V jednote je sila. Ale aj násilie

Okrem toho sa neradi nechajú do niečoho tlačiť, aj keď tento dôvod nebol primárny, ten vznikol až tým tlakom. Nevylučujú, že nakoniec sa očkovať nechajú, ale budú mať pocit, že to robia, pretože im nič iné už nezostáva. Boli by k tomu donútení nie svojím vlastným rozhodnutím, ale pomermi, ktoré z nich robia občanov druhej kategórie.

Nechcem to preháňať, ale niečo také spoločnosť od konca totality nezažila. Pre ňu práve bolo typické rozdelenie na občanov lojálnych a horlivých (tí vstupovali do KSČ) a poddajných, ktorí len nechceli mať problémy, a potom na tých na okraji, či už tam boli vytlačení, alebo sa pre to dobrovoľne rozhodli. Tiež vtedy malo správanie svoje vzorce a tlak na prispôsobivosť svoju racionalitu. Keď nebude spoločnosť jednotná a svorná, nebude sa jej dariť a hrozí rozvrat. V jednote je sila.

Ešte nápadnejšie to možno pripomína pomery po tridsaťročnej vojne, keď sa ujala zásada „Cuius regio, eius religion“, čiže „Koho vláda, toho náboženstvo“. Išlo tam v podstate o to, že náboženské pomery majú byť v danej krajine jednoznačné a totálne. V katolíckych krajinách mali byť všetci katolíci, v protestantských všetci evanjelici. V tom si nemali krajiny vtedajšej Európy čo vyčítať, nárok bol tvrdý a tvrdo bol uplatňovaný všade, v krajinách katolíckych i protestantských. Tiež sa tomu hovorí protireformácia alebo náboženská diktatúra (napríklad kalvinistická). Znie nám to veľmi zaostalo a je to v značnom rozpore s našou predstavou o tolerancii a práve každého určiť si, čomu bude veriť. Náboženstvo má byť predsa privátnou vecou každého a nikto mu do toho nemá čo hovoriť.

Lenže ľudia, ktorí ten nárok na jediné a správne náboženstvo vyžadovali a vymáhali, najčastejšie propagandou, ale niekedy aj násilím, mali istotu, že tak robia v mene dobra, a to nielen svojho, ale aj tých, ktorí ho odopierali. To dobro sa volalo spása a večný život, čo bola základná potreba vtedajšieho človeka. Ten veril, že sused, napríklad skrytý luterán, ktorý možno nejde na spoveď, ohrozuje aj jeho spásu a predstavuje nebezpečenstvo pre seba samotného, ale aj pre pospolitosť. To nebola žiadna primitívna povera, to bolo hlboké presvedčenie aj mnohých autorít, ľudí veľmi vzdelaných a inak aj racionálnych.

Že sa to zakladalo na viere a ideológii? No áno, ale máme istotu, že naše presvedčenie, že spása prichádza cez vakcínu, nie je tiež založené na viere? Nie síce viere náboženskej, ale na viere vo vedu, ktorá má pritom s vierou všeličo spoločné. Napríklad to, že je v rukách kléru, osvietených a vyškolených autorít, s ktorými nie je možné viesť dišputáciu, pretože sú v styku s vyšším princípom, princípom vedeckosti. Možno majú pravdu, ale to si vtedy teológovia mysleli tiež. Tí, ktorí sa jej nepodrobia, ale tú svoju tiež.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.