Spoločnosť

Svetoví fotografi z mojej knižnice: Anders Petersen

Pokračujeme v seriáli Matúša Zajaca, dnes to bude portrét jedného z najdôležitejších súčasných európskych fotografov s mimoriadne silným vplyvom na mladú generáciu.

Anders Petresen. Portret z knihy Cafe Lehmitz (1970 – G.Kluge), reprofoto: Matúš Zajac

Anders Petresen. Portret z knihy Cafe Lehmitz (1970 – G.Kluge), reprofoto: Matúš Zajac

Začiatok dvadsiateho storočia bol pre fotografiu prelomovým obdobím v hľadaní vizuálnych východísk. Piktorialisti sa snažili svoje diela uchopiť tak, aby boli čo najviac príbuzné ku výtvarnému umeniu. Radi používali techniku koláže, z ktorej vytvárali fikciu reálnej udalosti. Neskôr sa fotografi uchyľovali ku vnímaniu človeka cez dogmu jeho psychickej charakteristiky. Šlo o portrétnych fotografov a neskôr o fotografov bežného života. Musím spomenúť Brassaia a jeho fotografie z nočného Paríža, Liset Model a jej výber atypických ľudí, Diane Arbus, ktorá pracovala v intímnom svete ľudí mimo majoritu.

V druhej polovici dvadsiateho storočia sa čoraz viac začala presadzovať do popredia severská fotografia. Autori (hlavne zo Švédska) vyhľadávali akúsi melanchóliu stratených existencii v spoločnosti. Jedným z najvýznamnejších tohto osobného prieniku do ľudskej charakteristiky bol fotograf a pedagóg Christer Strömholm.

Príbeh fenomenálneho Andersa Petersena začína, keď tajne chodil na umeleckú školu do fotolaboratória, vyvolávať si svoje filmy a v jeden večer sa tam stretol už s čakajúcim Strömholmom. Namiesto očakávaného pokarhania si pedagóg pozrel fotografie Petersena, z ktorých bol uchvátený, a ponúkol mu riadne štúdium na Štokholmskej škole fotografie. Neskôr sa z nich stali priatelia, ktorí ďalej pracovali na svojich osobných projektoch s hlbokým vzájomným porozumením.

Anders Petersen (1944) je jedným z najdôležitejších súčasných európskych fotografov, ktorý od svojho debutu otriasol svet fotografie neskutočne intímnym prístupom. Platí to v jeho celoživotnej tvorbe. Prelomovým je pre Petersena rok 1967, keď sa rozhodol navštíviť svojich priateľov v Hamburgu a ako svoju nosnú tému si vybral krčmu, v blízkosti Zeughausmarku, Kafe Lehmitz (dnes už zaniknutú). Pre magazín B&W povedal: „Priatelia, ktorých som poznal, boli všetci preč a niektorí boli mŕtvi. Bol som z toho smutný a nevedel som, čo mám robiť. Skončil som v bare Scandi na Seilerstrasse, kde som sa zoznámil s dievčaťom, ktoré som trochu poznal, volala sa Gertrud. Požiadal som ju, aby mi pomohla, a po troch pivách povedala, že sa môžeme stretnúť nasledujúci deň o 1 hodine na mieste zvanom Café Lehmitz, blízko Zeughausmarktu. Keď Gertrud povedala o jednej, automaticky to znamenalo v noci. Bol som tam včas, ale žiadna Gertrud. Kaviareň bola preplnená ľuďmi, všetci rozprávali, kričali a tancovali. Dobrá hudba z hracieho automatu - Fats Domino, Little Richard, Chuck Berry. Počas takmer troch rokov sa pokúšal fotografovať miesto, ktoré navštevovali pravidelní zákazníci pochádzajúci z robotníckej triedy z periférie Hamburgu.“ Tento projekt ukončil v roku 1973, keď sa vrátil späť do Stokholmu.

Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.

Začať diskutovať

Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.

Všetky komentáre 0

    Zaregistrujte sa

    Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.