Pápežov týždeň v znamení zosnulých a svätcov: Hroby sú posolstvom mieru. Svätí sú radostní proroci

Pápež František hovoril o svätcoch a modlil sa obzvlášť za zosnulých kardinálov, biskupov a vojakov. Opäť prehovoril na tému klimatického samitu v škótskom Glasgowe a povzbudil účastníkov konferencie o ochrane detí pred zneužívním. Z jeho tohtotýždňových prejavov vyberáme nasledovné.

Pontifik na francúzskom vojenskom cintoríne v Ríme. Foto: TASR/AP

Pontifik na francúzskom vojenskom cintoríne v Ríme. Foto: TASR/AP

Tento týždeň pápež František začal modlitbou Anjel Pána 1. novembra na Sviatok všetkých svätých. Pre svätosť sú podľa neho charakteristické radosť a proroctvo. Radosť úzko súvisí s blahoslavenosťou, blaženosťou, ktorá neznačí len odriekanie, lebo je „radostným objavovaním toho, že sme deťmi, ktoré miluje Boh“. Blahoslavenstvá sú podľa pontifika tiež „proroctvom nového ľudstva“.

„Nový spôsob života: umenšiť sa a zveriť sa Bohu, a nie vyvršovať sa nad druhých; byť tichý namiesto vlastného sebapresadzovania; činiť milosrdenstvo, skôr než myslieť len na seba; angažovať sa za spravodlivosť a pokoj namiesto toho, aby sme čo i len mlčky živili nespravodlivosť a nerovnosť. Svätosť je prijatie a uskutočňovanie s Božou pomocou toto proroctvo, ktoré revolucionizuje svet. Môžeme sa teda opýtať: Svedčím o Ježišovom proroctve? Prejavujem prorockého ducha, ktorého som dostal pri krste? Alebo sa prispôsobujem pohodliu života a vlastnej lenivosti s tým, že všetko pôjde dobre, ak to vyhovuje mne? Prinášam svetu radostnú novosť Ježišovho proroctva či len obyčajné lamentovanie nad tým, čo nefunguje? Je dobré, ak si položíme tieto otázky.“

Zastavte, výrobcovia zbraní, zastavte!

Pontifex o deň nato, na spomienku Všetkých verných zosnulých, slávil svätú omšu na francúzskom vojenskom cintoríne v Ríme. V homílii si spomenul na nápis pri vstupe do jedného malého cintorína: „Ty, ktorý kráčaš, mysli na tvoje kroky a počas kráčania mysli na posledný krok.“ Ako zdôraznil, „sme na ceste života a nie v labyrinte bez konca“. Pápež apeloval aj na zastavenie výroby zbraní:

„Zastavil som sa pri jednom hrobe s nápisom ,Neznámy. Umrel za Francúzsko. 1944.' Ani meno. V Božom srdci je meno nás všetkých, ale toto je tragédia vojny. Som si istý, že títo všetci, ktorí išli v dobrej vôli, povolaní vlasťou, aby ju bránili, sú s Pánom. Ale my, ktorí sme na ceste, bojujeme dostatočne, aby neboli vojny? A aby zbrojný priemysel neupevňoval ekonomiky krajín? Dnešnou kázňou by mal byť pohľad na hroby: ,Zomrel za Francúzsko´. Niektoré majú meno, iné nie. Ale tieto hroby sú posolstvom mieru: ,Zastavte sa, bratia a sestry, zastavte. Zastavte, výrobcovia zbraní, zastavte!´“

Podobne aj v Bazilike sväetého Petra si pripomenul kardinálov a biskupov, ktorí zomreli tento rok. Treba „sa naučiť umeniu očakávať Pána“.

„Čakať pokorne, sebavedomo, odháňajúc duchov, fanatizmy a krik; zachovávajúc najmä v čase skúšok ticho plné nádeje. Takto sa pripravíme na poslednú a najväčšiu skúšku života, smrť. Najprv sú však skúšky v rôznych momentoch. Každý z nás v tom potrebuje dozrieť. Tvárou v tvár životným ťažkostiam a problémom je ťažké mať trpezlivosť a zachovať si pokoj. Prichádza podráždenie a často prichádza skľúčenosť."

Napriek tomu uprostred trápení a úzkosti bez zmyslu „sa Boh približuje, aby (nás) zachránil“, pokračoval rímsky biskup a dodal: „A keď horkosť dosiahne svoj vrchol, nádej zrazu opäť prekvitá. Nie je pekné zostarnúť s trpkým srdcom.“

Ak zle posudzujeme druhých, možno sme spoluzodpovední za ich chybu

Rozlúčime sa tvítom, ktorým pontifex vyzýva k zamysleniu nad sebou:

„Keď sme v pokušení zle posudzovať druhých, musíme sa radšej zamyslieť nad vlastnou slabosťou. Je dobré spýtať sa, čo nás vedie k náprave brata či sestry, a či nie sme istým spôsobom spoluzodpovední za ich chybu.“