Slovenské impérium
Územie, na ktorom sa sústredil boj, ale aj rola Slovákov v bojoch, sa prejavili v mnohých dobových pomenovaniach. Objavili sa také pojmy ako Tót Impérium (slovenské impérium), ktoré označovalo kraje ovládané povstalcami, zatiaľ čo vodcovia povstalcov dostávali pomenovania typu slovenský kráľ (to sa používalo už pre Jána Zápoľského na začiatku 16. storočia, pričom ho tak titulovali jeho odporcovia).
Imricha Tököliho prezývali okrem iného slovenský kráľ (tót király). Líšia sa pohľady, ako sa označenia používali – podľa niektorých názorov toto pomenovanie mala v repertoári tak trochu posmešne prohabsburská šľachta. Rovnaká či podobná prezývka (slovenské knieža) mala vzniknúť medzi vojakmi, ktorí bojovali v povstaleckom vojsku.[1]
O slovenskej krajine často hovoril František II. Rákoci a aj jeho hlavný generál gróf Mikuláš Berčéni. Berčéni bol okrem iného autorom takzvanej Slovenskej proklamácie (tót pátens), ktorú podľa svojich slov vydal v roku 1704. Jej text sa, bohužiaľ, stratil a vieme o nej len vďaka listu, kde ju spomína.[2]
Obaja títo muži užívali aj pojmy Slovensko či Slovenské impérium na označenie územia, ktoré ovládali (v istom bode celé dnešné územie Slovenska). Napriek tomu si treba uvedomiť, že boj kurucov (povstalcov) a labancov (cisárskych prívržencov) nebol prioritne o nejakej slovenskej národnej snahe. Slovenský element bol však silný a vnímali to tak aj súčasníci stavovských povstaní.
Maďarsko-slovenská spolupráca
Mohlo by tiež vyzerať, že Slováci boli silnými stúpencami povstaní, ale nebolo to také jednoznačné. Mnoho Slovákov a členov slovenskej šľachty stálo na strane Habsburgovcov. Obe strany vydávali rôzne vyhlásenia v mnohých jazykoch: v nemčine, slovenčine, maďarčine i latinčine, aby zasiahli čo najväčšiu časť populácie.
Medzi bojujúcimi stranami preto badať výraznú mnohojazyčnosť, a to nielen v oficiálnych dokumentoch, ale napríklad i v piesňach. Tie mohli mať napríklad u kurucov naraz slovenský aj maďarský text, ba dokonca boli občas výrazne pomiešané. Ako príklad môže poslúžiť pesnička Kuruc Rákóciho vojny. Povšimnite si slovenské slová v maďarskom texte (zvýraznené tučným písmom):
„Hej mikor én huszár vótam Rákoczy vojnában,
Cifra plahta zástaváva jártam a Moravában.
Morovában, Orovában villás legény votám,
Ovcát, kozát, konyát, kravát gyakran meghajtottam.“
„Kaptam hitil szem valasku, vertem palicával,
kézbe fogtam a fokosom,
Nagy ünnepen a pohánkát főzettem mlykával,
Ha jól laktam, kifeküdtem na szlonce hasával”
Je to len malý príklad, ale poukazuje na výrazne zmiešanú situáciu u kurucov, ako aj na silný vplyv slovenčiny. Rast významu národných jazykov však badať už od začiatku reformácie a od vynájdenia kníhtlače, takže stavovské povstania nemožno považovať za nejaký spúšťač tohto vývoja.
Istý spoločný postup Slovákov a Maďarov bežal už dlhšie, najmä v opozícii proti Nemcom v mestách. Typickým príkladom je Trnava, kde museli už v polovici 16. storočia Nemci ustúpiť z privilegovaných pozícií a prepustiť rovnaký podiel na moci Slovákom a Maďarom. Tento trend počas nasledujúcich storočí len silnel.
Samostatné Slovensko
Stavovské zápolenie vnímali účastníci na strane povstalcov ako zápasy o slobodu – sociálnu, politickú, ale hlavne náboženskú. Bol to však skôr mocenský zápas, v ktorom uhorská šľachta bojovala za udržanie svojich výsad, pričom sa neštítila spojiť s najväčšími nepriateľmi - Turkami.
Hoci išlo o obdobie, v ktorom postupne začínali horieť národné hnutia (napríklad Ján Baltazár Magin – Obrana slávnej Trenčianskej stolice), nepatrili k hnacím motorom stavovských povstaní. Napriek tomu nám zanechali zaujímavé kúsky skladačky do slovenského národného vývoja, ako aj pohľad na to, ako vnímali Slovákov a ich územie vtedajší súčasníci.
To, že Slovensko poznali prakticky už od začiatku existencie Uhorska, vieme. Nie je prekvapivé, že v tomto pohnutom období mohla vzniknúť aj koncepcia samostatného „slovenského impéria“, keďže kuruci operovali aj vo väčšinovo slovenskom prostredí - jazykovom i etnickom.
Tento význam však zatieňujú negatívne dopady stavovských povstaní, ktoré znamenali pre väčšinu Slovenska len plienenie, drancovanie a vraždenie, bez konkrétnych pozitívnych výsledkov. Slováci preto vcelku oprávnene nepociťujú veľkú nostalgiu za stavovskými povstaniami - ani vtedy, ani dnes.
[1] Krátke dejiny Slovenska (2003), s. 159.
[2] CSANDA (1961), s. 17.
