František Krušinský sa rozhodol vstúpiť do sveta, v ktorom ľudí pripravuje na tie najťažšie situácie. Jeho úloha je pritom iná ako úloha ostatných. Nie je tam preto, aby bojoval, ale aby bol vojakom nablízku vtedy, keď potrebujú niekoho, s kým sa môžu rozprávať, pomodliť alebo jednoducho nebyť sami.
Pochádza zo Spišskej Novej Vsi, kde vyrastal s mamou a dvoma bratmi. Po strednej škole sa rozhodol ísť do kňazského seminára. Pre Štandard povedal, že „Pán Boh je srandista“, lebo tesne pred nástupom do seminára dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu.
„Vojenský výcvik ma vtedy nijako neuchvátil, absolvoval som ho z donútenia a pretrvávali v ňom zvyšky komunizmu. Nebola to armáda, ako ju chápeme dnes. Nemali sme na nič peniaze, strava bola mizerná, vrátil som sa podvyživený, robili sme zbytočné roboty, len aby sa niečo robilo,“ spomína si na roky pred kňazským štúdiom s dôvetkom, že ako pozitívum vnímal možnosť zapojiť sa do tamojšej farnosti, kde chodieval miništrovať.
Po návrate z vojny nastúpil do seminára v Spišskej Kapitule. Hovorí, že jeho presvedčenie stať sa kňazom sa rodilo postupne.
„Nešlo o náhle zjavenie, keď všetko zamrzne a Pán Boh sa ukáže v slnečných lúčoch a povolá ma. Moje rozhodnutie veľmi ovplyvnilo detstvo, spišskonovoveskí kňazi a saleziáni. V čase komunizmu sme vnímali cirkev ako prenasledovanú a boli sme jej súčasťou. Zažil som situácie, keď sme sa potajme stretávali v súkromných domoch raz za niekoľko týždňov, aby to nebudilo pozornosť,“ hovorí o neľahkých časoch.
Silná viera a jej hlboké prežívanie sa v ňom ústupom komunizmu len prehĺbili. So saleziánmi neskôr zisťoval, ako prežiť každý deň s Bohom naplno – nie preto, že musí, ale preto, že chce.
V Kanade našiel svoje poslanie
Počas štúdií v seminári niekoľkokrát navštívil Spojené štáty americké. Tamojší ľudia mu zakaždým prízvukovali, akí veľmi potrební sú v ich oblastiach kňazi. Pri jednej z popoludňajších debát so slovenským kolegom pôsobiacim v USA sa zrodila jeho myšlienka ísť slúžiť kanadským veriacim. Tí tiež bojovali s nedostatkom duchovných.
Po vysviacke strávil ešte jeden rok vo farnosti v Kežmarku a odtiaľ jeho kroky viedli do slovensko-kanadskej farnosti v Montreale.
„Na to, aká je krajina veľká a koľko majú kostolov, nemajú dostatok kňazov. Veriacich je tam dosť, no je tam zároveň veľká emigrácia, často sa stretávajú v kostoloch viaceré kultúry. Je teda dobré, ak pôsobí kňaz v komunite rovnakej národnosti,“ konštatuje František.
Jeho prioritou bola starostlivosť o farnosť, slúženie svätých omší, vysluhovanie sviatostí, ale aj priateľská a duchovná starostlivosť o komunitu. S rovnakým cieľom sa po piatich rokoch presunul do Toronta, kde nastal v jeho živote zlom.
Vo farnosti boli traja kňazi, najviac práce mali cez víkend. Počas týždňa toho bolo menej, tak si musel nájsť niečo na vyplnenie času.
„Začal som intenzívne športovať, chodil som pravidelne do fitnescentra, v zime som chodil lyžovať, od jari do jesene som hral futbal za tri rôzne tímy. To sa dostalo do uší kaplánom na neďalekej vojenskej základni. Oslovili ma, či by som nezvážil prácu vojenského kaplána,“ prezrádza o svojich armádnych začiatkoch.
Most medzi vojakmi a velením
Z klasickej pastoračnej služby tak vstúpil do prostredia, ktoré dovtedy nepoznal. Kňaz v armáde môže mať rôzne postavenie. Môže fungovať ako klasický farár, pretože na základniach sú kaplnky alebo kostoly, a venovať sa teda vojakom a ich rodinám.
Druhou možnosťou je služba priamo pri armádnej jednotke. Kaplán je jej súčasťou a robí všetko, čo robia vojaci. Tam po absolvovaní vojenského výcviku patril František.
„V kanadskej armáde majú kapláni osobné motto: Ministry of Presence – služba prítomnosti. Znamená to jednoducho byť s vojakmi a pre vojakov. Keď išli na cvičenie, išiel som s nimi. Keď sme sa dva týždne brodili po kolená v blate, brodil som sa s nimi. Keď sme v noci spali v lese a okolo nás sa ozývali zvuky zvierat, spal som tam tiež. Museli sme si dávať pozor na krokodíly, hady či jedovaté pavúky. Kaplán ide jednoducho všade tam, kde ide jednotka, a je vojakom k dispozícii v každej situácii,“ približuje František.
Vojaci ho oslovovali Padre, čo je medzinárodné označenie vojenského kaplána. V kanadskej armáde musí byť Padre všestranný. Vojakom má vedieť poradiť nielen v duchovných otázkach, ale aj pri finančných, rodinných či psychických problémoch.
Keď odpoveď nepozná, jeho úlohou je zistiť ju alebo človeka nasmerovať na niekoho, kto mu pomôže. „Vojaci nám dôverovali, pretože vedeli, že všetko, čo povedia, zostane medzi nami,“ dopĺňa s tým, že kaplán mal zároveň priamy prístup k veliteľovi.
Nemusel prechádzať cez celý reťazec velenia ako ostatní vojaci. „Ak som od niekoho počul dôležitú pripomienku alebo problém, ktorý by mal veliteľ poznať, išiel som za ním priamo. Fungovalo to aj opačne – bol som akýmsi mostom medzi vojakmi a velením. Či už išlo o otázky bezpečnosti, alebo o medziľudské vzťahy v jednotke,“ vysvetľuje.
Skákajúci kňaz
Jednotka, v ktorej František pôsobil, sa nazývala 3rd Royal Canadian Regiment – teda 3. kráľovský kanadský pluk. Ide o ľahkú pechotu, respektíve pozemné vojsko.
Jednotka mala rôzne oddiely, napríklad oddiel prieskumníkov, ostreľovačov, zdravotníkov, kuchárov či parašutistov. Najtvrdším orieškom boli práve parašutisti.
„Právom sa cítili dôležitejší, pretože mali za sebou viac ako ostatní vojaci. Bolo ťažké priblížiť sa ich myšlienkam a pocitom, pretože ma nebrali ako rovnocenného. Až kým som si neurobil parašutistický kurz,“ spomína na zlomový bod.
Stal sa tak štvrtým kňazom v kanadskej armáde, ktorý sa medzi nich od druhej svetovej vojny dostal.
Hoci kapláni bežne za nepriateľské línie neskáču, František chcel byť súčasťou jednotky. „Raz sa ma vojaci opýtali, prečo s nimi neskáčem. Zdôverili sa mi, že pred zoskokom by chceli požehnanie alebo modlitbu. Tak som absolvoval kurz a začal som skákať tiež,“ dopĺňa kňaz.
O kurze hovorí ako o jednej z fyzicky najbolestivejších skúseností svojho života.
„Ide o tri týždne plné námahy, v stiahnutých parašutistických popruhoch, niekedy som si spod tých popruhov vyťahoval tričko zarezané v koži. Systém bol navyše veľmi rýchly, pri vchádzaní do budovy sme museli robiť zhyby, pri vychádzaní tiež a za odmenu či trest sa robilo nespočetné množstvo klikov. Každý deň bola rozcvička zložená z niekoľkokilometrového behu a cvičenia, pričom bolo úplne jedno, že bolo mínus 12 stupňov Celzia,“ približuje s dôvetkom, že nie každému sa takýto kurz podarí aj ukončiť.
Hneď prvý týždeň skákali z 11-metrovej veže, niečo na spôsob bungee jumpingu. František hovorí, že kto zvládne to, zvládne aj zoskok z lietadla. Postupne im pribúdala aj výstroj – zbraň na pleci, ruksak, snežnice či ďalšie vybavenie. „Nebál som sa, hoci som dovtedy nemal so zoskokmi žiadnu skúsenosť,“ konštatuje dnes.
Práve to zmenilo ich vzťah. „Začali ma brať ako jedného z nich a sami sa postupne otvárali, riešili sme psychické problémy, finančné, manželské, rodinné aj duchovné témy,“ hovorí.
Podobne si získal aj dôveru policajtov, s ktorými chodieval na nočné hliadky. „Sadol som si do auta a jedna z prvých viet bola: ‚Padre, môžem sa ťa na niečo opýtať?‘ Policajné auto sa tak zrazu stalo pojazdnou spovednicou aj poradňou,“ dodáva.
Ako sa zmieruje viera s vojnou?
Na prvý pohľad sa môže zdať, že povolanie kňaza a vojaka stoja na opačných póloch. Jeden hlása pokoj, druhý je pripravený bojovať.
„Taká dilema sa prirodzene ponúka. Treba si však uvedomiť, že vojak nie je len človek, ktorý bojuje. Pomáha pri povodniach, živelných katastrofách či iných krízových situáciách. Slovenskí ani kanadskí vojaci, s ktorými som slúžil, našťastie neboli priamo nasadení v boji,“ vysvetľuje František.
Katolícka morálka podľa neho pripúšťa obranu života. „Učí nás, že máme povinnosť chrániť seba aj tých, ktorí sa sami brániť nedokážu. To je základný princíp,“ hovorí.
Samotný kaplán však zbraň nenosí. „Padre nie je bojovník. V Kanade ani na Slovensku neberie zbraň do ruky. Chráni ho Ženevská konvencia a o jeho bezpečnosť sa v niektorých armádach stará pridelený vojak. Mojou úlohou nie je bojovať, ale byť pri vojakoch v ich najťažších chvíľach,“ spresňuje.
Práve vtedy podľa neho prichádzajú otázky, ktoré si človek v bežnom živote často nepripúšťa. „Keď okolo lietajú guľky a človek si uvedomí, že život sa môže skončiť v priebehu sekundy, začne premýšľať úplne inak. Pýta sa, či je pripravený na smrť, či má vyrovnané vzťahy, či niečo vo svojom živote nezanedbal,“ približuje otázky, ktoré v takých chvíľach vyvstanú.
Rozhovory s vojakmi sa preto netýkali len viery. „Niekto riešil, že nie je zosobášený, iný, že nemá pokrstené deti. Ďalší chcel hovoriť o tom, či Boh existuje, alebo prečo zlyháva cirkev. Nikdy som na nikoho netlačil. Často sme sa najprv rozprávali o hokeji alebo futbale a až potom prišli na rad tie najťažšie témy,“ dodáva.
Misia na Ukrajine
Počas armádnych rokov pôsobil František aj na misii na Ukrajine. Okrem duchovnej služby vojakom ho veliteľka požiadala, aby sa venoval aj miestnym obyvateľom. „Povedala mi, aby som nepokračoval len v projektoch svojich predchodcov, ale aby som priniesol aj niečo nové,“ spomína.
Postupne preto nadviazal spoluprácu s miestnymi vojenskými kaplánmi a rozbehol viaceré projekty. S pomocou kanadskej organizácie zabezpečili skener pre vojenskú nemocnicu aj program psychologickej podpory pre vojnových veteránov.
Najsilnejšie však naňho zapôsobil príbeh gréckokatolíckeho kňaza, ktorý bol zároveň psychológom. S pomocou dvoch rehoľných sestier sa staral o 25 adoptovaných detí – zdravých aj zdravotne znevýhodnených. Prevádzkoval tiež škôlku, no napriek tomu pravidelne chodieval na front.
„Bol to neuveriteľne pokorný človek. Viackrát unikol smrti – zasiahol ho ostreľovač, vybuchla pri ňom bomba a raz mu cez čelné sklo auta preletela raketa, ktorá našťastie neexplodovala. Dodnes to považuje za zázrak,“ hovorí František.
Jeho vojakom sa napokon podarilo vyzbierať peniaze prostredníctvom rôznych aktivít a zabezpečiť praktickú pomoc, napríklad práčky, za ktoré boli miestni nesmierne vďační.
Slováci si kedysi vedeli viac pomáhať. Dnes je to inak
Viac ako 15-ročný pobyt v zahraničí Františkovi zmenil aj jeho pohľad na Slovákov. Pred štyrmi rokmi sa do rodnej krajiny vrátil a vníma rozdiely.
„Mám pocit, že sme niekde cestou stratili jednoduchosť, dobrosrdečnosť a vďačnosť. Kedysi sme si vedeli viac pomáhať, v súčasnosti sa ľudia oveľa viac sústreďujú sami na seba. Každý hovorí o svojich právach, ale menej myslíme na druhých,“ zamýšľa sa.
Spoločnosť sa podľa neho čoraz viac ženie za materiálnymi vecami. „Máme predstavu nejakého hollywoodskeho života – dom, štyri autá a stále chceme viac. Pritom ani na Západe to takto nefunguje. Žil som tam a videl som aj ľudí vo veľmi skromných podmienkach,“ dopĺňa.
Zároveň však pripomína, že Slovensko sa za posledné desaťročia výrazne posunulo. „V porovnaní s obdobím komunizmu sa máme objektívne lepšie. Ľudia cestujú, majú autá, chaty či motorky. Napriek tomu stále máme pocit, že nám niečo chýba,“ myslí si. Zdôrazňuje, že popri progrese je však na Slovensku stále veľa rodín, ktoré žijú od výplaty k výplate.
Slovenská viera sa mení z tradičnej na modernejšiu
Podľa Františka sa mení aj spôsob, akým Slováci prežívajú vieru. „Kedysi bola viera najmä tradíciou. Do kostola chodila celá dedina, pretože to bolo prirodzené. V súčasnosti sú ľudia scestovanejší, vidia iné spôsoby života a rozhodujú sa oveľa viac sami za seba,“ hovorí.
Aj preto podľa neho ubúda veriacich a kňazských povolaní. Potvrdzuje, že čísla síce klesajú, kvalita však zostáva. Viera už podľa jeho slov nie je len niečo zdedené po rodičoch. Mladý človek sa pre ňu rozhoduje aj preto, že stretne dobrého kňaza alebo spoločenstvo, v ktorom sa cíti prijatý.
Cirkev preto neustále hľadá nové spôsoby, ako osloviť mladú generáciu. „Nestačí len čakať, že prídu do kostola. Treba im ponúknuť futbal, florbal, opekačky, duchovné obnovy či ďalšie aktivity, pri ktorých vznikajú vzťahy. Mení sa svet a musíme sa tomu prispôsobiť,“ hovorí presvedčene a oceňuje evanjelizačné aktivity niektorých kňazov na sociálnych sieťach či v podcastoch, alebo organizovanie kresťanských hudobných festivalov.
Od septembra opäť pri parašutistoch, no slovenských
František Krušinský po návrate z Kanady pôsobil ako zástupca generálneho vikára na ministerstve obrany, ako vojenský kaplán v Nitre, na misii v Lotyšsku a naposledy v Hlohovci, kde sa snažil preniesť do služby to, čo sa naučil v zahraničí – byť medzi vojakmi, pomáhať im a prepájať ich s ľuďmi, ktorí pomoc potrebujú. „Snažím sa zúročiť to, čo som sa naučil v Kanade, a to pomáhať a vytvárať dobré vzťahy,“ ozrejmuje.
Od 1. septembra nastupuje ako kaplán k 52. výsadkovému práporu v Jamníku na Liptove. „Chcem byť medzi vojakmi a veriacimi, nie sedieť v kancelárii. Tak ako chodil medzi ľudí Ježiš,“ uzatvára.