Svetoví fotografi z mojej knižnice: Anders Petersen

V roku 1978 vyšla jeho prelomová kniha, ktorá doteraz ovplyvňuje mladú generáciu. Vyšla v nemeckom vydavateľstve Schimer – Mosel s názvom Kaffe Lehmitz a je považovaná za jednu z najdôležitejších povojnových publikácií vo fotografii, ktorá vykresľuje mikrokozmos baru. A práve touto knižnou publikáciou začnem príbeh osobnosti „osobného“ dokumentu.

Anders Petersen má neuveriteľnú schopnosť nachádzať spoločný jazyk s cudzími ľuďmi a nachádzať ich v tom najintímnejšom zrkadle vlastného ja. Ako povedal pre magazín FK: „Myslím si, že som typ fotografa, ktorý túži po spoločnosti, priateľstve, komunikácii a snažím sa porozumieť sebe a iným ľuďom. A myslím si, že sám sebe prostredníctvom iných ľudí rozumiem stále viac. A chápem ešte jednu vec… Viem, že je to základný fakt, že sme predsa všetci ľudia. Sme veľká rodina.“ Ďalej pokračuje: „Pre mňa, so všetkými chybami, ktoré môžete nájsť, je to druh filozofie, ktorý môžem nájsť vo svojom vnútri. Nie je to náboženstvo. Aj keď to tak znie. Fotografia nie je o fotografii, ale pre mňa je to stretnutie s ľuďmi, s inými ľuďmi a snaha porozumieť samému sebe.“

Celá tvorba Andersa Petersena sa nesie v snahe skúmať svoje vnútro cez fotografiu iných charakterov v rôznych prostrediach. Jeho fotografie poukazujú na to, že všetci a bez rozdielu máme niečo spoločné. Samozrejme, aj v spomínanom projekte z nočného podniku si pre svoje fotografie vyberal charakteristiku postáv, ale ak chcete poznať jedného, musíte dokonale spoznať aj toho druhého. Osobná fotografia sa preto rodí veľmi ťažko, pretože sa vymyká intuitívnemu zobrazovaniu a skôr núti fotografa k hlbšiemu poznaniu portrétovaných osobnosti v ich prirodzenom prostredí.

Petersen úplne zapadol do koloritu prostredia a fungoval tam ako režisér divadelnej hry. Úplne ovládol daný priestor a stal sa v ňom viditeľným priateľom s fotoaparátom v ruke. A to je hlavná odlišnosť a doména Petersena od ostatných fotografov, ktorí naopak fungujú na forme akejsi neviditeľnosti v prostredí. Vzniklo veľa rozhovorov o jeho jedinečnom prístupe pri fotografovaní o jeho novom pohľade na fotografiu. Pre magazín Medium povedal (bolo to ku knihe Kaffe Lehmitz): „Ak budete pred ľuďmi vystupovať nahí – aj keď sú to známi vrahovia – oni to rozpoznajú aj v nich samotných. A potom môžete mať akýsi vzťah.“

Fotografoval príbeh v jednom zadymenom prostredí, v ktorom sa striedali zvuky hudby, rozbitých pohárov a výkrikov opitých agresívnych návštevníkov baru, ktorých osudy sa striedali z ulice do krčmy a väzenia a potom späť, od zanedbaných prostitútok hľadajúcich lásku a náklonnosť cez neuveriteľné scény vzájomnej oddanosti až po bitky na klzkej dlážke s rozliatym pivom. Tri roky bol Petersen ochotný navštevovať tento svet, aby – ako veril – spoznal sám seba. Aby spoznal, kam dokáže zájsť a ako dlho mu vydrží entuziazmus v téme. Netušil, aký ikonický projekt spracoval a do akej miery bude ovplyvňovať ďalšie generácie. Takúto cestu si vybralo naozaj len pár už spomenutých fotografov z minulosti a vyberá si ju čoraz menej fotografov túžiacich po podobnej filozofii zobrazovania sveta, do ktorého vkročí minimum majoritnej spoločnosti.

Druhú publikáciu som vybral z ešte zložitejšieho väzenského prostredia. Autor sa rozhodol dlhú dobu pôsobiť vo väzení s vysokým stupňom stráženia, aby vytvoril fotografie pre svoju knihu Fängelse (1984). Táto neobyčajná kniha patrí do trilógie, ktorej fotografovanie trvalo vyše desať rokov a konalo sa v uzavretých inštitúciách. Sú o ľuďoch žijúcich vo väzení, psychiatrickej liečebni a v opatrovateľskom dome – hospici, buď dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, ku ktorým si musel veľmi zložitou cestou nachádzať cestu. Keď si pozrel po pár mesiacoch negatívy a následne aj náhľady fotografií, všetky roztrhal, pretože sa mu zdali moc žurnalistické a rozhodol sa vo väzení ubytovať, aby mohol fotografovať všetky osobné situácie väzňov aj bacharov. Vznikla tak kniha plná hnevu, šikany, ale aj lásky. Akoby osobný denník, ako keby Petersen fotografoval svoju rodinu, tak bol k tým ľuďom blízko. Ako Petersen povedal pre magazín Aperture: „Väzenský projekt bol jasným rozhodnutím. Mňa väzenie nezaujíma. Zaujímal ma ten pocit, keď som bol zavretý. Chvíľu trvalo, kým ma tam prijali.“

Nášmu autorovi teda nejde o prostredie ako také, ale hľadaní odpovedí na existenciálne otázky.