Pred 114 rokmi vyniesla Černovská tragédia slovenskú otázku do širokého sveta

V roku 1914 vypukla Veľká vojna, ktorá zmenila obraz takmer celej Európy. Zemetraseniu zmien u Slovákov predchádzala jedna oveľa menšia, zato osobnejšia tragédia. Pred 114 rokmi, 27. októbra 1907, sa odohral masaker v Černovej.  

Predstavoval vyvrcholenie maďarizačných politík v Uhorsku, zároveň však pomohol dostať neutešenú situáciu Slovákov do sveta. Černová sa tak navždy zapísala do slovenských dejín. Tragédii pritom predchádzala pokojná a relatívne nevzrušujúca udalosť – stavba kostola.

Obyvatelia Černovej nemali totiž vlastný svätostánok, chodiť museli až do Ružomberku vzdialeného približne štyri kilometre. Rozhodli sa to zmeniť. Ťažkou prácou a pomocou peňažných zbierok nazbierali 80-tisíc korún, pričom veľkou sumou (60-tisíc korún) prispel černovský rodák, kňaz a otec národa Andrej Hlinka.

Základný kameň posvätili v apríli roku 1906 a o rok neskôr na jeseň sa čakalo už len na vysviacku stavby, ktorú obyvatelia chceli zveriť práve Hlinkovi. Ten bol však v nemilosti uhorských úradov pre svoje národnooslobodzovacie aktivity. Dovolil si v uhorských voľbách podporiť slovenského kandidáta Vavra Šrobára, všeobecne tiež bojoval proti maďarizácii.

Hlinka bol za svoje činy suspendovaný spišským biskupom Alexandrom Párvym. Neskôr ho dokonca úrady obvinili aj z organizovania združenia, ktoré malo terorizovať miestne okolie pomocou výbušnín a zbraní.

Strieľať!

Obyvatelia Černovej žiadali biskupa, aby sa s Hlinkom udobril a povolil mu zúčastniť sa vysvätenia chrámu. Ten to odmietol a po menšom oneskorení bola nakoniec vysviacka stanovená na 27. október. Vykonať ju mal farár Martin Pazúrik.

Úrad hlavného slúžneho v Ružomberku v obave pred nepokojmi vyslal deň predtým do Černovej oddiel pandúrov, ulice však boli pokojné. Nespokojnosť vypukla až v deň vysviacky, keď do dediny prišiel Martin Pazúrik a ďalší cirkevní hodnostári, spolu s oddielom žandárov.

Dvojicu kočov s prichádzajúcimi cirkevníkmi obkľúčil dav o veľkosti niekoľko stoviek ľudí, ktorí žiadali, aby odišli. V tomto momente vypukol zmätok a veliteľ ozbrojencov, strážmajster Ladiczký, vydal vez varovania rozkaz strieľať do davu.

Ľud sa rozpŕchol, rovnako ušli aj koče. Žandári neskôr bodákmi odháňali ľudí, ktorí sa snažili odniesť z miesta ranených. Vo výsledku umrelo pätnásť ľudí, deväť hneď na mieste a zvyšných šesť na následky zranení. Ďalší desiati boli ťažko ranení a približne šesťdesiat ľudí zranili žandári ľahko.

Uhorské úrady obvinili viac ako päťdesiat ľudí z rozpútavania nepokojov. Štyridsať z nich súhrne odsúdili na 37 rokov žalára, peňažné pokuty či zhabanie majetku. Urýchlený bol aj Hlinkov nástup na výkon trestu. Černovská tragédia našťastie neostala bez odozvy.

Už o dva dni neskôr protestoval proti konaniu uhorských úradov český poslanec František Modráček vo Viedni. V uhorskom sneme 30. októbra vystúpil Milan Hodža (synovec Michala Miloslava Hodžu a budúci prezident Česko-Slovenska), ktorý poslancom opisoval priebeh tragédie. Bol však obvinený z klamstva a šírenia nepokojov.

Pomoc zo zahraničia

Správa o masakri sa však rozšírila aj za hranice Rakúsko-Uhorska. Na útlak Slovákov upozornili napríklad nórskeho spisovateľa a laureáta Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjerne Bjørnsona. Ten ešte v roku 1907 publikoval list trojice českých slovakofilov v nemeckom častopise März.

V liste bolo opísané zdrvujúce postavenie slovenskej národnosti ako „na smrť odsúdený národ v uhorskom ostrove slobody“. Neskôr začal Bjørnson publikovať aj vlastné články, v ktorých upozorňoval na národnostný útlak v Uhorsku.

Situáciu si všimol aj škótsky intelektuál a historik Robert William Seton-Watson. Ten bol pôvodne obdivovateľom Uhorska, avšak neskôr spoznal reálnu situáciu v krajine. Od tej doby začal písať texty proti uhorskej vrchnosti. Vo svojej knihe o uhorskej národnostnej otázke z roku 1908 spomenul aj masaker v Černovej.

Okrem nich sa v tlači terajšej Európy objavili aj ďalšie texty, napríklad od švajčiarskeho spisovateľa Wiliama Rittera či od britského novinára Wickhama Steeda. Traduje sa, že článok o Černovej napísal údajne aj ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj. Nevie sa to však naisto.

Černovská tragédia taktiež primäla pápeža Pia X. k vydaniu príkazu, aby bol Andrej Hlinka uhorskými úradmi rehabilitovaný. Kňaz dotknutý kostol nakoniec vysvätil, avšak až v roku 1910. Obete masakru dnes pripomína pamätník na černovskom cintoríne, ktorý vybudovala Slovenská liga v Amerike pri príležitosti 25. výročia tragédie.

Štandard oslovil aj rodeného černovčana Matúša Demka, ktorý téme Černovskej tragédie venoval spolu s Milanom Fischerom publikáciu Černovská balada o slobode. „Moja prastará mama bola postrelená do pravej ruky. Prežila, ale potom bola celý život ochrnutá na tú ruku,“ vysvetlil svoje osobné spojenie s tragédiou.

Na pomníku nájdeme pätnásť mien obetí, medzi ktorými sa objavuje aj vtedajšie príbuzenstvo Andreja Hlinku. Malo by ísť o niekoľko bratrancov, menovite sa spomína len Jozef Hlinka, bratranec (niekde uvádzaný ako brat). Hlinkovu sesternicu i nevlastnú sestru odsúdili na žalár.