Šesť tvárí cára Ivana Hrozného. Nie všetky boli až také hrozné

Cár Ivan Šialený

Cár Ivan Vasilievič nemá jednoznačnú reputáciu už dlhodobo. Pravoslávna cirkev sa ho pokúšala blahorečiť, ale nepodarilo sa jej to. A chápem aj prečo. Existujú totiž polarizujúce hodnotenia osobnosti a skutkov cára. Od obdivu až po znechutenie. Pritom zástancovia jednotlivých protichodných pohľadov majú vážne argumenty a dôkazy.

Ivanove nálady sa často a dramaticky striedali. Páchal strašné činy a následne ich úprimne ľutoval a modlil sa za odpustenie. Od rozumných nápadov prechádzal okamžite k podozrievavosti až agresii aj voči najbližším ľuďom. Ak by sme vedľa seba postavili to, čo urobil pri jasnom vedomí s tým, čo vykonal v stave súmraku, dostali by sme úplne odlišné príbehy. Boli by zdanlivo nekompatibilné so životom jednej osoby.

Odborníci sú presvedčení, že hlavným dôvodom rozpoltenosti cára bola jeho duševná choroba. Ivan mal zlú genetiku – v jeho rodine bola demencia a/alebo epilepsia typickým javom. Od narodenia tak bol zrejme náchylný k šialenstvu.

Chýbala mu aj prirodzená socializácia. Od troch rokov nemal otca, jeho matku považovali za ľahkú ženu. Vyrastal v úplnej prípustnosti a beztrestnosti – nikto si nedovolil mladému panovníkovi protirečiť. Žil v obklopení chamtivých a bezzásadových vysokých aristokratov (bojarov), schopných urobiť čokoľvek pre moc a bohatstvo. Správna výchova by mu pravdepodobne pomohla lepšie sa vyrovnať so zlou dedičnosťou, no nedostal na to šancu.

Viacerí súčasní psychiatri diagnostikovali na základe historických prameňov Ivanovi schizofréniu, bipolárnu poruchu či paranoidnú psychopatiu. Samozrejme, takéto diagnózy, stanovené mnoho storočí po smrti pacienta, zostávajú iba v rovine hypotéz. Existuje však aj objektívne hodnotenie jeho stavu.

Koncom 20. storočia počas skúmania pozostatkov Ivana Hrozného sa zistilo, že trpel syfilisom. Táto choroba sa v neskorších štádiách prejavuje aj psychiatrickými symptómami, ako sú záchvaty, úzkosti či zastreté vedomie. V tej dobe sa to liečilo ortuťou a cár túto jedovatú latku očividne dlhodobo zneužíval. Chronická otrava tela (merkurializmus) ešte viac zhoršila jeho duševné a fyzické zdravie.

Cár Ivan Krutý

Pokiaľ ide o jeho skutočnú hrozivosť a krutosť, porovnania dokazujú, že v tomto smere cár príliš nevynikal nad ostatnými panovníkmi svojej dosť krvavej doby. 

Z kroník vyplýva, že počas jeho vlády bolo popravených približne 4,5-tisíc Rusov (nepočítajúc vojenské straty). Anglický kráľ Henrich VIII. (1491 – 1547) podľa rôznych zdrojov nechal obesiť od 12- do 72-tisíc krajanov. Počas noci svätého Bartolomeja vo Francúzsku v roku 1572 bolo zasa zavraždených takmer 30-tisíc hugenotov. Na tomto pozadí vyzerá ruský cár skoro ako humanista.  

Nezabúdajme, že v tej dobe boli popravy a mučenia bežným javom aj nástrojom politiky, akými sú dnes voľby alebo posty na Facebooku. Boli aj ľudovou zábavou. Pouličné popravy zhromažďovali veľké publikum, diváci si to užívali a potom sa dlho bavili o detailoch „divadla“.

Súčasníci nevyčítali Ivanovi IV. samotné popravy, ale to, koho nechal popraviť. Jeho boj proti bojarom, ktorých od detstva nenávidel, zasiahol záujmy celej vládnucej triedy. Jej členom pripadali cárske činy ako búranie základov spoločnosti, a preto o tomto živote Ivana zanechali veľmi nepríjemné svedectvá. Démonizovali ho práve ľudia, ktorí patrili ku vzdelanej vrstve a boli schopní šíriť svoje názory. Žiadny Vatikán na to nebol potrebný.     

Ale jestvovalo tu aj to, čo v súčasnosti spôsobuje akútnu negatívnu reakciu: nadšenie, s ktorým sa Ivan osobne zúčastňoval na masakroch a dokonca prichádzal so svojimi návrhmi. V tom tiež vo svojej dobe nebol výnimkou Takéto správanie obyčajne poukazuje na vážne psychické poruchy. Nemyslím si, že tento cár sa môže kvôli tomu páčiť Putinovi.

Cár Ivan Protinárodný

V roku 1565 Ivan vyhlásil založenie opričniny (od ruského slova опричь – oddelené) – časti územia, podriadeného priamo cárovej vláde. S vlastnou armádou, štátnym aparátom a pokladnicou. Bojovníkov tejto armády nazývali opričníci.

Ako tvrdia niektoré zdroje, pri sedlách svojich koní mali zavesenú odseknutú psiu hlavu symbolizujúcu, že sú verní cárovi ako psi a hryzú jeho nepriateľov. Mnohí to však považujú za mýtus, najmä preto, že by sa reálne nedalo zabezpečiť toľko psov pre skoro 10-tisíc bojovníkov.

Sovietski historici videli v Ivanovej opričnine progresívny trend. Dospeli k záveru, že išlo o pokus o vytvorenie novej sociálnej vrstvy – služobnej šľachty, ktorej blahobyt nezávisel na aristokratickom pôvode (ako to bolo u bojarov), ale výlučne na postavení voči osobe cára.

Takto naplánovaný projekt sociálneho inžinierstva však zlyhal. Ukázalo sa, že cár nevytvoril armádu šľachticov, ale gang lupičov. Najprv, ako to chcel cár, síce zaútočili na bojarov, no čoskoro potom, ako pocítili beztrestnosť, začali okrádať všetkých, zabijajúc tých, ktorí sa im vzopreli. Podľa svedectiev súčasníkov vyzerali mestá a dediny, ktoré navštívili, horšie ako po invázii Mongolov.

Obyvateľstvo a cirkev protestovali proti opričníkom a vyzvali cára, aby zastavil ich plienenie. Ivan to ignoroval a v roku 1569 podnikol na čele svojich „gardistov“ ťaženie proti Novgorodu. Uveril správam, že tamojší obyvatelia sú zapojení do sprisahania a chcú prejsť pod vládu poľského kráľa, čo zrejme nebolo pravdou.

Na ceste spustošili viaceré mestá (aj keď sa nič nevedelo o ich účasti na sprisahaní) a uškrtili metropolitu ruskej pravoslávnej cirkvi Filipa, ktorý odmietol požehnať výpravu proti Novgorodu. Keď sa dostali do cieľa, zmasakrovali stovky nevinných občanov. Bola to nezmyselná akcia proti vlastnému ľudu, po ktorej sa Novgorod už nezotavil a stratil pôvodný význam.

Keď však poslal Ivan týchto vojakov do skutočnej bitky proti nepriateľom, okamžite utiekli. Úspešne bojovali iba proti neozbrojeným krajanom. Cár bol sklamaný a nahnevaný a čoskoro po tom zlikvidoval opričninu a zakázal spomínať jej názov.

Asi ani tieto cárske záležitosti nemôžu byť pre Putina vzorom.

Cár Ivan Excentrický      

Dôsledky chorého vedomia sú badateľné v rôznych skutkoch cára Ivana. Jeho súčasníkom ani neskorším historikom sa nepodarilo rozumne vysvetliť dôvody niektorých jeho činov, ktoré vyzerajú až doteraz ako úplne šokujúce.     

V roku 1575 cár Ivan „abdikoval“ na ruský trón a dosadil na svoje miesto Simeona Bekbulatoviča – pokrsteného chána z dynastie Džingisidovcov. Na verejnosti sa tváril ako podriadený Simeona. Ruská spoločnosť bola ohromená. Ale postupne sa zistilo, že je to len „maškaráda“. Ivan v skutočnosti aj naďalej vládol.

Načo to potreboval? K dispozícii sú len neskoršie hypotézy. Podľa jednej z nich bola pravým cieľom konfiškácia majetku kláštorov, ktorú vykonal Simeon. Slúžila na to, aby sa významne doplnila cárska pokladnica. Ivan údajne nechcel, aby sa toto opatrenie spájalo s jeho menom. Ďalšia interpretácia hovorí o tom, že to bol pre niektoré duševné poruchy typický záchvat eskapizmu (náhlej túžby uniknúť). Ivan mával podobné stavy opakovane.  

Simeon nominálne panoval len jedenásť mesiacov. Ani potom nestratil Ivanovu priazeň a udržal si vysoké spoločenské postavenie, čo bolo skoro výnimkou. Znamená to, že svoje poslanie, nech bolo akékoľvek, splnil dobre.  

Cárov rodinný život tiež nebol obyčajný. Mal striedavo sedem manželiek a v tom prekonal spomínaného Henricha VIII., ktorý ich mal „iba“ šesť. Ich osudy, podobne ako v prípade žien anglického kráľa, boli väčšinou tragické. Hovorí sa, že okrem toho mal aj vyše päťdesiat mileniek a zúčastnil sa na viacerých znásilneniach, a to nielen žien.  

Popritom všetkom si stále hľadal ďalšie snúbenice. Najmä v čase, keď bol oficiálne ženatý. Jednou z nich sa mohla stať aj slávna anglická kráľovná Alžbeta I. z dynastie Tudorovcov (1533 – 1603). Napísal jej až jedenásť listov, viac ako komukoľvek inému za celý život. Keby sa takýto zväzok naozaj prepojil, politická mapa Európy by vyzerala veľmi zaujímavo… Ale keď sa to nepodarilo, hneď sa pokúsil zasnúbiť s jej neterou.

Cár Ivan Rozumný

To, čo sa nikomu nepodarí znegovať, je príspevok Ivana k rozšíreniu ruských území. Čísla hovoria sami za seba. Počas jeho vlády sa teritórium Ruského štátu zdvojnásobilo a stalo sa väčším ako celá zvyšná Európa.

Pod jeho vedením dobyli ruské vojská Kazanský, Astrachánsky a Sibírsky chanát, pripojilo sa Baškirsko a časť území turkotatárskej konfederácie Nogaiská horda. Išlo predovšetkým o črepiny bývalej Zlatej hordy Džingischána a jeho potomkov, ktorá už stratila jednotu a moc. Rusko akoby prebralo dedičstvo Mongolskej ríše, ktorej bolo predtým dlhodobým vazalom.

Ivan Vasilievič sa pokúšal dobiť aj Krymský chanát. Po potupných porážkach, keď sa krymská armáda dostala až do Moskvy, napokon nad ňou Rusi predsa len zvíťazili, ale Krym neovládli. Táto úloha sa dokončila až v 18. storočí. Nevylučujem, že Putin ako panovník, ktorý navrátil Krym Rusku, sa v tomto cíti byť pokračovateľom cára Ivana.

Na západe sa Ivanovi darilo oveľa menej. Rusi takmer nekonečne bojovali proti Litve, Poľsku a Švédsku, ale nedosiahli žiadne dôležité víťazstvá. Podľa niektorých neskorších hodnotení sa však za relatívny úspech dá považovať aj to, že tam nič nestratili.    

V tom období sa Rusku nepodarilo zabezpečiť si prechod k Baltskému moru, zásadne dôležitý pre obchod s Európou. Cár však našiel alternatívu, za jeho vlády sa stal Archangeľsk plnohodnotným a dobre chráneným mestom i prístavom. Až do čias Petra Veľkého bol hlavnou námornou bránou Ruska, hoci to nebolo najideálnejšie miesto na tento účel. Najmä kvôli veľkým vzdialenostiam a príliš studenému podnebiu.

Ivan Vasilievič uskutočnil tiež dôležité administratívne reformy. Ním zavedený systém riadenia fungoval niekoľko storočí. Jedným z jeho najlepších počinov bol začiatok kníhtlače v Rusku, na čo povolal odborníkov z Dánska. Vďaka tomu sa krajina posunula v rozvoji osvety a vzdelávania.

Pokým nemal cár svoje stavy súmraku, prejavoval sa ako inteligentný a vizionársky panovník, ktorý by mohol slúžiť ako vzor mnohým ďalším.

Ivan a Peter

Je ťažké si nevšimnúť neskutočnú podobnosť osudov dvoch ruských vládcov – Ivana Vasilieviča „Hrozného“ a Petra Alexejeviča „Veľkého“ z rodu Romanovcov (1672 – 1725), aj keď ich delí viac ako storočie.

Obaja začali panovať ešte ako deti. Vyrastali v obklopení bojarov a potom proti nim bojovali. Peter, hoci v oveľa menšej miere ako Ivan, z toho mal neurologické dôsledky. Ivan bol prvý ruský cár, Peter prvý imperátor.  

Obaja viedli vojny proti Švédsku a jeho spojencom. Peter v tom bol úspešnejší a dosiahol to, čo chcel ešte Ivan. Rusko získalo prístup k Baltskému moru. Boli reformátormi vojenskej a civilnej služby. Prispeli k rozvoju vedy a vzdelávania.

Podobne ako Ivan, aj Peter pokračoval v rozširovaní ruských území. Obaja dosiahli to, čo chceli, najmä silou a represiami. Osobne sa zúčastňovali na výsluchoch, mučeniach a popravách.

Existujú medzi nimi aj výrazné rozdiely. Hlavný z nich je zrejme ten, že Peter videl vzor štátu na Západe a reformoval Rusko podľa európskej šablóny. Snažil sa byť európskym panovníkom, zatiaľ čo Ivan bol výrazne ázijský monarcha, úzko spojený s dedičstvom Zlatej hordy.

Po smrti sa na Ivana dlho spomínalo najmä v zlom. Peter sa stal ihneď predmetom obdivu a symbolom ruskej štátnosti. Túto tradíciu podporil aj Putin, ktorý ešte v roku 2019 vyhlásil, že Peter je jeho obľúbený historicky hrdina.

Zmenilo sa niečo? Súčasná ruská protizápadná rétorika komplikuje použitie Petra Veľkého ako vzoru pre napodobňovanie. Je možné, že si prezident hľadá iný ideál, vhodnejší pre zbližovanie sa s Čínou a Iránom a pre konfrontáciu s Európou a USA. Ivan je na tento účel oveľa primeranejší ako Peter.

Podľa toho, kto z týchto historických osobnostní obsadí hlavné miesto v Putinovom panteóne, môžeme predpovedať, akým smerom sa bude Rusko uberať.