Nenápadný, ale významný kostolík v Banskej Bystrici po rekonštrukcii: Dôležité je začať s ľuďmi snívať

Kde sa zrodila myšlienka opraviť Alžbetku?

Príbeh sa začal, keď som bol prevelený do Banskej Bystrice. Mal som tu byť iba na rok. Kostolík som poznal, ale iba zbežne. Doteraz sa na ňom robili čiastkové rekonštrukcie. Problém však zostal vždy ten istý. Bol to starý a zavrhnutý kostol.

Pýtal som sa Boha, čo by som mal robiť? A keď som doň opäť vošiel, počul som toto: „Obnov môj dom.“ Pýtal som sa ako, pretože sme tu iba štyria ľudia, peniaze nemáme. „Obnov môj dom a ty sa nestaraj,“ bola odpoveď.

Čo povedali na váš nápad ľudia z kostola?

Dôležité je pomaly ich pripravovať. Začať s nimi snívať. Povedať im, že to nie je len záležitosť cirkvi, ale je to náš dom. Tá rekonštrukcia je ako ľadovec. Kúsok je navrchu, no ostatné je pod vodou. Začalo to snívaním, rozprávaním.

Potom ktosi navrhol, aby sme si podali žiadosť o grant. Predtým to nikdy nevyšlo. A odrazu niekto poznal niekoho iného a dalo sa to. Výhodou je, že sme si nič nepožičiavali. Dostali sme grant a bola vyhlásená verejná zbierka. Zriadili sme obrovský banner na kostole s výzvami na jeho záchranu.  

Medzi ľuďmi sa dlhší čas šíri informácia, že niekto prispel na opravu veľmi vysokou sumou.

Áno, stalo sa to. Ale dodnes nevieme, kto to bol. Stalo sa to pred tromi rokmi, keď sme počítali peniaze z nedeľnej zbierky. Našli sme obálku, bolo v nej dvadsaťtisíc eur. Ale to nie je najväčší zážitok. Najväčší zážitok je, keď príde starenka, vytiahne zo servítky päť eur a ja viem, že ju to stálo veľa. Toto je pre mňa zážitok. Niekedy som pri nich až plakal. Dávajú, aj keď nemajú skoro nič.  

Koľko trvala celá rekonštrukcia od prvej myšlienky po vysviacku?

Viditeľné práce začali v apríli minulého roka, na začiatku pandémie. Ešte som vtipkoval: „Pane Bože, my zatvárame kostol, ale všetky kostoly si zatvoriť nemusel.“ (Smiech.) To však bola finálna časť, pretože predtým bolo potrebné podať žiadosť na grant, mať hotové výskumy a podobne.

Vybavovanie úradných záležitostí začalo dva roky pred samotnou stavbou. Pandémia nám neskôr predĺžila dodávky materiálov. Niektoré meškali aj tri mesiace. Momentálne treba v kostole veľa vecí dorábať. Ale povedal som, aby sme ho otvorili už teraz a dokončili počas fungovania.

Ľudia chodia do kostola a vidia, čo ešte chýba. Nemáme vyhrievanie a blíži sa zima. Organ sa opravuje, zatiaľ sme bez hudby. Z iného kostola, kde sme medzitým fungovali, ľudia nevnímali, čo ešte treba zariadiť. Teraz to vidia.

Zaznamenali ste na pracovisku problémy s morálkou?

Robotníkom som vždy hovoril, že to nerobia pre mňa. Mňa oklamať vedia, toho nad nami nie. Často som prišiel a oni fajčili pri zapnutom rádiu. Upozornil som ich, že naozaj nie je vhodné fajčiť v kostole. A čo sa týka hlasného rádia, odporučil som im kresťanské frekvencie. (Smiech.) Vždy som im pripomínal, že ten kostol nás všetkých prežije. Že píšeme históriu.

Bolo počas rekonštrukcie niečo, čo vás naozaj dojalo?

Zážitok spoločenstva. Ľudia, ktorí dovtedy chodili do kostola iba pro forma, tým začali žiť. Každý deň ma stretávali a pýtali sa na kostol. Toto bolo dojemné. Zázrak spoločenstva. Odrazu sa ozývali aj ľudia, ktorí nechodia do kostola, ale ich predkovia chodili, a preto prispeli.

Dosah Alžbetky bol obrovský a žila tým celá Banská Bystrica. Kostol svätej Alžbety je úplne iný od ostatných. Jeho úloha bola pracovať s chudobnými. V minulosti bol pri hradbách, nachádzal sa tam chudobinec či špitál. Ten kostol má svojho ducha. Má osemsto rokov, to sú tisíce príbehov a milióny modlitieb.

Do akej podoby ste Alžbetku dostali oproti pôvodnému stavu?

Z vonkajšej strany sme ju museli dostať do tej istej podoby, v akej bola pred rokom 1944. Vtedy nastalo Slovenské národného povstanie a ustupujúci povstalci vyhodili do povetria blízky most ponad Riečku [potok tečúci cez centrum Banskej Bystrice, pozn. red.], pričom použili štyrikrát viac nálože, než bolo vhodné. Výbuch bol taký silný, že z kostola spadla vežička a vybili sa vitráže.

Takže z vonkajšej strany ide o pôvodnú podobu spred konca vojny. Aj vstupné dvere v červenej farbe sú pôvodné. Mysleli sme si, že boli čierne, ale odhalili sme staršie vrstvy farby. Čo sa týka prestavby interiéru, tam sme odstránili dlažbu z 30. rokov minulého storočia. Našli sme pod ňou ešte staršiu, nakoniec sme zrekonštruovali práve tú.

Mierne sme museli zmeniť dispozíciu svätyne, keďže pôvodné umiestnenie oltára pochádzalo z čias pred Druhým vatikánskym koncilom. Takže sme svätyňu uspôsobili pokoncilovej liturgii. A samozrejme sme pridali modernejšie vybavenie, ktoré vyhovuje fungovaniu komunity.

Tu nastal mierny problém s pamiatkarmi. Oni by ten kostol najradšej videli ako múzeum. Ja mám ako pastor odlišný názor. Aj tieto strety názorov ma naučili vypočuť si druhého človeka, ale stáť si za svojím, pokiaľ je to skutočne dôležité.

Čomu vás ešte naučila rekonštrukcia Alžbetky?

Komunikovať s úradmi a prijať to, že povedia nie s tým, že ich nie nemá logiku. Iba pretože si niekto chce ukazovať svaly. Naučilo ma to väčšej trpezlivosti s týmito ľuďmi. Aj ľudia, ktorí na začiatku povedia nie, nakoniec povedia áno.

Akonáhle to s nimi riešite na ľudskej úrovni, oni sa otvárajú. A nie je to boj inštitúcií, je to o ľudských príbehoch. Často sa zlomili a priznali, že sme všetci na jednej lodi a nemáme sa na čo hrať.

Vždy sme im vraveli, že nikto z nás si ten kostol nevezme so sebou. Ale možno naše vnúčatá môžu byť hrdé na to, že ich predkovia takéto niečo budovali. Keď chceme ukázať niečo turistom, čo im ukážeme? Nákupné centrá? Toto je niečo, čo by sme im mali ukázať. Toto je duša Banskej Bystrice.

Spomínali ste, že vežička sa pri výbuchu mostu zrútila. Čo nasledovalo?

Pôvodná vežička skončila v troskách. To jednoducho upratali a na jej miesto urobili prístrešok vystavaný na jeden rok tak, aby nepršalo do kostola. Tento prístrešok určený na rok vydržal na kostole od povstania až po začiatok rekonštrukcie. Takže rok. (Smiech.)

Treba pochopiť, že Alžbetka bola vždy súčasťou väčšieho komplexu. Ale s príchodom komunizmu a storočnej vody išla na kolená. Stal sa z nej škaredý kostolík. Veľa ľudí ani nevedelo, že to bol kostol.

Ale teraz je krásna, hlavne s novou, žiarivou fasádou. Bojíte sa vandalizmu?

Tie biele steny si občas až pýtajú, aby ich niekto postriekal sprejom. (Smiech.) Som v súčinnosti s primátorom a mestskou políciou. Bol prisľúbený aj kamerový systém a budova je monitorovaná. Tí, ktorí to chcú urobiť, to proste urobia.

Na druhej strane verím, že obyvatelia Banskej Bystrice sú na úrovni a uvedomia si, že je to podobné, ako keby si postriekali vlastný dom. Je to predsa spoločné. Myslím si, že ľudia, ktorí tu žijú, si uvedomujú historickú hodnotu. A ak to niekto urobí, bude nájdený a patrične ohodnotený. (Smiech.)

Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica a Nová Baňa majú ako banské mestá kostol svätej Alžbety na konci námestia. Prečo?

Banské mestá mali svoj špitál. V období stredoveku bola svätá Alžbeta patrónka charity. Každé väčšie mesto malo charitatívne centrum. V tom čase kostoly svätej Alžbety plnili funkciu chudobincov, nemocníc, mali to všetky banské mestá, keďže si to mohli dovoliť.

Alžbetka bola vytvorená pre baníkov. Ľudia, ktorí sa zranili v bani, tam našli opateru. Neskôr sa to rozšírilo na všetkých obyvateľov banských miest. Podmienkou bolo, aby neprišli o majetok kvôli hazardu alebo alkoholu. Bola to stredoveká obdoba sociálnych bytov. Alžbetka bola vždy súčasťou sociálneho systému stredovekých miest.

Okrem svätej Alžbety je váš kostol spätý aj so svätým Šarbelom. Aký príbeh sa ukrýva za týmto spojením?

Príbeh Šarbela začína niekedy pred dvomi rokmi, keď sme boli na púti na Starých Horách. Počuli sme príbeh o Šarbelovi a oleji, vďaka ktorému sa dejú uzdravenia a zázraky. Pocítil som, že to je niečo, čo Banská Bystrica potrebuje.

Šarbel zhromaždil všetky neduhy, ktorými ľudia trpia. A utrpenie ľudí často nebýva fyzické. Ľudia sú sami, sú nepochopení. Šarbel je odpoveďou na súčasné neduhy. Ľudia potrebujú znak, ktorý je spojený s vierou. Vždy im hovorím, že olej nerobí nič, pokiaľ nemáme vieru. Pán Boh nerobí zázraky na počkanie. Zázrak vyžaduje zmenu života, chápania a postoja.

Príbeh svätého Šarbela je zaujímavý v tom, že on za svojho života nič zvláštne nevykonal. Začal až po smrti. Obraz svätého Šarbela vznikol päťdesiat rokov po jeho smrti. Keď sa mnísi fotili pri jeho hrobe, po vyvolaní filmu si všimli, že na fotografii pribudol Šarbel. Spoznali ho starší mnísi.

Často sa ľudia trápia pre rôzne otázky. Prečo sú na svete choroby? Prečo sú na svete rakoviny? Vojny? Odpoveď na všetky utrpenia je na kríži. A Šarbel je znakom tejto odpovede. Aby ľudia hľadali vnútorný pokoj. Aj choroba a trápenie majú zmysel. Žijeme v dobe, kedy sa mocou snažíme vyhnúť trápeniu. Ale aj kríž v mojom živote má zmysel.

Nedávno internet zaplavili správy o novom zázraku, zjavení svätého Šarbela.

Viera nemôže byť založená iba na tomto. Všetko, čo sa deje pomimo, nám má pomôcť. Ale nemôžeme byť ľudia, ktorí behajú za zázrakmi. Zázraky sú iba šľahačka na torte. Ak by som sa zameriaval iba na to, v čom potom spočíva moja viera?

Moja viera spočíva v Ježišovi Kristovi. Boh nám dáva znaky na ceste. Keď idete na turistiku, človek vyjde aj sám, ale lepšie sa mu ide s palicou. Ak sa skutočne udial spomínaný zázrak, tak chvála Bohu! Aj u nás, v Banskej Bystrici, sa na príhovor svätého Šarbela udiali uzdravenia. Ale na tom sa viera nemôže stavať a my nemáme behať za zázrakmi.

Najväčší zázrak sa vždy udeje v tebe. Že zmeníš svoj postoj, začneš chápať niektoré veci. O tom to je. Pán Boh dáva tú milosť. Za Ježišom chodili tisíce ľudí, ale iba niektorí boli uzdravení. Pretože tá podstata je inde.