Prihlásiť sa

Straší koncom parlamentarizmu a ľudoprázdnou demokraciou, ale Surkova sa oplatí čítať

prvý námestník ruského Krem¾a Vladislav Surkov miesto havárie Jak-42 Jaroslav¾ príchod Vladislav Surkov v roku 2011, keď ešte pracoval pre Kremeľ. Foto: TASR/AP

Vladislav Surkov je jedným z najoriginálnejších ruských intelektuálov. Radil Putinovi, dnes predpovedá vojny, vzbury proti ekologickým diktatúram a koniec parlamentarizmu.

Možno ste o ňom nikdy nepočuli, ale Vladislav Surkov to je pojem. Rozumie moci aj umeniu, bol zrejme najbystrejším Putinovým ideológom a dokázal bez problémov urobiť dojem na Condoleezzu Riceovú. To vtedy, keď počas návštevy prezidenta Busha v Moskve jeho ministerku „vytiahol“ z opery a oficiálneho programu a ukázal jej ruský avantgardný balet. Zbožňuje umenie Jacksona Pollocka a pod pseudonymom napísal romány.

Vladislav Surkov, tento bývalý vysokopostavený ruský úradník, zverejnil v prvej polovici októbra článok s názvom Ľudoprázdna demokracia a iné politické zázraky roka 2121.

Jeho vystúpenia v médiách sú dosť zriedkavé a vždy zaujímavé. Už pre jeho originálne myšlienky, ale aj vďaka jeho dlhodobému pôsobeniu pri Borisovi Jeľcinovi a Vladimírovi Putinovi, kde ho považovali za hlavného ideológa a vplyvného intelektuála.

V súčasnosti už Surkov nezastáva žiadne oficiálne funkcie v ruskej administratíve. Niektorí experti v tom však vidia iba dočasný manéver, umožňujúci, aby skúmal verejnú mienku, vrhajúc do nej provokatívne nápady. A to stále v prospech Kremľa. Preto v jeho textoch hľadajú skrytý zmysel, ktorý by dovolil preniknúť do tajných plánov moci a predpovedať jej budúce správanie.

Ale teraz to bude zrejme iný prípad.

Čakajú nás nepokoje a vojny 

Svoj najnovší článok totiž venoval ruský stratég budúcnosti. Autor filozoficky poznamenáva, že ľudia sa často obávajú jej neistoty, na rozdiel od spoľahlivej minulosti: „Stresovaní jednotlivci a frustrované národy sa preto ochotnejšie a viac oddávajú spomienkam ako snom.“

Napriek tomu (alebo práve preto) autor akoby popisuje budúce storočia, ktoré podľa neho budú plné veľmi nepríjemných udalostí. No javy, o ktorých píše, existujú už dnes, takže ani nemusí veľmi premýšľať.

Surkov predpovedá, že niektoré vlády pod tlakom zhoršujúcich sa environmentálnych problémov rozhodnú presadiť obmedzenia spotreby, a preto „zažijú plnú silu hnevu zrelej konzumnej spoločnosti“.

Ľudia odmietnu úsporné opatrenia a budú viesť aktívny odpor voči orgánom zodpovedným za životné prostredie. „Povstania militantných shopaholikov, hedonistov a konzumentov otrasú základmi sociálneho poriadku a vyvolajú masívne represie. Vzniknú ekologické diktatúry s neláskavou tvárou Grety Thunbergovej na erboch a bankovkách,“ predpovedá Surkov.

Znie to trochu smiešne, no nezabúdajme, že hnutie tzv. žltých viest vo Francúzsku, ktoré už dnes robí úradom veľa starostí, vzniklo ako protest proti ekologickej dani na palivo. Len málo ľudí je skutočne pripravených znížiť svoju spotrebu pre ochranu prírody. Nie je to žiadna predpoveď, je to konštatovanie a status quo. 

Ľudstvo okrem tohto podľa Surkova prežije niekoľko vojen (vrátane jadrových), v dôsledku ktorých sa vytvorí nová globálna distribúcia nadvlády a podriadenosti. Vojny, bohužiaľ, trvajú stále. Chvalabohu, zatiaľ nie sú jadrové.   

Neslávny koniec parlamentarizmu 

Už toto pochmúrne vyhlásenie by stačilo na to, aby čitateľom úplne pokazilo náladu. Ale Surkov ide odvážne ďalej a tvrdí, že o sto rokov prídu časy i-imperializmu, teda aktívneho delenia a „kolonizácie kyberpriestoru“. Zavedú sa úplne nové formy štátnosti, ktoré sa zásadne líšia od tých, ktoré sú nám známe dnes.

Poukazuje na to, že dnešná kríza zastupiteľskej demokracie už vyvolala diskusiu o účinnosti parlamentarizmu. Poslanec ako sprostredkovateľ komunikácie medzi „ľuďmi“ a „mocou ľudu“ vyzerá podľa niektorých odborníkov dosť archaicky. Keď šľachta kedysi posielala svojho reprezentanta, aby kráľovi oznámil jej názor, bolo to rozumné. V tom období nemohli kráľovi zavolať ani odoslať e-mail.

Dnes sa pýtame: načo je potrebné si niekoho vyberať a niekam ho posielať, keď existuje internet, ktorý prenesie náš názor komukoľvek rýchlosťou svetla?! Navyše, bez sprostredkovateľov. Zastupiteľstvá už naozaj vyzerajú byť zbytočné.

Politická reprezentácia, domnieva sa Surkov, zlyháva navyše na všetkých frontoch. Predstavitelia „ľudu“ sa dnes rýchlo menia na uzurpátorov a manipulátorov, narúšajúc a skresľujúc signály voličov. Na druhej strane, samotní ľudia vysielajú stále zmätenejšie signály, pretože živých voličov tlačia gangy drzých „robotov“ a iné virtuálne subjekty, ktoré politickú realitu deformujú na nepoznanie.

Kríza parlamentarizmu tiež nie je žiadny objav, nehovoria o nej iba lenivci v myslení. Autor článku však rozmýšľa ďalej: aj keby sa podarilo uvoľniť ľudovú moc od uzurpujúcich poslancov, bolo by to falošné oslobodenie. Voliči by sa ocitli v pasci World Wide Webu.

Pod nadvládou Internetu

V poslednom období si mnoho odborníkov všimlo, že virtuálna realita sa čoraz viac vzďaľuje od tej skutočnej. Sociálne siete a mobilní operátori zhromaždili obrovské množstvo informácií o každom z nás. Dobre poznajú náš vkus a preferencie a aktívne ich ovplyvňujú. Prijímame nielen množstvo reklám, prispôsobených našim potrebám, ale aj správy, vrátane politických, zozbierané tak, aby sa nám páčili. Veríme, že vieme všetko o svete okolo nás, ale táto predstava sa môže ukázať ako ilúzia.

Najhoršie na tom je, že to nerobia zlomyseľní kapitalisti, ale na základe svojich algoritmov to vytvárajú počítače. Nedávno sme s expremiérom Jánom Čarnogurským sympatizovali, keď mu Facebook zablokoval profil. Myslíte si, že to osobne urobil Mark Zuckerberg alebo niekto z jeho podriadených? Nič podobné, urobil to algoritmus siete kvôli nejakému vnútornému kritériu, o ktorom nemusia vedieť ani jej vlastníci.

Surkov pripomína, že algoritmy už efektívne spravujú finančné prostriedky investorov na globálnych finančných trhoch. Hlavné politické aktivity – legislatívne, a ešte viac volebné, nie sú komplikovanejšie ako transakcie s akciami a menami. „Ak ľudia dôverujú elektronickým algoritmom pri spravovaní svojich milovaných peňazí, nič im nebráni zveriť im aj voľby, tvorbu zákonov, funkcie výkonnej moci, súdne a arbitrážne konania, diskusie a dokonca aj protestné akcie. To všetko sa už dnes dá delegovať na umelú inteligenciu.“

K ľudoprázdnej demokracii

„V dôsledku nevyhnutnej digitalizácie a robotizácie politického systému vznikne vyspelý štát – ľudoprázdna demokracia. Jej hlavnou črtou bude prudký pokles úlohy ľudí v politickom procese. Vodcovia a davy postupne opustia historickú scénu. A vystúpia na ňu stroje,“ upozorňuje autor.

Veľmoci v dnešnom chápaní zmiznú. Nahradia ich „technogénne štáty“, kde bude hierarchia strojov a algoritmov sledovať ciele, ktoré presahujú chápanie ľudí. Železná logika sveta strojov sa neúnavne snaží eliminovať „ľudský faktor“ (koncept, ktorý sa už dlho stáva synonymom fatálnych chýb) v záujme efektívnych riadiacich systémov. Biologickí občania budú mať čoraz menšiu hodnotu.

Podobné štáty podľa Surkova vôbec nemusia mať územie. Ich populáciu budú tvoriť digitálne dvojčatá skutočných ľudí a elektronické roboty. Postupne získajú stabilnú ekonomiku, kontrolný systém, kybernetické zbrane a kolektívnu solidaritu, teda úplnú suverenitu. A stanú sa z nich rovnocenní účastníci medzinárodných vzťahov. Povedie to aj k zániku vlastenectva. Vlády sa nebudú môcť vnucovať občanom cez pojmy vlasť alebo vaterland a budú pre nich iba súborom konkrétnych služieb.

Predpoveď Surkova vyzerá celkovo ako dystópia alebo moderný variant apokalypsy. Pritom je ťažko považovať ju za úplne nepravdepodobnú. Opisuje totiž hlavne to, čo už existuje. Bolo by možné chápať ju aj ako upozornenie na hrozby alebo výzvy, ktorá reálne zatemňujú vyhliadky ľudstva. Pravdepodobnou však vyzerá byť ešte jedna interpretácia autora.

Futurológia alebo pamflet?

Pokiaľ ide o Surkova, nikdy s istotou nevieme, či to všetko myslí vážne, alebo je to len špecifický humor. V článku je veľa irónie, ako napokon vo všetkých jeho dielach. „Je táto predpoveď múdra?“ pýta sa autor v závere. Ťažko povedať. Ale je to dosť smiešne na to, aby sa to splnilo. Splní sa to – quia absurdum [pretože je to nezmyselné, pozn. red.].

Je tu však aj niečo iné a nové, čo nebolo ešte nikdy predtým.

Autor nikde nehovorí priamo o Rusku, ale pozorný čitateľ ľahko medzi riadkami spozoruje náznaky toho, čo sa deje v tejto krajine. Vlastne sa dotkol všetkých boľavých miest a posvätných kráv terajšieho režimu, na ktoré obyčajne poukazujú jeho odporcovia. Jeho zameranie na históriu na úkor budúcnosti, imitovaný parlamentarizmus (ktorý opozícia už dnes považuje za ľudoprázdny, pretože ignoruje ľud), pochybné voľby, príliš zdôraznená predstava o suverenite či okázalé vlastenectvo.

Nedávny pokus úradov o zavedenie elektronického hlasovania v Rusku sa stretol s nepochopením a nedôverou významnej časti obyvateľstva. Orgány aj napriek tomu vyhlásili, že budú vo voľbách ďalej rozširovať používanie nových technológií, inak povedané, plánujú splniť predpoveď Surkova. 

Nechtiac ma ovládlo hrozné podozrenie, či citovaný článok nie je v skutočnosti pamfletom namiereným proti Kremľu maskovaným za futurológiu!?

Surkov si nikdy predtým nič podobné nedovolil. So súčasnou kremeľskou politikou však nemá dôvod byť spokojný. V porovnaní s obdobím, keď sa zásadne podieľal na jej vývoji, sa až príliš zmenila. Veľa z toho, čo založil, sa už zrušilo.

Napriek tomu zostal svojim bývalým kolegom dlho lojálny. Keď si naozaj vybral iný politický smer, bude to vážny prínos pre ruskú opozíciu, ktorej chýbajú známe osobnosti a je tiež takmer ľudoprázdna.  


Vasil Lipitsky