Boj proti korupcii bol slabý argument na zásadnú zmenu ústavy, hodnotí skúsený advokát

Takže čo by sa malo spraviť, aby sa práca súdov najmä vo vážnejších prípadoch zrýchlila?

V prvom rade sa mala spraviť jedna vec, normovanie. Koľko prípadov sudca prejednáva, koľko by mal prejednávať a aké sú náročné. To za tridsať rokov od revolúcie nikto neurobil. Mali by sme merať váhu prípadov. Potom prijať opatrenia v riadení justície. Ak by sme mali digitalizované justičné riadenie, minister, respektíve úradníci na ministerstvách by si dokázali na každom súde a u každého sudcu online pozrieť, koľko mu bolo pridelených vecí, koľko ich má rozpojednávaných, o koľkých rozhodol. Nemáme to.

Bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, ktorá pôsobila v rokoch 2016 až 2018, tento zámer mala.

Ministerka Žitňanská začala veľmi dobre. V projekte CEPEJ [Európska komisia pre efektívnu spravodlivosť – pozn. red.] sem prišli experti zo zahraničia. V rámci projektu otvorene fungovali komisie aj na súdnu mapu. Za Súdnu radu SR sme v nich boli traja, z odbornej verejnosti tam boli reprezentanti za advokátsku, notársku, exekútorskú komoru. A, samozrejme, tam boli sudcovia. Prišla nová ministerka a neviem, čo sa stalo s komisiami. Všetko sa zahalilo rúškom tajomstva. Keď sa vrátim k príprave novely Ústavy SR, súdna rada nebola do prác zapojená. Na jednej strane sa hovorí – aj v prijatej novele ústavy –, že súdna rada je najvyšším orgánom sudcovskej legitimity. Na druhej strane nebola do takejto vážnej reformy zapojená. To je kontraproduktívne.

Schválená novela sa súdnej rady dotýka v tom, že práve ona bude môcť dôslednejšie preverovať majetok sudcov.

To je pomerne zásadná kompetencia. súdna rada môže preverovať majetkové pomery sudcov, pričom môže vyžadovať aj informácie od orgánov spravodajských zložiek. Do novely sa totiž dostalo, že pracovníci Súdnej rady SR, ktorí budú prichádzať do styku s takýmito informáciami, musia mať previerku na prísne tajné. Podobné preverovanie sa prestalo robiť po verdikte Ústavného súdu SR z januára 2019. Teraz sa zvolil iný model. Ukazuje sa však ďalší problém. Ak sa majú robiť takéto preverovania, súdnej rade pribudne veľmi veľa právomocí a kompetencií, pričom jej členovia zastávajú svoje funkcie popri nejakej inej profesii. Súdna rada by sa podľa mňa mala plne profesionalizovať. Jej členovia, sudcovia či nesudcovia, by mali byť uvoľnení na denný osemhodinový výkon.

Budú mať toľko práce? Alebo nemajú byť závislí od iného príjmu? Či už ide o sudcov, ktorí napĺňajú súdnu radu z jednej polovice, alebo nesudcov, ktorí majú obsadiť druhú polovicu postov?

Ak má sudca robiť len toto, tak naplno. Nesudcom by sa mala priznať väčšia nezávislosť. Sú to predstavitelia rozličných právnických profesií a v určitých veciach môže u nich dochádzať ku konfliktu záujmov. K výkonu funkcie by pristupovali iným spôsobom, ako keď to robia popri nejakom povolaní. To, čo budú mať robiť podľa nového zákona, predstavuje množstvo mravčej práce. Ministerstvo ohlásilo, že poskytne súdnej rade väčší aparát. Ale pozor, zodpovednosť pri hlasovaní majú členovia, nie aparát. Nedá sa spoľahnúť, že aparát pripraví členovi veci a on to automaticky odsúhlasí. Deviati sudcovia majú podľa zákona o sudcoch od januára 2021 túto funkciu vykonávať tak, že minimálne polovicu svojho výkonu budú venovať súdnej rade.

To je polovičný úväzok.

Áno. Polovičný úväzok ako sudca, polovičný úväzok ako člen súdnej rady. Poukážem len na praktickú vec. Sú tam sudcovia z regiónov Košíc, Prešova. Budú každý týždeň dochádzať do Bratislavy, kde je sídlo súdnej rady? Toto vôbec nie je doriešené.

Azda to stanovia ďalšie predpisy. Vrátim sa na začiatok. Hovoríte, že v prvom rade sa treba sústrediť na efektívnu prácu súdov. Ale nie je pre vládu korupcia ozaj takým vážnym problémom, aby sa mu prioritne venovala takýmto spôsobom? Navyše, keď podľa posledného prieskumu Eurobarometra až 72 percent ľudí na Slovensku súdnictvu nedôveruje.

Korupcia je v justícii absolútne neprijateľná. Od sudcu ľudia, prirodzene, očakávajú, že bude nezávislý. Ale k otázke nedôvery. Ak ide o sporovú vec, na súde sú dve strany a vždy je nespokojný ten, čo prehrá. Percentá v prieskumoch nebudú pre justíciu nikdy priaznivé.

Napriek tomu sme v tomto ukazovateli druhí najhorší v Európskej únii.

Dôvodom môže byť, že pre zlyhanie jednotlivcov v spoločnosti vzplanuli vášne. Ich prípady sa až príliš medializujú a ľudia to vnímajú. Na základe čoho sa rozhodujú, či si justícia zaslúži ich dôveru alebo nedôveru? Raz som sa spýtal tých, čo robia takéto štatistiky, koľko respondentov bolo na súdoch. Päť percent. Ostatných 95 percent si robilo obraz podľa informácií z médií. Koľko ľudí bolo reálne na súde a vie to posúdiť?

Nuž, ale raz sa na súd môžu dostať.

Môžu, ale uvedené údaje z prieskumu sú skreslené tým, že väčšina ľudí posudzuje dôveru justície na základe toho, čo sa o justícii uvádza v médiách.

Požívala sa prepracovaná metodika Eurobarometra.

Určite je pravda, že vnímanie súdnictva nie je pozitívne. Ale opakujem, pri odstraňovaní problémov by som išiel cestou zvyšovania efektivity súdov. Ľudia sú nespokojní, lebo dlho čakajú na rozhodnutie. Je tu ďalší problém, elektronizácia. Od septembra 2017 musí advokát dodávať všetko povinne cez elektronickú stránku, cez e-government. Máme päť rozličných aplikácií, cez ktoré komunikujme – e-Slovensko, ežaloby, register partnerov verejného sektora, osobitnú aplikáciu pre elektronický upomínajúci súd, ďalšiu má Finančná správa. Načo? Keď som predtým podával všetko písomne, asistentka mi vytlačila podanie, skontroloval som ho, podpísal. Desať podaní som mal formálne skontrolovaných za päť minút. Keď to teraz robím elektronicky, trvá mi to hodinu. Od roku 2017, odkedy sa to spustilo za éry ministerky Žitňanskej, o tom nikto nehovorí, nerobia sa žiadne zlepšenia. Je to jeden z problémov, čo spôsobuje prieťahy. S vecami, čo môžu znamenať posun, sa nič nerobí.

Nedali by sa problémy riešiť paralelne? Zefektívňovať prácu súdnictva a robiť opatrenia, aby sa vyšetrila korupcia a minimalizoval priestor na ňu?

Áno, ale korupciu vyšetrujú orgány činné v trestnom konaní. Sú tu orgány prípravného konania, polícia a prokuratúra. Každý, kto má problémy, by mal ísť na políciu, prokuratúru a nahlásiť to.

Ak si prokuratúra neosvojí záver vyšetrovania polície, vec neputuje na súd. Táto novela ústavy sa zameriava i na prokuratúru. Nová inštancia, Najvyšší správny súd SR, bude môcť stíhať aj prokurátorov.

V médiách sa stále hovorí o najvyššom správnom súde ako o disciplinárnom súde. Pritom pôjde možno o necelých päť percent jeho agendy. Táto inštitúcia sa bude predovšetkým zaoberať správnym súdnictvom. O tomto nie sú zmienky, nevidel som žiadnu analýzu. Dnes túto agendu pokrýva Najvyšší súd SR, na ktorom efektívne funguje správne kolégium. To sú sudcovia, čo vybavujú správne právo. Podľa mojich informácií funguje správne kolégium dosť efektívne. Spravil niekto analýzu, ako funguje správne kolégium a prečo by to malo byť zlé? Prečo sa má zriadiť najvyšší správny súd? Stále sa hovorí len o disciplinárkach. Pokiaľ ide o sudcov, disciplinárne konania sú pod súdnou radou, tá menuje disciplinárne senáty, v ktorých sú aj osoby z prostredia mimo justície. Ja, ako bývalý člen súdnej rady [od februára 2018 do marca 2020 – pozn red.], potvrdzujem, že nám doručovali vyhodnocovania štatistiky z disciplinárnych senátov. Možno až na pár výnimiek fungovali senáty efektívne, rýchlo. Toto nikto nevyhodnotil. Existujúci model je už tretí v poradí. Teraz prichádzame so štvrtým a mne chýba analýza dát.

Možno tie analýzy sú, len ste ich nevideli.

Pozeral som si dôvodovú správu k zriadeniu najvyššieho správneho súdu a tam žiadne analýzy nie sú. Ak sú, mali by sa tam doplniť.

Vrátim sa k Súdnej rade SR. Je to najvyšší orgán súdnej legitimity. Dá sa to chápať tak, že aj súdnej autonómnosti?

Môžeme povedať, že to je ústavný orgán sudcovskej samosprávy. Toto bolo aj účelom zriadenia súdnej rady. Išli sme podľa holandského modelu. Počet členov sa stanovil na osemnásť, polovica postov sa mala obsadzovať sudcami, v druhej polovici mali byť nesudcovia. Súdna rada vznikla z toho dôvodu, aby sa súdnictvo odpolitizovávalo, odpútalo od ministerstva spravodlivosti. Majú tam byť zástupcovia vlády, parlamentu, prezidenta a na druhej strane sudcovia. Ak by došlo k vyhranenému hlasovaniu, vždy sa aspoň jeden musí pridať z jednej skupiny k druhej. Dva roky som bol členom súdnej rady a nepamätám si, že by bol pri hlasovaniach nejaký rozkol.

Politici ju cez svojich nominantov súdnu radu neovplyvňovali?

Ja som bol v súdnej rade nominantom vlády, ale nikdy mi nezavolal premiér či člen vlády s odporúčaním, ako mám hlasovať. Ide o to, aká kultúra je nastavená v štáte. Nevidím problém v tom, že do súdnej rady nominuje ľudí Národná rada SR alebo vláda, ide o kultúru, akých ľudí tam nominujú. Problém vidím v inom. Členovia súdnej rady vrátane predsedu a podpredsedu môžu byť hocikedy odvolaní. V tom je politikum. Ak si ako člen na začiatku mal dôveru a neskôr ťa odvolám, lebo sa mi nepáčia tvoje hlasovania. Hoci sú členovia volení na päť rokov, odvolať ich možno hocikedy. Tým sa devastuje ich ústavná funkcia.

Takže keby sa súčasná prezidentka, ktorá nominovala do súdnej rady dvoch členov, rozhodla, že ich odvolá, môže tak spraviť hocikedy?

Môže. Trebárs zajtra.

To isté môže pri svojich nominantoch urobiť vláda?

To isté. Bez udania dôvodu. Toto považujem za základný problém. Táto funkcia by mala byť na úrovni sudcu, generálneho prokurátora alebo sudcu Ústavného súdu SR, ktorí sú odvolateľní len z taxatívne vymedzených dôvodov. Ak spáchali trestný čin, disciplinárne sa previnili alebo ak sú tu závažné okolnosti, ktoré bránia vykonávaniu funkcie. Ale nie hocikedy. Politikum sa môže prejaviť práve pri troch orgánoch – prezidentovi, Národnej rade SR, vláde – ktoré môžu kedykoľvek vymieňať členov ako figúrky. Kto sa stane členom, má víziu, čo tam chce za päť rokov spraviť. Ale môže rýchlo skončiť. Toto nie je posilňovanie nezávislosti legitimity.  

Súdna rada má voči sudcom už dnes významné postavenie. Podľa novely ústavy sa ďalej posilňuje. Bude môcť so zvýšenými právomocami dohliadať už nielen na to, aký má sudca prírastok, ale aj pôvod majetku. To je v poriadku, nie?

Určite áno. Ale majetkové preverovanie fungovalo aj doteraz. Sudcovia majú popri daňovom priznaní povinnosť dodávať aj majetkové. Ide len o vylepšenie toho, čo bolo doteraz. Majetkové priznania by mali byť vyhodnotiteľné aj elektronicky. Doteraz sa všetko robilo papierovo, prepočítavalo sa. To je technický problém. Keď je niekto vo funkcii sudcu desať rokov, viete vyselektovať jeho majetok. Mal by to vyhodnocovať počítačový program.

Ministerka prichádza s argumentom, že keď má sudca veľký majetok, až teraz príde prehodnotenie, ako ho nadobudol. Napríklad dom za pol milióna eur.

Pozor, to bolo aj doteraz. Ak mal sudca veľký majetok, mohlo sa proti nemu začať konať. Donedávna, ak niekto vstupoval do funkcie, robilo sa preverovanie majetku cez Národný bezpečnostný úrad. V novele ústavy je majetkové preverovanie upravené precíznejšie.

Zaväzuje novela ústavy súdnu radu robiť preverovanie nejakou vyššou povinnosťou?

Právna úprava je viac vyšpecifikovaná. Je tam uvedené, že sa zriadi komisia súdnej rady, ktorá môže osloviť príslušné orgány. Z právnej úpravy vyplýva, že sú to aj orgány spravodajskej služby, ako Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo. To doteraz komisie nemohli robiť.

Skôr som narážal na to, že nový zákon vyžaduje od súdnej rady, aby preverovala majetok sudcov dôslednejšie. 

Z prvého prečítania novely mi vyplýva, že áno.

Vychádzam z toho, že súčasná vláda si praje ponechať sudcovskému stavu autonómiu. Predstavme si, že by nastúpila nová vláda, ktorá by sa rozhodla súdnu radu a tým súdnictvo, ovládnuť politicky. Dalo by sa to s použitím novelizovanej ústavy?

Až také jednoduché by to nebolo. Z osemnásťčlennej súdnej rady je deväť sudcov. Na dosiahnutie prijatia uznesenia treba desať hlasov. Navyše tu vidím rozloženie moci. Prezident sa dostáva do úradu po hlasovaní občanov, je oddelený od vlády a parlamentu. Prezidentka je v súčasnosti názorovo inde ako vláda. Takže takéto niečo nehrozí.

Nejde o súčasné obsadenie vládnych či prezidentských pozícií. Mali sme tu už prezidenta, ktorý si s vládou dobre rozumel.

Ak by sme to zobrali ad absurdum, že by sme tu mali autokratický parlament, potom vládu a prezidenta, a tá konštelácia by vyšla, mohlo by dôjsť k tomu, že súdna rada by ostala paralyzovaná, že by nič neschválila. Museli by nájsť jedného sudcu, aby sa pridal, alebo opačne. Je tam poistka deväť k deviatim.

Podľa novely ústavy sa stanovuje, že nominanti prezidenta, parlamentu a vlády nemôžu byť sudcovia. Doteraz to mohli byť aj sudcovia, takže ich v súdnej rade ich bolo spolu viac ako deväť.

Už pri zrode súdnej rady podľa holandského modelu sa predpokladalo, že tieto tri politické zložky tam budú nominovať nesudcov. Zrkadlom súdnictva by mali byť ľudia z praxe, mali by priniesť iné pohľady. V tomto nevidím problém.

Ale to môže znieť aj tak, že neveríme sudcom a hľadáme na nich kontrolu.

Keď sa na to pozerám z nadhľadu, podľa toho, čo sa deje v súčasnosti, zámer môže byť dobrý.

Mierim na to, že zákony, a zvlášť na novelizovanie ústavy, by sa mali písať nadlho. Aby sa nedali v budúcnosti politicky zneužiť.

Áno.

Od súdnej rady prejdem k najvyššiemu správnemu súdu. Táto nová inštitúcia bude mať významné postavenie. Prejde na ňu disciplinárne konanie proti sudcom. Prvé zloženie najvyššieho správneho súdu však bude určovať práve súdna rada, o ktorej sme doteraz hovorili.

Sudcovia najvyššieho správneho súdu sa budú určovať cez výberové konanie súdnej rady. Nie je norma, ako sa bude toto výberové konanie uskutočňovať. Pokiaľ sa chcete dostať do justície všeobecného súdnictva, musíte prejsť tvrdým výberovým konaním. Cez sito dnes prejde zhruba desať percent uchádzačov. Teraz sa obávam, že nastane skôr nábor do justície. Ako som postrehol, v letnom výberovom konaní v Bratislave bolo dvadsať voľných miest a obsadilo sa štrnásť. Výberové konania boli tvrdé. najvyšší správny súd sa bude obsadzovať výberovým konaním v súdnej rade. Pýtam sa, či bude súdna rada tiež takáto tvrdá. Zatiaľ nie sú známe kritériá.

Oponenti hovoria, že nominovanie na členov najvyššieho správneho súdu môže byť politické. Hrozí to?

Dúfajme, že to tak nebude. V súdnej rade je napokon väčšina sudcov, preto si nemyslím, že by to mohlo nastať. Problém vidím v tom, či najvyšší správny súd začne fungovať podľa lehôt stanovených zákonom. Išlo sa na to z rýchlika. Ako za taký krátky čas obsadiť najvyšší správny súd kvalitnými sudcami a zabezpečiť, aby naň prešla agenda? Súd by mal podľa zákona začať reálne pracovať už od 1. augusta 2021.

Najvyšší správny súd bude mať veľmi silné disciplinárne kompetencie. Sudcovia to môžu vnímať ako bič, ktorý sa na nich pletie.

Celé disciplinárne konanie je veľmi sprofanované. Uvidíme, ako budú obsadené senáty. V senátoch by mali byť ľudia z radov nesudcov, ako to bolo aj doteraz. Chýba mi, že nikto nevyhodnotil, v čom bolo doterajšie disciplinárne konanie zlé.

Prečo doterajšie disciplinárne konania nezachytili konanie sudcov, ktorí sú dnes vo väzbe a obvinení z korupcie a porušovania zákonov?

Korupčná činnosť sudcov nie je predmetom disciplinárnych konaní. Ak sa sudca dopustil schápania korupčného trestného činu, v tejto veci koná polícia a prokuratúra, nie disciplinárne orgány. Prokurátor je povinný stíhať z úradnej povinnosti všetky trestné činy, o ktorých sa dozvie.

Popri sudcoch bude mať najvyšší správny súd disciplinárne kompetencie aj voči prokurátorom a ďalším profesiám. Čo to bude znamenať?

Prokurátori mali doteraz disciplinárne konania tiež samostatne. Ak je vízia, že všetky štátom regulované povolania, ako sú sudcovia, prokurátori, exekútori, notári, budú pod záštitou jednej inštitúcie, význam toho chápem. Otázka však opäť je, v čom boli prokurátorské senáty zlé. Myslí si navrhovateľ zákona, že po novom to bude lepšie? Chýba mi zdôvodnenie.

Ďalšia otázka. Ruší sa rozhodovacia imunita sudcov. Ministerka spravodlivosti povedala, že nie je dôvod zachovávať široko koncipovanú imunitu sudcov, ktorá ich chráni aj pred svojvoľným výkladom práva hraničiacim so zneužitím moci.    

V ústave máme po novelizovaní ustanovenie, že za právny názor vyjadrený pri rozhodovaní nemožno sudcov disciplinárne stíhať, ani trestne, okrem prípadov, ak by bol týmto spáchaný trestný čin. Je tu však nový trestný čin ohýbania práva. Veľmi dôležité je, že sudca musí mať priestor na slobodné rozhodovanie. Za rozhodovaciu činnosť nie je možné sudcu stíhať. Táto imunitná poistka sa vytvorila historicky, nie je to len fenomén slovenskej reality. Pri vnášaní ustanovenia o ohýbaní práva sa argumentovalo, že to majú aj v zahraničných poriadkoch. Napríklad v Nemecku sa uplatnilo po druhej svetovej vojne, keď sa justícia potrebovala očistiť od nacistických praktík. Môže to však byť nebezpečné. V situáciách, ktoré nie sú predvídateľné zákonom, kde sudcovia môžu istým spôsobom dotvárať právo, sa budú báť. Radšej pôjdu podľa striktného formálneho práva, ako by povedali niečo nové.

Čo to spôsobí?

Sudcovia pôjdu skôr podľa zaužívaných tendencií, podľa formálneho práva. Judikatúra [sudcovská tvorba práva – pozn. red.] sa nebude posúvať vpred.

Môže to spôsobiť nechuť zaujímať sa o posty sudcov?

Vylúčené to nie je. Ale problém je skôr v potenciálnom ustrnutí judikatúry. Určité normy sú abstraktné, nemajú sa neustále meniť. Som zástanca ich používania. Napísané sú všeobecne a je práve na súdoch, aby ich dotvorili. Ak norma platila v roku 1990, dá sa použiť aj v súčasnosti, lebo je abstraktná a rozumný sudca ju vie dotvoriť. Napríklad medzinárodné zmenkové právo platí od roku 1930, na Slovensku od roku 1950. Takéto normy dokážeme vykladať aj v roku 2020 bez toho, že by boli za desaťročia vôbec zmenené. Obávam sa, či uplatnením trestného činu ohýbania práva nebudú sudcovia vystavení určitému riziku. Či sa nebudú báť povedať niečo nové.

Potrebuje Slovensko takúto vážnu zmenu ústavy, aby sa riešili priority programového vyhlásenia vlády v boji proti korupcii? Nebolo inej cesty?

Boj proti korupcii je slabý argument. Byť na mieste ústavnej parlamentnej väčšiny, išiel by som do širokej revízie ústavy. Prekopať by sa malo všetko, nielen súdna rada a nominácia ústavného súdu, lebo viac vecí vyplynulo z judikatúry ústavného súdu. Nemalo by sa to robiť pol roka, ale minimálne dva a pol roka. Prvá vážna zmena ústavy sa udiala za prvej vlády Mikuláša Dzurindu v roku 2001 [ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. – pozn. red.]. Robili na nej dva a pol roka. S korupciou sa dá už dnes bojovať zefektívnením práce orgánov činných v trestnom konaní. Na to nepotrebujeme novelu ústavy. Stačí zefektívniť činnosť polície a prokuratúry.

Ak by sme ešte dva roky pracovali na novelizovaní ústavy, mali by sme dovtedy dostatok nástrojov, aby sa zefektívnila aj činnosť súdnictva?

Doteraz prijaté zákony stačia na to, aby sa dala zefektívňovať práca súdov. Chýba mi, že doteraz žiaden minister spravodlivosti nepredložil dlhodobú víziu justície. Dlhodobá vízia musí byť minimálne na desať rokov. Systém justície je, prirodzene, zakonzervovaný. Každý sudca sa volí doživotne. Ak je to zlý sudca, bude škodiť doživotne. Nepotrebujeme nové zákony. Potrebujeme, aby sa precízne robili výberové konania, aby sa zefektívňovala elektronizácia justície. Aby sa centrálne kontrolovalo riadenie justície cez ministerstvo spravodlivosti, čo by ministerstvo zabezpečovalo cez elektronický systém. Treba posudzovať váhu vecí a normovať prácu. Za tridsať rokov tu nikto neznormoval, ktorý sudca či súdny úradník má koľko čoho spraviť.

Vývoj je teda samovoľný?

Nikto to nekontroluje. V štátnej správe sa vynakladajú peniaze, nejako to funguje. Pristupoval by som k tomu oveľa viac manažérsky. Súdy v mestách, ako sú Prievidza, Považská Bystrica, Liptovský Mikuláš, Rožňava, pracujú veľmi efektívne. Prečo sa neučíme od nich? Len hovoríme, že to celé nefunguje, a stále chystáme nejaké legislatívne zmeny, nevediac, čo nám prinesú. Vykonávajme zákony, ktoré sú prijaté, zefektívnime činnosť, odstráňme prieťahy v konaniach. Potom budú spokojní aj občania.