Rusi či Poliaci boli priveľkí, Česi predstavovali najlepšiu voľbu

Pred viac ako sto rokmi sa Česi a Slováci vydali v ústrety národnému oslobodeniu od rakúsko-uhorskej monarchie. Dňa 22. októbra 1915 podpísalo České národné združenie a Slovenská liga v Amerike takzvanú Clevelandskú dohodu. Bol to prelom na ceste k vytvoreniu spoločného štátu.

Týmto udalostiam predchádzalo viac ako storočie národného boja. V druhej polovici 19. storočia sa podmienky Slovákov v Uhorsku začali rapídne zhoršovať. Silnejúca maďarizácia i útlak zo strany úradov sťažoval a niekedy až znemožňoval pôsobenie slovenských národných síl.

Významnú úlohu preto zohrali zahraniční krajania, špeciálne tí za veľkou mlákou. Slováci v Amerike napríklad v roku 1893 založili Maticu slovenskú v Amerike, ktorá bola náhradou zrušenej kultúrnej ustanovizne v našej vlasti. Snažili sa taktiež celému svetu vysvetliť porobu Slovákov v Uhorsku.

Významný okamih sa naskytol v roku 1904, keď gróf Albert Aponi navštívil Spojené štáty. Americkí Slováci vydali dokument Memorandum vo viacerých jazykoch, ktoré adresovali Aponimu, ako i ďalším uhorským predstaviteľom na kongrese, ktorý sa vtedy konal v meste Saint Louis.

Strach z pohltenia

„Na 34 stranách americkí Slováci stručne opísali stav života Slovákov v Uhorsku vrátane informácií o zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií, odvážaní slovenských detí na Dolnú zem, zatváraní slovenských vlastencov za prejavy slovenského národného života, prenasledovaní slovenských študentov, o volebných prechmatoch,“ opisuje dianie Matica Slovenská.

Spis mal veľký ohlas medzi našincami, ale aj v americkej tlači. Na tento úspech nadviazali americkí Slováci ďalšou činnosťou, ktorá v roku 1914 vyústila do návrhu ďalšieho Memoranda, ktoré sa ponášalo na žiadosti z roku 1861.

Požiadavky slovenských predstaviteľov v USA však boli ešte stále formulované v rámci zotrvania Slovenska v Uhorsku. Žiadali slovenčinu ako úradnú reč, vybudovanie národného školstva či samosprávu slovenského územia. Po rozposlaní návrhu americkým predstaviteľom národného života sa po búrlivej diskusii utvorili dva hlavné názorové prúdy: zástancovia samostatnosti Slovenska v Uhorsku, alebo spojenia Slovenska s Českom v rámci federácie s ostatnými krajinami koruny.

Rokovania narušilo vypuknutie prvej svetovej vojny, aj vďaka tejto dejinnej udalosti sa začala meniť predstava Memoranda. V texte sa napríklad objavila požiadavka na úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia. Počítalo sa už aj s možnosťou zmeny rakúsko-uhorských hraníc.

Stále však nebolo jasné, ako bude vyzerať nové usporiadanie Slovenska. Medzi návrhmi bolo zotrvanie v Uhorsku s autonómiou, pričlenenie k Poliakom, federalizácia monarchie či dokonca pripojenie k cárskemu Rusku.

Vytúžená federácia

Návrh na spojenie s Čechmi začal tento smer relatívne rýchlo dominovať. Bolo totiž jasné, že spolužitie s Maďarmi už nie je možné. Zároveň sa predpokladalo, že Slováci sa musia pričleniť k nejakému ďalšiemu národu. Rusi boli pravoslávni a príliš veľkí, Poliaci napriek katolicizmu stále priveľkí. Oba národy by Slovákov pohltili. Česi boli preto najlepšou voľbou.

So vznikom Českého národného združenia v marci 1915 sa začala vytvárať spolupráca medzi českým a slovenským zahraničným spolkom. Vyústilo to do vypracovania spoločného programu, ktorý podpísali na spoločnej konferencii 22. októbra 1915 v meste Cleveland v štáte Ohio. Do dejín vošiel pod názvom Clevelandská dohoda a stanovoval nasledovné podmienky:

1. Samostatnosť českých zemí a Slovenska
2. Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda i s úplným používaním jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.
3. Volebné právo: všeobecné, tajné a priame.
4. Formy vlády: personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku.
5. Tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok.

Za slovenskú stranu dohodu podpísali Ivan Daxner a Albert Pavol Mamatej. Za českú stranu to boli Ludvík Disher a Josef Tvrzický-Kramer. K vytvoreniu spoločnej federatívnej krajiny malo dôjsť po skončení prvej svetovej vojny.

Clevelandskú dohodu nahradila 31. mája 1918 Pittsburská dohoda, ktorá predstavovala ústupok od slovenskej strany. Spoločný štát už nemal byť federáciou, ale republikou. Samospráva Slovenska sa stala predmetom sporov aj nasledujúce roky po vytvorení Československa, pričom obe zmluvy zahraničných predstaviteľov česká strana po vojne bagatelizovala.

Vysnívaná autonómia Slovenska v spoločnom štáte sa dosiahla v roku 1938, ale len na veľmi krátky čas. Po období samostatnej Slovenskej republiky sa po druhej svetovej vojne Československo vrátilo k predchádzajúcemu stavu pražského centralizmu. K federalizácii spoločného československého štátu došlo až v roku 1968.