Sklamanie, hnev a ticho na arménsko-azerbajdžanskej hranici

Do juhoarménskeho regiónu Sjunik, do ktorého sa neodporúča cestovať, idem najmä kvôli prehratej vojne o susedný Náhorný Karabach. Všetci vieme, že Azerbajdžan triumfoval nad Arménskom na jeseň roku 2020 najmä vďaka petrodolárom, žoldnierom a dronom. Otázka však znie: Nebolo Arménsko už aj v prvej vojne o Karabach v rokoch 1992 až 1994 početne slabšie? A napriek tomu zvíťazilo.

Riedko osídlené južné Arménsko nemalo do prehratej vojny s Azerbajdžanom takmer nič spoločné. Sjunik na východe hraničil s medzinárodne neuznávanou arménskou republikou Karabach, táto hranica však pre každodenný život ľudí príliš veľa neznamenala.

Po porážke sa Sjunik ocitol v nepríjemnom okrajovom postavení. Začiatkom leta vtrhlo možno až 1 200 azerbajdžanských vojakov na arménske územie. A na dovtedy vnútroarménskom ťahu Goris – Kapan, čo je hlavné mesto tejto provincie, stoja od septembra azerbajdžanské pohraničné stráže a kontrolujú iránske kamióny.

Medzi miestnymi kolujú rozličné fámy a obavy. Mnohí Arméni sa boja, že Azerbajdžan si bude nárokovať aj na Sjunik. Alebo aspoň na koridor vedúci cez túto provinciu k západnej azerbajdžanskej exkláve [časť územia jedného štátu, ktoré je úplne obklopené územím cudzieho štátu – pozn. red.] Nachičevan. Píše sa o hrozbe, že sa malé dedinky na novej azerbajdžanskej hranici vyľudnia. Veď arménsky štát si už trištvrte roka nedokáže dôsledne chrániť svoje hranice.

Ako zasiahla Arménsko mužská móda

Svoju cestu začínam v útulnom hlavnom meste Arménska Jerevan. Je neskoro večer. Kaviarenská terasa ponúka hrozná na granátových jablkách v kvetinovo pomaľovaných sklenených misách. Hore hreje ohrievač na nárazové zvýšenie teploty, dole sú deky, ktoré podáva zženštilý majiteľ kaviarne.

Moja ostatná cesta do Arménska sa konala pred siedmimi rokmi. Najväčšia zmena spočíva v tom, že mladí muži teraz nasledujú módu. Nosia len mierne ostrihané hipsterské plné brady a tiež horizontálne, skvelo učesané a hlboko do čela siahajúce účesy v tvare hríbika.

Zastavujem sa v starovekej národnej svätyni Chor Vipar. Výhľad nadol je na turecký hraničný plot a nahor na arménsky národný vrch Ararat, ktorý je dnes súčasťou Turecka. Jeden arménsky hodnostár s bezchybnými pukmi na nohaviciach vedie nahor štyroch ruských hostí, dvaja z nich sú vojaci. Potľapkávajúc ich po ramene rozličuje tento lichotník medzi Sovietskym zväzom a cárskym Ruskom. Sovietsky zväz vydal Ararat, predtým však „toto všetko tu bolo Ruské impérium“.

Ruskí vojaci priateľsky prikyvujú, no v každej svojej zriedkavej reakcii dbajú na neutralitu. V hlbokej hladomorni, v ktorej sa mal už v 4. storočí po Kristovi trinásť rokov „smažiť“ Gregor Osvietiteľ, krstiteľ Arménska, robí celý deň misie nejaký arménsky kazateľ. Vlastne pracuje v jednej holandskej fabrike na pestovanie a spracovanie zemiakov. Keď vypukla vojna, vrátil sa, aby pomohol vlasti, no nepustili ho na front.

• 

• 

Čo si myslia muži v Gorise

Potom sa vydávam do Sjuniku, do 20-tisícového mestečka na úbočí Goris. Rovno odtiaľ sa dá ísť do zvyšku arménskeho Karabachu, je to napravo cez sčasti Azerbajdžanom kontrolovanú cestu do Iránu. Na kasárenskom dvore je mnoho perfektne vyčistených vojenských nákladiakov, vojenské vybavenie však nie je vidno nikde v krajine.

V týchto príkrych vrchoch okolo Gorisu je už chladno. Šesť kilometrov dlhú lanovku do neďalekého horského kláštora Tatev momentálne navštevujú už len ruskí turisti. Európania sa boja. V tých niekoľkých lokáloch v Gorise sedia vždy aj neozbrojení vojaci. Okrem Rusiek tam nie sú žiadne ženy, pije sa veľmi svetlé pivo a tak veľa čaju, že sa cítim trochu ako v blízkom Iráne.

Hovorím so sjunikskými mužmi. Prvý, starý petrohradský Armén, hovorí pekne ako nejaký profesor, no prednáša šialený destilát zo židovsko-islamisticko-slobodomurárskeho svetového sprisahania. Že vojnový porazenec, liberálno-prozápadný premiér Nikol Pašinjan vyhral predčasné nové voľby v júni aj v Sjuniku, hoci nie so 60 percentami ako v iných provinciách. Pýtam sa prečo. To vie vysvetliť jeho starý sused s popraskanou kožou. Pašinjan vraj nekradne ešte ani v štvrtom roku vládnutia, „je ešte priskoro“. Tu je to kompliment. Petrohradský Armén zažil 44 vojnových dní v Gorise a napokon povie aspoň jednu zaujímavú vetu: „Boli tu aj smutné momenty.“ 

Druhý, málovravný vodič v strednom veku, sa tvári, že nepovažuje za veľkú hrozbu pre Goris, keď sa ocitol pri azerbajdžanskej hranici. „Noviny píšu veľa,“ hovorí. „Išiel som už po ceste Goris – Kapan, nie je to vôbec žiadny problém. Azerbajdžanci nás púšťajú bez kontroly, ani brzdiť som nemusel, zastavujú výlučne iránske kamióny.“ Pýtam sa ho: „Bojovali ste v 44-dňovej vojne?“ Pokrúti ústami, akoby sa chystal začať hovoriť alebo si chystal výhovorku. Napokon potom potichu povie: „Nie.“

Tretím je malý šľachovitý zamestnanec pôsobiaci vo volebnom štábe komunálnych volieb. Bohatý otec mladého primátora financoval mnohé novostavby v centre mesta, ktoré boli postavené v štýle starých budov v tmavosivej farbe. Jeho syn, primátor, momentálne sedí, ale aj tak je celý Goris vytapetovaný jeho volebnými plagátmi. Jeho zamestnanec bojoval v oboch karabašských vojnách.

„Vtedy, mal som 19 rokov, sme boli smertnikmi. Všetci sme boli ochotní zomrieť.“ Jeho analýza prehry si však v mnohom protirečí. Na jednej strane povie, že bolo nemožné vyhrať proti azerbajdžanským high-tech dronom, ktoré „bombardovali delostrelectvo a potom aj nás v aute“. Na druhej strane: „Veľa z nás utieklo, kurva, veľmi veľa!“

Neskôr analyzuje, že Pašinjan zlyhal tým, že najskôr pokazil vzťahy s Moskvou a potom napriek mobilizácii mnohých bojachtivých ľudí nepustil na front. Ale aj tak všetci v jeho jednotke boli neskúsení a musel im robiť dôstojníka, hoci ním nie je. Potom tvrdí, že železný exprezident Robert Kočarjan by dokázal doviesť Arménsko k víťazstvu. Na druhej strane však prízvukuje, že Arménsko sa aj bez neho nedržalo tak zle. „Azerbajdžanci si mysleli, že vyhrajú za päť dní. Keby sme boli mali len tisíc smertnikov, boli by sme vyhrali!“ myslí si dvojnásobný vojnoý veterán.

Cestou Goris – Kapan už tento muž viac nejazdí. Obáva sa, že Azerbajdžan aj vďaka dronovým kamerám disponuje fotografiami a menami všetkých arménskych bojovníkov. „Vytiahli by ma z auta a vzali so sebou,“ uzatvára.

Prevláda zmätok a ticho

Dojmy z mojich rozhovorov s Arménmi sa nedajú ľahko zhrnúť. Prevláda tu vzdor a hnev, sklamanie a fatalizmus, ľahostajnosť a nenávisť k sebe samému. No hlavne zmätok a ticho. Ešte nie je jasné, ako sa ten nebezpečný citový kokteil bude ventilovať, no nič dobré to neveští.

Krajina je už dnes do veľkej miery vyľudnená. Ráta sa s tým, že sa z nej odsťahuje ešte viac pracovných migrantov, obzvlášť zo Sjunika. Hoci ide o najväčší arménsky región, žije v ňom aj teraz iba 140-tisíc obyvateľov. Velenie azerbajdžanskej armády bude sledovať, či sa Sjunik ešte viac vyprázdni.

V porovnaní s návštevou spred siedmich rokov žasnem teraz aj nad tým, ako sa Arméni medzi sebou často správajú hrubo. Keď odchádzam z Gorisu, čaká so mnou 20 až 30 miestnych na odchod dvoch mikrobusov. Stojí tam aj zaparkovaný džíp. Jeho vodič šliape na plynový pedál a vypúšťa výfukové plyny doprostred čakajúceho davu. Rozhorčene vyskočím nadávajúc naň, no ľudia zostávajú mlčky stáť. Vodič v tom pokračuje ešte dobrú štvrťhodinu, takže smradľavé výpary musia miestnym vyrážať dych. Nik sa však nesťažuje a nikto neustúpi.

K azerbajdžanskej hranici sa znovu približujem pri exkláve Nachičevan. Tu je hranica tak blízko, že hlavný arménsky ťah Jerevan – Irán chráni hraničný val. Pred siedmimi rokmi boli jeho priepusty naplnené kopou vodných melónov. Teraz je ovocie odpratané. Aspoň tie arménske melóny sú v bezpečí.