Kto to v Glasgowe vystúpil proti uhliu? Pár zanedbateľných svetových hráčov vrátane Slovenska

Zatiaľ najčitateľnejším aktom prvej časti klimatického samitu COP26, ktorý sa koná v týchto dňoch v Glasgowe, je vydanie vyhlásenia o globálnom prechode na čistú energiu. V ňom sa 45 štátov sveta hlási predovšetkým k odstaveniu výroby elektrickej energie z uhlia najneskôr do roku 2040.

Tomuto vyhláseniu venovali svetové i slovenské médiá významnú pozornosť. Skutočne, na prvý pohľad nabáda na úvahu, že ide o významný krok k odmietnutiu uhlia ako bezpochyby špinavého zdroja na výrobu elektrickej energie. Avšak, ako to v takýchto situáciách býva, lacná publicita sa spája skôr s prianiami aktivistických environmentalistov ako s reálnymi dosahmi na odbúranie tejto komodity z energetických mixov najvýznamnejších svetových hráčov.

Za všetko hovoria čísla. Z 25 najväčších svetových využívateľov uhlia na energetické účely sa do listiny dostalo len desať. Čína, ktorá v minulom roku spotrebovala 53 percent všetkého uhlia na svete, tam chýba. Rovnako traja ďalší najvýznamnejší spotrebitelia – India, Spojené štáty americké a Japonsko. Keď ich priradíme k Číne, spoločne sa na svetovej spotrebe uhlia podieľajú troma štvrtinami.

Ak to poviem ešte výstižnejšie, ku klimatickým záväzkom v prípade uhlia sa v Glasgowe prihlásili štáty, ktoré spotrebujú zhruba iba jednu desatinu uhlia. Aj to nie úplne, napríklad Indonézia, ktorá je vo svetovej spotrebe na siedmom mieste, sa odmietla prihlásiť k jednej zo štyroch klauzúl deklarácie, ktorá zaväzuje signatárov v nasledujúcich rokoch už vôbec neotvárať nové elektrárne na báze uhlia.

Ktovie, možno práve uhoľná deklarácia bude napokon najvýznamnejším výstupom glasgowského klimatického samitu, ktorý by sa mal skončiť o týždeň. Vôbec ma neteší, že svet sa nevie zhodnúť, ako ďalej postupovať v opatreniach na ochranu podnebia. No zároveň ma neteší, že marketingový výstup sa nasilu pretláča ako úspech samitu. Čpie to demagógiou.

Svet je úplne iný, ako by si priali organizátori takýchto konferencií. Princíp košeľa bližšia ako kabát je očividný. Čína ďalej rozvíja uhoľnú energetiku, lebo neuspokojený hlad po energiách by ju hamoval v hospodárskom raste, spochybnil by dogmu nastolenú ešte v minulom storočí za komunistického vodcu Teng Siao-Pchinga.

Nemecko, vedúca ekonomika Európskej únie, sa slovne hlási k odchodu od uhlia, ale v praxi robí úplný opak. V minulom roku, keď málo fúkalo, sa Nemecko vrátilo k masívnej výrobe elektrickej energie práve z uhlia. Keď o pár rokov úplne odstaví jadrové reaktory, význam uhlia môže ešte viac vzrásť. Z tohto pohľadu môže byť glasgowský podpis ministerky životného prostredia Svenji Schulzeovej skôr prianím ako záväznou deklaráciou.

Mimochodom, na listine nájdeme podpis komisárky Európskej komisie pre energetiku Kadri Simsonovej. Tomu sa pri presadzovanej kabinetnej politike Green Dealu ani nemožno diviť. Na druhej strane tu však chýba účasť polovice štátov Európskej únie. Tak ako to potom je? Čo chce Európska komisia a čo chcú členské štáty Únie?

Slovensko tiež pristúpilo k vyhláseniu. Podpis pod dokument pridal minister životného prostredia Ján Budaj. Otázka je, akú má váhu, keď medzi signatármi vidíme často členov vlád zodpovedajúcich za energetiku, teda tých skutočne významných.

Budaj však nemohol nič pokaziť. Slovensko nastúpilo k odklonu od uhlia už dávnejšie, uhoľné elektrárne vo Vojanoch a Novákoch končia. Samozrejme, vďaka dotáciám z Európskej únie. Tak sa Slovensko dostalo v Glasgowe do klubu uvedomelých akosi automaticky a bezbolestne.

Vyzerá to tak, že Glasgow opäť nebude žiadnym prelomom. A nie div. Aktivizmus nahrádza súdnosť, ktorá pri podnebných otázkach na zemeguli tak chýba. Európska komisia, podporovaná vládami najväčších štátov, túto planú a nebezpečnú cestu veľkých rečí a racionálne nepodložených cieľov len prehlbuje.

Pretláčaná myšlienka, že Európa je vodcom v boji proti klimatickým zmenám vo svete, je skôr prianím. Ak je v niečom v popredí, potom v stanovovaní nereálnych cieľov. Rozbiehajúca sa energetická kríza to len dokazuje. Keď príde na lámanie chleba a budú hroziť energetické kolapsy, aj tu sa prejaví čínska politika bližšej košele ako kabáta. Ekológia pôjde bokom – tak ako vlani v Nemecku.

To nie je dobré. Keď po druhej svetovej vojne vznikalo európske spoločenstvo, stálo na spoločných hodnotách a synergických ekonomických výhodách pre členov. Dnes máme namiesto hodnôt ideológiu a namiesto ekonomiky úradnícke regulácie. Z ekológie ostala populistická škrupina, čo je škoda, lebo niečo robiť ozaj treba.