Za smrť poľskej ženy nemôže zákon chrániaci nenarodené deti, ale chyba lekárov

Brat zosnulej celú udalosť nahlásil na polícii, prokuratúra v súčasnosti vo veci vedie trestné stíhanie. Dvaja lekári, ktorí boli vtedy v službe, boli postavení mimo službu. Poľský minister zdravotníctva Adam Niedzielski nariadil v nemocnici kontrolu.

Súčasne s tým sa naplno rozbehla aj propotratová propaganda, ktorá tvrdí, že za smrť ženy môžu poľské prolife zákony. Minulý týždeň aj počas uplynulého víkendu sa dokonca v Poľsku uskutočnilo viacero demonštrácií. Médiá už hlásia ďalšie prípady, keď ženy zomreli v dôsledku poľskej protipotratovej legislatívy, ako napríklad prípad Anny, ktorú vraj lekári nepochopiteľne nútili porodiť mŕtve dieťa.

Zlyhali lekári alebo zákon?

Pozrime sa teda bližšie na to, či za smrť žien v Poľsku môže protipotratový zákon. Ten bol až do januára tohto roku nastavený tak, že povoľoval potrat len v prípade ohrozenia života alebo zdravia ženy, znásilnenia, incestu a vrodeného poškodenia plodu. V októbri minulého roka však poľský Ústavný súd rozhodol, že potraty sú v prípade poškodenia plodu protiústavné, keďže diskriminujú právo na život hendikepovaných detí, čo sa od začiatku tohto roka pretavilo aj do zákonov. A práve na tento nový rozsudok sa mali odvolávať lekári ošetrujúci Izabelu. Tí sa vraj obávali toho, že ak by v jej prípade vykonali potrat, tak by sa kvôli poškodeniu plodu previnili voči novej legislatíve, ktorá zakazuje potraty hendikepovaných detí.

Ak vám napadne, že Izabela predsa spĺňala inú podmienku, aby lekári konali – a to ohrozenie jej života a zdravia – trafili ste hlavnú námietku voči mediálnemu naratívu. V takom prípade dokonca ani nie je úplne správne hovoriť o potrate, keďže zmyslom takého zákroku nie je usmrtiť dieťa, ale zachrániť matku, ktorej hrozí smrť. Usmrtenie dieťaťa je v tomto prípade síce nevyhnutným, ale vedľajším a nezamýšľaným dôsledkom, ktorému sa, bohužiaľ, nedá zabrániť. Hlavným cieľom je chrániť život matky. V tomto konkrétnom prípade by teda nešlo o ukončenie tehotenstva z dôvodu vrodenej anomálie u dieťaťa, ale z dôvodu záchrany života a zdravia matky.

Celý prípad sa však javí nepochopiteľne aj z medicínskeho hľadiska.

Ako vysvetľuje lekárka Joanna M. Kociszewska, z informácií, ktoré máme k dispozícii, sa zdá, že lekári pochybili aj v ďalších rovinách. V prvom rade totiž podľa nej mohli skúsiť hneď po prijatí pacientky zachrániť aj dieťa. V článku, kde sa prípadu venuje, píše, že minimálna hranica, pri ktorej je dieťa schopné prežiť mimo tela matky, je 22. týždeň, keď váži aspoň 500 gramov. Šanca je tu síce malá, ale je.

Izabela bola v tom čase práve v 22. týždni tehotenstva a jej dieťa vážilo 485 gramov. Kociszewska píše, že by sa dalo pochopiť, že lekári chceli čakať čo najdlhšie, lebo v prípade takýchto malých detí každá hodina zvyšuje šancu na záchranu dieťaťa. No také niečo by dávalo zmysel len v prípade, ak sa u ženy vylúči infekcia plodovej vody. V prípade, že je plodová voda infikovaná, je však jedinou šancou na záchranu života dieťaťa, ako aj matky, okamžitý pôrod. V tomto prípade teda čakať nemalo zmysel.

https://twitter.com/UWAGATVN/status/1455954596342403076?s=20

Okrem toho sa podľa nej zdá, že lekári podcenili situáciu a ženu dostatočne nemonitorovali. Samozrejme, toto tvrdenie musí vyšetriť prokuratúra, ktorá má oficiálne nemocničné záznamy, no Kociszewska konštatuje, že už len z informácií, ktoré poskytla Izabelina matka (vysoká teplota, slabosť, zelený vaginálny výtok), musí byť lekárovi jasné, že v tele ženy rýchlo postupuje infekcia a nepotrebuje na to ani CRP testy.

Lekárka tiež uvádza, že zo správ, ktoré Izabela posielala matke, vieme len to, že dieťaťu bilo srdce v utorok o deviatej ráno a že v stredu o piatej ráno už nebilo. Avšak nevieme nič o tom, že by sa srdce dieťaťa pravidelne monitorovalo aj medzitým. Obzvlášť nepochopiteľný sa jej zdá postup lekárov v prípade, ak sa boja zasiahnuť. Práve v takom prípade mali podľa nej žene, ale aj dieťaťu, venovať omnoho intenzívnejšiu pozornosť ako sa to v tomto prípade dialo. Ako chybu lekárov, ktorí mali jednoznačne zakročiť skôr, prípad komentujú aj mnohí iní lekári oslovení viacerými médiami. Pre liberálny portál Wyborcza.pl to konštatuje gynekológ Maciej Socha, pre Oko.press zas profesor gynekológie Krzysztof Preis. Vo viacerých médiách sa pritom už dávnejšie objavili informácie, že nemocnica v Pštine patrí medzi najhoršie v Poľsku.

Rovnako nepochopiteľné sa javí konanie službukonajúcich lekárov aj z právneho hľadiska. Ako píšu odborníci z oblasti medicíny a práva vo výzve vydanej poľskou organizáciou Ordo Iuris, ktorá vyzýva na zastavenie šírenia dezinformácií v tomto prípade a na jeho riadne prešetrenie, „odmietnutie vykonania zákonom prípustných, život zachraňujúcich úkonov možno v mnohých prípadoch kvalifikovať ako medicínske pochybenie vedúce k zodpovednosti lekára a zdravotníckeho zariadenia“. Okrem toho, táto organizácia upozorňuje, že spor, či je vykonanie potratu povolené v prípade, že je ohrozené zdravie alebo život ženy, po právnej stránke preskúmali poľské súdy už mnohokrát a vždy konštatovali, že to je legálne. Prvýkrát sa takýmto prípadom poľský Najvyšší súd zaoberal ešte v roku 1937. Naposledy v októbri minulého roka. A vždy prišiel k rovnakému záveru. Je preto ťažko pochopiteľné, že lekári zasahujúci v tomto prípade by nevedeli o tom, že ak je zdravie ženy ohrozené, tak majú konať.

Ideologické tancovanie na Izabelinom hrobe

Propotratové organizácie a liberálni politici však túto udalosť bez zaváhania využili na ideologický boj proti poľským zákonom zakazujúcim umelé potraty. Zatiaľ čo poľský minister zdravotníctva v reakcii na udalosť vydal stanovisko, v ktorom vysvetľuje, že lekári môžu vykonať potrat, ak je žena v ohrození života. Rovnako sa vyjadril aj premiér Mateusz Morawieczki, lídra opozície Donalda Tuska okolnosti prípadu až tak veľmi nezaujímali. "Nepochybujem o tom, kto je za to zodpovedný," povedal Tusk, ktorý dodal, že zodpovednosť nemôžeme zvaliť na lekárov. „Aj lekári sú v istom zmysle obeťami tohto neľudského zákona a neľudského, ideologického prístupu k problematike materstva, tehotenstva a plodu,“ dodal politik. Aj podľa Marty Lempartovej, šéfky Strajku Kobiet, ktorej vyjadrenie priniesol Denník N, je za smrť Izabely zodpovedná poľská vláda. Aby bolo jasné, o čo tu ide, tak Denník N dáva priestor aj Irene Donadiovej z Medzinárodnej federácie plánovaného rodičovstva, ktorá na margo prípadu tvrdí, že „takto to vyzerá, keď krajinu vedú fundamentalisti“.

Predmetný článok Denníka N podobne hodnotí aj stanovisko organizácie Ordo Iuris, ktoré vyzýva k „zodpovednému, zmiernenému a predovšetkým pravdivému vyjadreniu sa k takýmto citlivým otázkam“. A dodáva, že „je neprijateľné využívať situáciu na vyvolávanie politických sporov, ba aj sociálnych nepokojov". Donadiová v reakcii naň hovorí, že toto vyjadrenie „môže byť výzvou pre neonacistické skupiny, ktoré sa sformovali počas minuloročných protestov po schválení zákona a násilne potláčali pokojné demonštrácie“. Donadiová tým asi myslí tie pokojné protesty, pri ktorých sa demonštranti snažili vniknúť do budovy Ústavného súdu, sídla vládnej strany PiS či na biskupský úrad, vandali prerušovali omše, sprejovali hanlivé nápisy na kostoly, dokonca fyzicky napadli kňaza, alebo vyvesili na jednom z mostov bábky, ktoré pripomínajú obeseného kňaza a rehoľnú sestru. A za neonacistické skupiny zrejme označuje tých, ktorí v reakcii na to začali brániť poľské kostoly. Odpoveď na smrť mladej ženy je teda samý ideologický balast.

Ideológia je pritom to posledné, čo Izabela a ženy, ktoré sa ocitnú v podobných situáciách, potrebujú. Ak je totiž takýchto prípadov skutočne viac, tak to ukazuje, že Poliaci majú problém so slabou úrovňou poskytovania zdravotnej starostlivosti pre tehotné matky. V tom prípade by však ženám, ktoré sa ocitnú v podobnej situácii ako Izabela, pomohlo, keby sa namiesto ideologických sporov venovala pozornosť školeniu lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Aby sa z tých, ktorí pochybia, nerobili obete, ale obvinení.