sa dostávame k Oppenheimerovi.

Ako by ste charakterizovali svoj vlastný prístup k riziku?

Som veľmi, veľmi opatrný. Neustále vidím všetko, čo by sa mohlo pokaziť. Som presne ten typ človeka.

Niekto zvonku by sa mohol pozrieť na vašu tvorbu a na spôsob, akým prinášate inovácie – podobne ako postava vo filme, ktorá chce zažiť niečo ako prvá, aj keby to bolo nesmierne ťažké. Videl som, ako vás vaši producenti opisujú ako človeka, ktorý sa vyhýba riziku a je zodpovedný. A predsa, na plátne robíte tieto obrovské skoky.

Myslím, že vaša otázka sa pravdepodobne týka skôr tvorivého rizika. Ak sa naozaj zaujímate o filmy a históriu filmu, jedna vec je úplne jasná: aby ste uspeli, musíte riskovať. Najväčším rizikom zo všetkých je hrať na istotu.

Práve to v mainstreamových filmoch neustále zlyháva. Diváci hľadajú niečo nové. Chcem tým povedať, že to nepovažujem za riskantné.

Spomínam si na rozhovor s Emmou, keď som jej po prvýkrát ukázal scenár k filmu Memento (Nolanov prelomový film z roku 2000, poznámka NYT) so spätnou štruktúrou a všetkým ostatným. Scenár sa jej páčil, ale mala pocit, že je to veľké riziko – veľká záťaž.

A ja som jej mohol povedať: nie, ja to zvládnem. Je veľa filmárov, ktorí to vedia urobiť priamočiarejším spôsobom. Keď však máte skutočne čo nové ponúknuť, riziko sa tým zmierňuje, dáva vám to možnosť odlíšiť sa od ostatných.

Potom sme sa to pokúsili predať ľuďom, ktorí tomu nerozumeli, takže mala úplnú pravdu. Nakoniec sa to však dostalo k divákom a tí to ocenili. Riziko predstavujú sprostredkovatelia – finančníci, štúdio. Ak sa dokážete dostať k divákom, nechcem tým povedať, že robím nejaké predpovede ohľadom tohto filmu, ale v minulosti sme boli za dôveru v divákov bohato odmenení.

Pri sledovaní filmu som veľa premýšľala o klasických počiatkoch pohostinnosti, o takzvanom Diovom zákone v príbehu a o tom, ako funguje v našej súčasnej, rozdelenej dobe.

Veľkosť tejto básne spočíva v tom, že k týmto veciam pristupujete, akoby boli cudzie a staroveké, a potom, keď ich skúmate, sa zrazu stanú nesmierne relevantnými. Diov zákon (Zeus’s Law) je v skutočnosti Zlaté pravidlo – správaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa správali k tebe – a v ich svete má teologický základ, podľa ktorého môžete byť bohom v prestrojení.

Pre vtedajší svet je to úplne jasný základ na prežitie. Ak opustíte domov na viac ako zopár dní, z definície sa vydávate na milosť a nemilosť cudzím ľuďom. Je to jediný spôsob, ako môže spoločnosť fungovať. To sa stalo pre film veľmi dôležitým a hneď, ako sa v tom začnete hlbšie vŕtať, zistíte, že sa nič nezmenilo. To je všetko, čo drží civilizáciu pohromade, ba dokonca čo civilizáciu definuje.

Je v ňom nejaké morálne ponaučenie, ktoré ste chceli, aby ľudia videli? Najmä keď to prezentujete ako veľký komerčný film?

Rozhodne, na sto percent. Nechcem to však vysvetľovať. Chcem, aby to ľudia zažili priamo vo filme. Mám silné pocity z toho, ako ma tento príbeh eticky oslovuje. Dúfam, že ľudia budú mať ten istý pocit ako ja.

Je to dôvod, prečo vás to práve teraz tak zaujalo?

Myslím, že áno, ale keď som do toho išiel, neuvedomoval som si to. Ako filmár musíte konať impulzívne. Chcel som si dať výzvu v podobe úplne odlišného spôsobu rozprávania príbehu a hľadal som medzeru v kultúre. Pozeral som sa na grécku mytológiu, na samotnú Odyseu – prečo sa doteraz nestala súčasťou moderného filmu?

Pre filmára je to veľmi vzrušujúce. A keď sa do toho ponoríte, čo vás na tom najviac zaujme? Odysea, rovnako ako Oppenheimer, je skvelý príbeh práve preto, že v ňom rezonujú zložité problémy a etické dilemy. Ide o neriešiteľné situácie. To je to, čo robí príbeh skvelým.

Keď pracujete na nejakom projekte, snívate o ňom?

Mám skôr tendenciu snívať o samotnom procese, čo je hrozné. Sú to tie strašné, úzkostné sny o tom, že deň sa už takmer končí a my nemáme ani jeden záber. Nie sú to veľmi užitočné sny. Keď píšem, skôr sa mi sníva o samotnom príbehu.

Trochu ma prekvapuje, že zo všetkých filmárov sa práve vy stále budíte obliaty studeným potom.

Nuž, je to súčasť toho, že vidím všetko, čo by sa mohlo pokaziť. Jednou z funkcií snov je však práve táto – anticipácia. Varujú vás pred niečím, čo vám hovorí vaše podvedomie. Dosť často, ak nemôžem spať pred natáčaním – a zažívam veľa zlých nedeľných nocí –, je to preto, že som si poriadne neprepracoval úlohy na ďalší týždeň.

Celú noc nespíte a premýšľate nad vecami, na ktoré ste možno nemali čas v predchádzajúcom týždni. V tom vidím čoraz väčší zmysel a k tomu napätiu sa staviam pokojne, ak to dáva zmysel.

Zmeňme trochu tému a prejdime k reálnemu napätiu vo vašom odvetví, ktoré prechádza obdobím istého úpadku. Minulý rok ste boli zvolený za prezidenta Americkej asociácie režisérov (DGA). Čo považujete za svoju hlavnú úlohu?

Pomôcť členom DGA – režisérom, asistentom réžie, vedúcim produkcie na pľaci a scénickým manažérom. Väčšina z nich pracuje v televízii. A v tomto prípade nejde o krátkodobý, ale dlhodobý pokles.

Pokiaľ ide o režisérov televíznych seriálov, momentálne čelíme 50-percentnej nezamestnanosti. Je to desivé. Naozaj potrebujeme federálne daňové úľavy. A mojím zámerom je pokúsiť sa spojiť sily s filmovými štúdiami a lobovať za to z obchodného hľadiska. Musíme dostať produkciu späť do Spojených štátov. Je to nesmierne dôležité.

V minulosti ste smartfón vôbec nepoužívali. Považujete sa za technofóba?

Nie. Považujem sa za technoskeptika. Dôvod, prečo stále natáčam na film, je ten, že z hľadiska zachytenia toho, ako ľudské oko vníma svet, je to lepšie než akýkoľvek digitálny zobrazovací systém, ktorý som doteraz videl, a všetky som si veľmi pozorne prezrel.

Analógová farba sa líši od digitálnej, takže pre mňa je dôležité, aby mali tvorcovia na výber. Svoje filmy som však vždy strihal digitálne a počítačovú grafiku bežne využívame ako pevnú súčasť procesu tvorby vizuálnych efektov.

Nové technológie vítam neustále, ale ľuďom sa zvyčajne predávajú na úkor systémov, ktoré sú stále funkčné a životaschopné. To som videl vo svojom odvetví – ide o povestné vylievanie vaničky aj s dieťaťom. Takmer sme prišli o film ako taký!

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. S Christopherom Nolanom sa zhovárala Melena Ryziková. Vychádza so súhlasom redakcie.