Miesto, kde cisárovnej Sissi uletel vlas

Po osemnástich rokoch som sa vrátil do Bardejova, kde sme v roku 2003 začínali divokú karpatskú cestu na Duklu, ktorú potom Jáchym Topol opísal v cestopise Ako sme tiahli za Stasiukom, lebo sme naozaj počas tej cesty prepadli poľského spisovateľa Andrzeja Stasiuka v jeho dome v horskej obci Wołowiec, na druhej strane kopcov. Tam žije so svojou ženou, vydavateľkou a antropologičkou Monikou Sznajdermanovou, stádom oviec a niekoľkými lemkovskými domorodcami, medzi ktorých ideálne zapadol.

Bolo to zapadnuté miesto na konci sveta, ale Andrzej ten pocit nemal, on sa, naopak, považoval a iste ďalej považuje za spisovateľa, ktorý žije práve tu v strede Európy, dokonca viac, ako keby žil vo Varšave alebo asi aj v Prahe, pretože zo svojich lúk a svahov Nízkych Beskýd to má skoro rovnako ďaleko do Krakova ako do Ľvova alebo do Košíc, čo už sú tri krajiny, a keď ide kúsok ďalej, tak je za chvíľu v Maďarsku a potom hneď v Rumunsku.

Všade sa rýchlo striedajú jazyky, z poľštiny sa prechádza do rusínčiny, ktorá tu má lemkovský variant, potom kúsok ďalej slovenčina, maďarčina, cigánčina. Zmizol jazyk Židov, ktorí hovorili v jidiši, a, samozrejme, nemčina, jazyk patriciátu miest, prostredníctvom ktorých sa tu najďalej na východ dostala gotika a renesancia. A tá je v tomto kúte strednej Európy najkrajšia v Bardejove, vlastne ešte v Levoči, ale ja som bol teraz v Bardejove, ten je tak na východ, že ďalej už sú ikony a drevené kostoly. Tam sa stredná Európa naozaj končí.

Bardejov je čarovné miesto, kde sa zastavil čas, ak privriete oči a nerozhliadate sa po okolí, kam napchali panelákové sídliská ako všade. Krásne a zachovalé je jadro, stredoveké mesto, obklopené hradbami, ktoré mali kedysi čo brániť. My sme na to vtedy hľadeli užasnuto a prekvapene, aj keď Petr Placák predstieral, že to všetko vie a pozná. Jáchym žasol, Viktor Stoilov sa usmieval, ja som blekotal, kde sa to tu vzalo. Prišli sme na železničnú stanicu vlakom od Kysaku po nočnej ceste z Prahy, vyvalili sme sa a v polosne sa doplazili cez mohutné mestské hradby na námestie, kde sme si pod dojmom toho všetkého hneď objednali borovičku. Nezostalo pri jednej. Potom sme sa išli vyspať na kúpalisko v Bardejovských Kúpeľoch.

Teraz, o osemnásť rokov neskôr, som prišiel na námestie zo stanice sám a triezvy, našiel som asi ten podnik, kde sme sa vtedy priopili, objednal si kapučíno a linecký koláčik a usporiadane hľadel na ten zázračný rínok v tvare dokonalého obdĺžnika s radničnou búdkou uprostred a nádherným kostolom v dolnom kúte.

Pohľad na radnicu v Bardejove z roku 1923. Foto: Florian Zapletal/TASR

Aj na koniec septembra bolo šedivo a celkom chladno, námestie bolo prázdne, sezóna sa zrejme skončila, aj keď bohvie, či sa tento rok vôbec začala, ale mne to práve vyhovovalo, byť v sobotu ráno jedným z odhadom tak troch turistov v tom slávnom slobodnom kráľovskom meste, ktoré v čase slávy, v 15. a 16. storočí, patrilo k najbohatším mestám v Uhorsku. Za to vďačilo práve tým nemecky hovoriacim obchodníkom a remeselníkom, ktorých predkovia sem prišli koncom 13. storočia, keď ich sem pozval uhorský kráľ Belo IV., lebo ich potreboval. Bolo to po ničivom vpáde Tatárov, čiže Mongolov (1241), po ktorom zostali veľké časti Uhorska úplne zničené a vyľudnené, že sa, ako píše kronikár, mohli založiť znova. Tak sem prišli tí pracovití a schopní hospes, čiže hostia, hovoriaci saskou alebo švábskou nemčinou, a za pár desaťročí tu stáli tie mestá, ktorými sa civilizácia dostala sem, do hornouhorskej župy Šariš.

V priebehu 14. storočia potom Bardejov, ktorému oni hovorili Bartfeld, vyrástol v jedno z popredných miest stredovekých Uhier, za čo vďačil výhodnej polohe na ceste z Uhorska do Poľska, obchodu s kožušinami a vínom a početným kráľovským privilégiám a o to pričinujúcemu sa obyvateľstvu. Medzi privilégiá patrilo tiež takzvané právo meča, teda právo mestskej rady posielať odsúdenca aj na smrť, takže váženým mešťanom bol miestny kat, ktorého bronzová socha stojí v rohu námestia, na hlave kapucňu, v rukách širočinu, pred sebou klát, na ktorom chýba len hlava. A to právo Bardejovčania používali často, a to aj na prosté krádeže, v mestskom múzeu som si prečítal, že v roku 1537 bol istý Ján Repka, teda asi Slovák, sťatý za krádež „šatky na odpuste“, neviem, čo to je, a roku 1585 prišiel o hlavu Fedor Paschovec (možno tiež Slovák) za krádež „hoviadka a medu z úľa“ a o pár rokov istú Annu Mutterovú, asi Nemku, za „vybratie väčšieho úľa“ dokonca upálili na hranici, čo si myslím, že bude ešte za niečo iné.

A táto takmer „šaríovská“ prax bola sprevádzaná tým veľkolepým rozvojom, ktorý Bardejov urobil kvitnúcim mestom so živým obchodným a remeselníckym duchom, ktorému vládli cechy, z ktorých najvýznamnejší a najbohatší bol cech tkáčsky, ktorý vyrábal látky, ktoré sa predávali po celom Uhorsku. Prejavom bohatstva bardejovských remeselných cechov sú nádherné krídlové oltáre v Kostole sv. Egídia, čo je náš svätý Jiljí, ten svätec a pustovník živiaci mliekom laň, ktorá k nemu chodila do pustovne, takže je patrónom dojčiacich matiek, napodiv nie tá laň, ale Jiljí. V kostole je po stranách deväť neskorogotických gotických oltárov z konca 15. storočia, ktoré kvalitou a jemnosťou nezaostávajú za majstrovskými dielami niekde v chrámoch či múzeách v bavorskom alebo rakúskom Podunajsku či na Rýne. Najkrajší je oltár Narodenia Pána, ktorý si objednal práve cech bardejovských tkáčov.

Pozeral som dlho na neuveriteľne gracióznu rezbu Máriiných štíhlych prstov, ktoré sa spínajú nad ležiacim Ježiškom, okolo ktorého sa zhromaždilo päť okrídlených anjelikov s jemnými tváričkami a kučeravými pačesmi. Na scénu potom hľadí z chlieva dobrotivo prihlúplym výrazom vôl s oslom a z hradieb mesta, možno Bardejova, dvaja chlapíci, správne asi pastieri, ale možno to sú dvaja bardejovskí mešťania, majitelia nejakej tej tkáčskej dielne v dome na námestí, napríklad Johann alebo Ulrich, ktorých mal ten oltár reprezentovať a dokázať, že na to majú. A oni presne vedeli, čo a u koho si objednať, takže nemohli siahnuť vedľa, lebo majstrovská práca tých spišských rezbárov bola na takej úrovni, že slávny Majster Pavol z Levoče je porovnateľný s najväčšími majstrami svojej doby po celej Európe. V mestskom múzeu majú za sklom takzvanú Malú Kalváriu, jemnú prácu s bolestným Kristom, ktorý sklápa hlavu k svojmu drobnému zmučenému telu.

Tak som stále obchádzal to dokonalé námestie s radnicou uprostred, ktorá unikla niekoľkým ničivým požiarom a zachovala sa v podobe, ako ju poznali Bardejovčania od 16. storočia. Chodili okolo nej, keď sa cez mesto valili dejiny, ktoré Bardejov neobchádzali, ten ich, naopak, svojím bohatstvom k sebe priťahoval. Takže sa na bardejovské hradby dobývali rôzne vlny protihabsburských povstaní, bez ktorých by uhorský charakter nemal tú protivandalskú príchuť, pričom nebolo úplne jasné, na koho strane Bardejov kedy stál, pretože ako mesto založené na obchode vždy muselo myslieť na obe strany. Potom prišla nová doba a cechy sa stali prežitkom a obchodné cesty išli tiež iným smerom, mestečko zamrzlo vo vývoji. Dejiny pokračovali a od 19. storočia začal stúpať príliv Slovákov, ktorý sa zastavil na súčasných tridsiatichdvoch tisícoch, z ktorých prevažná väčšina žije v panelákoch na okolitých kopcoch.

Za jedným z nich sú Bardejovské Kúpele, kam 1. júla 1895 prišla neurotická pacientka v čiernych šatách, sprevádzaná šestnásťčlennou suitou, z ktorej najdôležitejšia bola dvorná dáma Feifaliková, ktorá mala za úlohu starať sa o vlasy tej zvláštnej návštevníčky. Vlasy jej siahali až ku kolenám a keď nejaký vlas pri česaní vypadol, bola majiteľka tých vlasov veľmi znepokojená, ba nahnevaná, takže dvorná dáma Feifaliková si vyrobila lepiaci pás, na ktorý tajne pri česaní vypadnuté vlasy prichytávala. Nie však určite všetky, takže nie je vylúčené, že počas pobytu, ktorý trval celý mesiac, niektorý z tých vlasov vypadol, vyletel oknom a zachytil sa napríklad niekde v korunách stromov, kde možno doteraz visí, niekoľkometrový vlas cisárovnej Alžbety, ktorej hovorili Sissi, a tu v Uhorsku, kde je jej kult mimoriadne rozšírený, Erzsébet. Ja som ho tam nenašiel, ale tá možnosť vraj existuje.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.