Zdaňme bohatých!

Vlády 136 krajín vrátane Slovenska sa z iniciatívy OECD dohodli, že zhruba stovka najväčších a najziskovejších nadnárodných spoločností má platiť 15-percentnú daň. K dohode sa pridali aj Írsko, Maďarsko a Estónsko, ktoré s návrhom dlhšie nesúhlasili. Nadnárodné firmy by dane zároveň mali od roku 2023 platiť tam, kde reálne podnikajú. Medzinárodnú dohodu podporili štáty, ktoré produkujú viac ako 90 percent globálneho HDP. Pre národné rozpočty to môže znamenať príjmy viac ako 125 miliárd amerických dolárov ročne.

Podnikateľské giganty, samozrejme, neprijali nové opatrenia s nadšením a naznačili súvisiace riziká. Načo boli také opatrenia potrebné a prečo môžu byť nebezpečné?

Kolotoč odhaľovaní

Krátko predtým zverejnili investigatívni novinári a aktivisti nový súhrn dokumentov (takzvané Pandora Papers), ktorých publikovanie, a nebolo to po prvýkrát, vyvolalo v celom svete vlnu rozhorčenia proti bohatým ľuďom, vyhýbajúcim sa plateniu daní. Odsudzujúc ich správanie, nie každý venuje pozornosť jednému dôležitému detailu.

Už v roku 2016 boli publikované takzvané Panama Papers, ktoré odhalili viaceré prípady daňových únikov cez offshorové zóny, čo sú krajiny s najnižšími daňami. V roku 2017 sme sa dozvedeli o ďalších dokumentoch s podobným obsahom – takzvané Paradise Papers. Odvtedy poznáme názvy tisícov firiem a mená ich beneficientov (príjemcov výhod), ktorí si takýmto spôsobom „optimalizujú“ svoje dane.

Počuli ste o tom, že by po týchto odhaleniach za ostatných päť rokov za to niekoho z nich potrestali? Osobne som o tom nepočul. Pripomína to nejaký kolotoč, ktorý, hoci sa hýbe, zostáva stále na tom istom mieste.

Prečo je to tak? Odpoveď je, myslím, celkom jednoduchá.

Na využívaní zón s nízkymi daňami nie je nič nezákonné. Údajne k ich klientom patria aj páchatelia trestných činov, ako sú obchod s drogami, zbraňami a dokonca aj s ľuďmi. Tieto osoby a organizované skupiny stíhajú a trestajú, ale za ich zločiny, nie za to, že svoju firmu zaregistrovali v daňovom raji.   

Azda si môžem dovoliť poznamenať, že významnú časť tamojších klientov tvoria ľudia, ktorí zaplatili dane zo svojho príjmu vo svojej vlasti, a dostali zákonné právo, aby si tieto peniaze vybrali v zahraničí. A tam vykonávajú svoje operácie na miestach, kde sú dane minimálne, prostredníctvom firiem, ktoré patria pod tieto jurisdikcie. V prípade politika, ktorý nesie zodpovednosť za štát a stav rozpočtu, a tiež príklad pre krajinu, možno zdvihnúť obočie. Ale čo ak sa tak správa podnikateľ, ktorý chce využiť všetky dostupné legálne cesty, ako sa vyhnúť vyšším daniam?

Zákony v jednotlivých krajinách sa líšia a spomínaný model hospodárskeho správania môže byť pre niekoho komplikovanejší. Ale vo všeobecnosti je zrejmé, že legálne podnikanie sa nesnaží porušovať pravidlá, aby si neurobilo zbytočné problémy. Jediná vec, ktorú môžeme biznismenom pôsobiacim v daňových rajoch vyčítať, je nedostatok vlastenectva. Za to však nikoho súdiť nemožno.

Bohatí nás okrádajú?

Keby všetci poslušne platili dane vo svojej vlasti, krajiny by mali naozaj viac prostriedkov na sociálne programy, zdravotníctvo či vzdelávanie. Vidíme však aj niečo iné: s vládnymi výdavkami sa nevynakladá vždy optimálne, používajú sa najmä na udržanie celej armády, nečinných či zbytočných úradníkov a iné pochybné účely.

To všetko inšpiruje podnikateľov, aby zarobené peniaze nenechávali vo svojej domovine. Okrem toho sa vlády často nevedia obmedziť a zvyšujú dane a ďalšie poplatky až na takú úroveň, že biznis prestáva byť výnosný. Preto ostáva príťažlivosť daňových rajov veľmi vysoká.

Podnikatelia a kapitalisti hľadajú vždy najvýhodnejšie podmienky. Ich motívom je zisk. Mnohí z bežných obyvateľov pre to nemajú úplné pochopenie, čomu sa tiež dá rozumieť. Koniec koncov, do istej miery na tom závisí ich blahobyt.

Viacerí ľudia majú dojem, že im bohatí krajania niečo ukradli a svoju korisť ako piráti ukryli na vzdialených ostrovoch. Karl Marx o tom písal takmer rovnakými výrazmi. Je to divné, ale aj moderné antikomunistické médiá, ktoré väčšinou vlastnia korporácie a ich majitelia, šíria ten istý pohľad. Neponáhľajú sa upokojiť publikum, ale, naopak, obvyklú obchodnú prax prezentujú ako senzáciu, a tým rozpaľujú vášne. A to posilňuje všeobecnú nechuť k bohatým.

Poviete si, na tom nie je nič prekvapivé ani nové. A máte pravdu.

Boháč v podobe ťavy

Pravdepodobne každý kresťan si v súvislosti s bohatými ľuďmi pripomenie Ježišove slová: „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva“ (Mk 10,25). Toto vyhlásenie vtedy ohromilo jeho učeníkov: žili v spoločnosti, v ktorej všetci rešpektovali bohatstvo. Ježiš bol zrejme prvý, kto v ňom uvidel niečo odsúdeniahodné.  

Aj tá ťava dodnes mnohých divákov vystraší. Už dvetisíc rokov je jednou z biblických záhad, každému je predsa jasné, že človek nikdy v živote neprelezie cez ucho ihly. Malo by to znamenať, že boháči ani nemajú šancu, aby uzreli nebeské kráľovstvo? Respektíve, že Spasiteľ ďalej určí podmienky, za ktorých tam môžu byť? Či ako inak máme chápať Kristov obraz s ťavou?  

Niektorí vedci hovoria o chybe v preklade. Podľa nich autor vôbec nemal na mysli živú obrovskú hrbatú ťavu, ale hrubé lano vyrobené z jej vlny. Takéto lano (alebo dokonca závit) je veľmi ťažké, ale v zásade možné, navliecť do ihly.

Existuje aj iná verzia. V starovekom Jeruzaleme v noci zatvárali všetky brány. Nechali otvorené iba veľmi malé dvere, ktoré bolo možné ľahko strážiť. Údajne mali názov „Ucho ihly“ a boli také úzke a nízke, že ťava (vtedy najbežnejšie „vozidlo“) sa cez ne ledva mohla pretlačiť. A pritom ešte musela kľačať.

Podobný prechod archeológovia ešte v roku 1883 naozaj objavili. Nachádza sa na území Alexandrovského nádvoria, patriaceho Ruskej pravoslávnej cirkvi a pomenovaného na počesť sv. Alexandra Nevského, o ktorom sa nedávno písalo na tomto mieste v Štandarde.  

Zdá sa mi trochu smutné, že Ježišove slová o ťave a ihle tak prestávajú byť krásnym poetickým obrazom a menia sa na praktickú poznámku z oblasti starovekej logistiky a topografie. Na druhej strane to však potvrdzuje cennosť Svätého písma ako zdroja historických údajov, správne odrážajúcich realitu svojej doby.

Sociálne napätie stúpa

Nechajme ťavu na pokoji a vráťme sa späť k našim boháčom. Pochopili sme, že Ježiš v ich prípade úplne neodmietol možnosť, aby sa pripojili k Božiemu kráľovstvu. Ale stanovil im jednu dôležitú podmienku: kvôli tomu sa musia zbaviť bohatstva a rozdeliť ho ostatným ľuďom. Aspoň prví kresťania túto požiadavku presne spĺňali.

Existuje opäť aj iný výklad, povedzme, že umiernenejší, ktorý zaväzuje bohatých ľudí, ako musia s majetkom narábať. Návod ponúka napríklad Kniha Žalmov, napríklad 15. žalm, ktorý začína Dávidovou otázkou, kto smie bývať v Božom stánku. Žalm hovorí, že ten:

„Čo ničomníka nemá za nič,
ale ctí si ľudí bohabojných.
Čo nemení prísahu, aj keď mu vyjde na škodu.

Čo nepožičiava peniaze na úrok
a proti nevinnému sa nedá podplácať.“

Druhým príkladom je podobenstvo o talentoch (Mt 25, 14-30), kde Pán odmení toho, kto najviac zúročil požičané talenty, a potrestá toho, kto ich zakopal. Nároky na bohatých sú, ako vidieť, aj tu postavené vyššie.

Vráťme sa však k prvému príkladu a prvotným kresťanom. Zrejme odtiaľ pramení presvedčenie, že bohatí ľudia sú stále niečo dlžní tým nebohatým. A to sme už blízko k ďalšiemu záveru: keď nechcú vracať dlh, bolo by pekné ich prinútiť. Každá publikácia o offshoroch generuje návrhy, aby sa takáto prax zákonom zakázala a prísne trestala.

Nie je to však také jednoduché. Boháči a veľké firmy sú pre svoje krajiny dôležití. Jednak určujú „počasie“ v národnom hospodárstve. Keď sa zhoršia podmienky na ich činnosť, dôsledky pocítia tisíce a tisíce ich krajanov (k tomuto sa ešte vrátime).

Po druhé, majú vplyv na politiku. V akomkoľvek štáte nie je ľahké schváliť akýkoľvek zákon, ktorý obmedzuje práva veľkokapitálu. Vo väčšine prípadov to ani nikto neskúša urobiť. Ale nezlepšuje to postoj nebohatej väčšiny obyvateľstva k bohatej menšine.

V súčasnom svete stále vzrastá majetková a finančná nerovnosť ľudí. Zdanlivo zabudnutá logika triednej konfrontácie opäť začína ovplyvňovať masy. Sociálny mier, ťažko vydobytý v 20. storočí, sa môže ukázať ešte krehkejší, ako si predstavujeme.

V tejto súvislosti si zaslúži pozornosť fantastický úspech kórejského seriálu The Squid Game, ktorého dej je založený na istote autorov, že boháči sú len pre zábavu schopní čohokoľvek vrátane masového vraždenia ľudí. Seriál zverejnili len 17. septembra, ale už ho sledovali stovky miliónov divákov (len za prvý mesiac vyše 111 miliónov divákov na Netflixe, ale šíri sa aj nelegálne). Znamená to, že zodpovedá vnútorným očakávaniam a náladám publika. Sociálne napätie naozaj stúpa spolu s nerovnosťou.

Odbočka doľava

Takýto stav verejnej mienky je nebezpečný pre celú spoločnosť, ktorej terajšia rovnováha je v podstate určená nepísanou zmluvou: kapitál má svoju laissez faire (slobodu konania, z francúzštiny „nechať-tak“), zatiaľ čo ďalší občania aspoň mlčky súhlasia s tým, že dostávajú spravodlivý podiel na jeho ziskoch. A to vo forme platov, dôchodkov, sociálnych dávok či programov. Keď sa takýto súhlas stratí, sociálne otrasy sú možné.

Preto sú vlády proti tomu nútené robiť určité opatrenia. Jedným z nich je aj spomínané rozhodnutie o jedinej dani z príjmu medzinárodných korporácií, čo do istej miery obmedzí použitie daňových rajov – aspoň pre najväčšie a najbohatšie spoločnosti a ich beneficientov.

Ale môže to mať aj vedľajšie účinky. Kapitál si bude nevyhnutne hľadať spôsoby, aby kompenzoval stratené zisky. Jeho tradičnými metódami, ktorými sa to dá dosiahnuť, je zníženie počtu pracovníkov a presun výroby do krajín s lacnou pracovnou silou. Pre konkrétne štáty a ich obyvateľstvo sa straty z nových opatrení môžu ukázať ako porovnateľné s ich prínosmi, keď sa citeľne zvýši nezamestnanosť.

Okrem toho sú aj krajiny, ktoré odmietli nový globálny daňový poriadok. Hoci to nie sú lídri svetovej civilizácie, ale dnes ľahko možno manažovať svoj biznis odkiaľkoľvek. Čo keď sa korporácie jednoducho presťahujú rovno tam – stačí, ak to bude iba de iure…   

Liberálni ekonómovia vidia vo vládnych opatreniach aj nebezpečnú odbočku doľava a ústupok komunistickej ideológii a praxi – nahradenie hospodárskych stimulov mimoekonomickým prinucovaním. Poznamenávajú, že štátny manažment ekonomiky už preukázal svoju kontraproduktivitu a je chybou čakať od neho nejaké iné výsledky.

Komunisti si kedysi naozaj privlastnili kresťanskú ideu socializácie majetku bohatých v prospech väčšiny. Ale v kresťanstve sa to dialo dobrovoľne a na základe viery a presvedčenia, nebola to žiadna „expropriácia expropriátorov“ (vyvlastnenie vyvlastňovačov). Boháči by sa podľa Ježiša mali dobrovoľne vzdať svojho bohatstva z lásky k Bohu a ľuďom. Žiaľ, o takýchto prípadoch sme už dlho nepočuli.

Dá sa ľúbiť bohatých?

V Rusku existuje jedna anekdota: v roku 1917 začula stará grófka zo svojho sídla kričiaci ľud na námestí. Poslala tam slúžku, aby zistila, čo chcú. Tá sa vrátila a povedala: „Chcú, aby neboli boháči.“ „To je čudné,“ podivila sa grófka, „môj starý otec – dekabrista (tak nazývajú ruských aristokratických revolucionárov 19. storočia) chcel, aby neboli chudobní!“

Toto je dôležitá konotácia, z ktorej vyplýva, že sú aj iné možnosti zvyšovania blahobytu ľudu okrem „tlačenia k múru“ bohatých spoluobčanov. Niektorí ekonómovia ponúkajú riešenie, aby vlády nechodili cestou zákazov a obmedzení, ale zmenili samotné zásady zdaňovania. Napríklad aby nevyberali dane z príjmu, ale z výdavkov fyzických a právnických osôb. Nech zarábajú, koľko sa im podarí, a zdieľajú so spoločnosťou, keď míňajú zarobené.

Podľa týchto ekonómov by sa mali vlády snažiť, aby vytvorili optimálne podmienky pre podnikanie a podnikateľov a urobili svoje krajiny atraktívnymi pre biznis. Zabezpečilo by to nové pracovné miesta, nárast výroby, a teda aj miezd i dôchodkov. Takýto prístup zahŕňa nielen komfortnú sadzbu dane, ale aj verejnú atmosféru, v ktorej by sa boháči necítili len ako dojné kravy alebo, čo je ešte horšie, ako triedni nepriatelia, ale boli by pre všetkých naokolo vážení spoluobčania, piliere spoločnosti. Inak povedané, bohatých máme mať radi.

Z toho všetkého by malo byť zrejmé, že toto je možno najťažšia časť úlohy. Jej zavedeniu bránia triedne pocity, najmä sociálna závisť, kresťanská tradícia odsudzovania bohatstva a komunistické dedičstvo, ešte živé v hlavách viacerých ľudí.

Zmena takýchto zásadných postojov si vyžaduje čas a veľké úsilie. Kým sa tak stane (ak vôbec), je hlavné, aby nevypukli nové katastrofálne ekonomické krízy a sociálne otrasy.