Vynálezca očkovania proti kiahňam bol z Prešova. Pokus urobil na svojej dcérke

Začalo sa to tým, že mi prišiel e-mail z knižnice Pavla Országha Hviezdoslava v Prešove. Najskôr som sa vydesil, že som tam nevrátil nejakú knižku, hoci som v Prešove nikdy nebol. To už my, ľudia s kafkovským prežívaním sveta, tak máme… Nadýchol som sa, e-mail otvoril – a bolo tam pozvanie na festival Prešov číta rád, čo ma vydesilo ešte viac: čo by som tam ja robil?

Všetko sa však vyjasnilo, pani riaditeľka Iveta Hurná mi vysvetlila, že sa odo mňa nebude chcieť nič, len budem chodiť dva dni po prešovských školách a tam žiakom predvádzať dobrého a trochu čudného uja z Čiech. Tým sa vždy na Slovensku cítim byť, tak som súhlasil a vydal sa do Prešova. Nie je to napokon tak ďaleko, sadnete večer na aero, za hodinu ste v Košiciach a potom už je to len kúsok.

Už za tmy a ubytovaný na Floriánovej ulici, vyšiel som na skoro nočnú prechádzku po meste, ktoré som vôbec nepoznal, prešiel cez podchod a hneď som bol uprostred dlhej štrbiny, z ktorej čnela v strede kostolná veža a za ňou ešte jedna nižšia a nejaké honosnejšie stavby. Potom tam bolo niekoľko sôch a nocou zahalených pomníkov a potom sporo osvetlené domy na námestí, ktoré bolo skôr širšou ulicou. Domy, z ktorých niektoré boli s podivnými štítmi, vyzerali na nočnom nebi osvetlené mesiacom (bol práve spln) pôsobili skoro orientálne, tvorili dlhý rad, ktorý sa v miernom oblúku klenul do tvaru šošovky, zrenice či ešte niečoho ďalšieho, proste štrbiny. Chvíľu som sa tam prechádzal, sám nočný chodec v meste, kde sa žiadny veľký nočný život nekoná, čo mi celkom vyhovovalo. Vrátil som sa potom do svojej ulice, ktorá onú štrbinu pretína naprieč ako položené brvno cez zadok oddychujúcej obryne. To boli moje prvé dojmy z Prešova.

Foto: Young Shanahan/flickr.com

Ráno ma v penzióne vyzdvihla Andrejka, ktorá mi bola pridelená ako strážkyňa a sprievodkyňa po svojom meste. Vedela o ňom všetko a mal som pocit, že vie všetko aj o mne, čo nie je zas také ťažké. Vodila ma do tých škôl, kde som zastupoval vzorku odštiepeného kusu spoločnej republiky, o ktorej to žiactvo už malo pojem asi ako my starší o habsburskej monarchii. Tak som bol tým elementom, ktorý sa nechal poučovať o Prešove, meste nad Košicami a s Košicami súperiacom, čo sa prejavovalo napríklad futbalovou rivalitou, keď Košičania boli za „vraňáre“ a Prešovčania za „koňare“, lebo Prešov bol kedysi slávny svojím žrebčínom, zatiaľ čo na Košičanov ostali len tie vrany. To mi potom tiež hovorila Andrejka, keď som z nej ťahal, čo je pre Prešov typické, nad čím dlho rozmýšľala. A potom povedala, že je to asi to, že je oveľa zaujímavejší, než sa o ňom vie, a to aj na Slovensku, kde nedávno (dnes už bývalý) predseda vlády povedal, že na východe Slovenska nič nie je. A že si to asi myslia ľudia aj v Čechách, čo som aspoň za seba popieral, pretože ja si to naozaj nemyslím.

Stačilo potom, aby sme išli po tom námestí, ktoré je vlastne dlhou ulicou, ktorá sa podobá hadovi, ktorý zožral ragbyovú loptu, a bolo aj mne, už dopredu dôverujúcemu, jasné, že Prešov nemožno len tak odmávnuť. Je to mesto, ktoré si človek ťažko predstavuje, kým tam nebol, ale potom keď tam je, stane sa mu za chvíľu blízkym.

Naozaj to nie je žiadny zapadnutý východ, je to slušné a zaujímavé stredoeurópske mesto so všetkými slohmi, ktoré tam patria, plus niečím navyše, konkrétne s príchuťou ortodoxie, oboch smerov, teda uniatského aj toho naozaj byzantského. Je tam tiež veľa obludných stavieb zo socialistických čias, ale aj tie majú svoje čaro, zvlášť pre podobne perverzne založených ľudí, ako je môj prípad. Úplne mimo kategórie sa javí zvyšok židovskej štvrti so synagógou v maurskom štýle, v ktorej je úžasne zachovalý interiér. To by bolo na osobitnú kapitolu, na ktorú možno ešte dôjde. A keď Prešov chvíľu obchádzate a idete sa potom pozrieť na kopec, kde je baroková kalvária, všimnete si, ako je to mesto zaujímavo zasadené do krajiny, a uvedomíte si aj, že štrbinovitosť onoho „námestia“ opisuje tvar kotliny, do ktorej je Prešov položený. Že teda jeho vaginálny tvar vznikol prirodzenou cestou, keď sa kupecké línie museli niekde pretnúť a pozdĺž tej hlavnej cesty potom vznikla obchodná osada, ktorá potom rástla, posilňovaná rôznymi privilégiami, ktoré tomu miestu udeľovali uhorskí panovníci, konkrétne Ľudovít I. z Anjou.

Ten Prešovu udelil roku 1347 práva slobodného kráľovského mesta so svojím vlastným sudcom, ktorému sa v Uhorsku hovorilo taverník, čo bola výsada, ktorej sa tešilo len sedem miest v Uhorsku, medzi nimi Eperjes. Tak tomu mestu hovorili a asi aj ďalej hovoria Maďari a vzhľadom na to, že „eper“ znamená po maďarsky jahoda, tak mu vlastne hovorili Jahodov, latinsky Fragopolis.

Okamžite som chcel zájsť na radnicu s odporúčaním na zakúpenie práv na používanie Lennonovej Strawberry Fields Forever pre prešovskú hymnu, doplnenú hudobnými motívmi zo šarišského folklóru. Andrejka ma upozornila, že by to asi neprešlo, lebo k Maďarom tu má veľa ľudí výhrady, a to meno vzniklo nejakým omylom, ako to u Maďarov býva. Slováci Prešovu hovorili vždy Prešov, čo sa naivne vysvetľuje, že cez neho niekto prešiel, ale asi to bude od nejakého Praslovana Preša.

Ortodoxná židovská synagóga v Prešove. Foto: Milan Kapusta/TASR

Tak sme korzovali po Hlavnej a moja sprievodkyňa mi popisovala, kde aký dom patril akej uhorskej alebo nemeckej famílii, napríklad obchodníkom s vínom, pre ktorých tu stavali v tých domoch veľké pivnice, do ktorých privážali fľašky z Tokaja, a ja som povedal: Až? Ale moja sprievodkyňa mi s ľahkým pohŕdaním povedala: Veď to je kúsok, takže som si zase uvedomil, kde som.

Na jednom mieste, bolo to medzi katedrálou svätého Mikuláša, krásnym gotickým kostolom, ktorý by bol ozdobou každého európskeho mesta, a evanjelickým kolégiom, sme pietne stlmili hovor. Tu sa modlil pápež Ján Pavol II., ktorému tu potom urobili sochu. Dôvod tej modlitby bol kajúcny, aj keď za to dobrý Wojtyła samozrejme nemohol: tam sa totiž stalo niečo podobné ako o päťdesiat rokov skôr pred Staromestskou radnicou v Prahe. Aj Prešov mal svoju veľkú exekúciu, svoj krvavý náboženský súd, svoju likvidáciu elít. Kruto a potupne tu bolo v roku 1687 popravených, a predtým strašne mučených, dohromady dvadsaťštyri prešovských mešťanov a šľachticov, proste lepších ľudí, väčšinou Nemcov alebo Maďarov, ktorí sa previnili tým, že boli jednak protestanti, a potom tým, že sa im dalo všeličo zobrať.

Súd, ktorý do dejín vstúpil ako prešovský bitúnok, bol pritom zvrhlou aktivitou jedného muža, cisárskeho generála Antonia Caraffa, Neapolčana v habsburských službách, ktorý si po potlačení Tökölyovho povstania (nie je čas tu vysvetľovať, o čo išlo, ale Uhri jednoducho stále povstávali) povedal, že by sa z bohatého mesta dalo ešte niečo vyžmýkať. Tak vymyslel sprisahanie, k čomu mu poslúžili mučiace nástroje: na nich sa sprisahanci priznávali aj k tomu, že zavraždili vlastných rodičov, ktorí už dávno boli po smrti. Katovské meče tunajších Mydlářov [najznámejší pražský kat, pozn. red.] uchovávajú v mestskom múzeu: najskôr im sekali ruky, potom hlavu, mŕtve telo rozsekli na štyri diely a zavesili na štyri mestské brány. Hlavy klincom pribili na šibenicu, „pocestným pre pobavenie, nepriateľom Jeho Veličenstva na výstrahu“.

Interiér synagógy a cestička k nej. Foto: Govisity/tip na trip/flickr.com a Ivo K/flickr.com

Potom sme došli k domu Jána Adama Raymana, ktorému by sa tiež mohlo hovoriť Johann alebo János, a tam Andrejka so sotva postrehnuteľnou pýchou v hlase povedala, že to je vynálezca očkovania proti kiahňam, čo mne nemusela prekladať, neviem, ako vám. Na svojej dcére vykonal tento miestny lekár experiment vskutku diabolský, keď v roku 1720 (!) vpravil prášok z kiahňovej chrasty svojho syna do ruky svojej dcéry. A prežila to. Svet však pozná meno Edward Jenner, ktorý niečo veľmi podobné urobil o osemdesiat rokov neskôr, lenže mal lepšie public relations.

Tu sa po Raymanovi aspoň volá špitál a tiež gymnázium, kam som bol dovedený a predstavený ako český literát a cestovateľ. Keď som im hovoril, že moje dobrodružné cesty vedú napríklad práve do Prešova, nevyvolalo to v tej inteligentnej mládeži veľký ohlas. Potom mi jedna študentka odporučila, aby som nabudúce išiel napríklad do Japonska, kde ona bola so svojimi rodičmi. A tam je to vraj oveľa zaujímavejšie.

To je možné, milé dievča, ale keď sa chce, tak je Japonsko aj v Prešove.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhasom redakcie.