Pablo... Pablo... stand-up!

Sedeli sme nedávno s Marekom Vagovičom v reštaurácii, ešte pred ich uzavretím, v rohu oproti sedel Pavol Rusko s nejakou mladou ženou. Trochu nepokojne jedol obed. Ušiel mi pohľad jeho smerom, šedivý, zarastený, zle oblečený, pokrútil som hlavou a usmial sa. Jeho prísediaca sa hneď na mňa oborila výrazným gestom, upozornila aj Ruska. Odvrátil som sa aj ja. Pomyslel som si vtedy na toto:

Bolo to v roku 2001, televízia Markíza vládla slovenskému mediálnemu svetu a na jej čele stál… Pablo. „Pablo… Pablo… stand-up!“ Povedal počas galavečera televízie Markíza zaplatený Alain Delon v priamom prenose zo sály SND smerom k prezidentskej lóži, v ktorej sedel Pavol Rusko. Ten vtedy akoby ostýchavo, pomaly vstal. Tlieskala celá sála, pri obrazovkách sedel milión, možno viac slovenských divákov. Pavol Rusko bol na vrchole. Mohol mať pocit, že mu patrí všetko, čo sa mu zachce, ba že mu môže patriť ešte viac. V tom istom roku, keď vyplatil honorár Delonovi, si založil aj vlastnú stranu, pamätníci prepáčia, volala sa ANO.

Všeličo už mal vtedy za sebou.

Rusko mal televíziu. Súkromnú, s Američanmi v pozadí, vplyvnú. Mal už za sebou spoluprácu s mafiou, ako sám v roku 1998 priznal. Onedlho bude naplno žiť politikou, doteraz politikov skôr vydieral svojou obrazovkou, koho na obraz pustí, koho nie, ako má podľa neho vyzerať opozícia. Na vrchol kariéry sa Rusko dostal vďaka servilite, ktorú následne od všetkých očakával; ako muž, ktorý nepoznal zábrany – morálky, slušnosti, zákona – iba záujmy, zo všetkých najviac vlastné záujmy.

Robil som v tom roku (2001) poslaneckého asistenta, spomínam si, ako redaktor Markízy Erik Tomáš (presne ten), prišiel za Jánom Langošom ku kancelárii Fera Šebeja, kde sedel a chcel ho posmešne ničiť, či nechce dať priestor novým tváram v politike. Langoš bol hrdý muž, poučil ich, kto je tu nová a kto stará tvár. Markíza vypla kameru. To isté a často horšie robila táto televízia Ernestovi Valkovi, Jánovi Čarnogurskému, Vladovi Palkovi a mnohým, mnohým ďalším. Svoju televíziu používal ako nástroj politického boja. Po celý čas s Američanmi vo vlastníckej štruktúre.

Ruskova politická kariéra bola symbolom perverzie politiky, nikdy nehľadal pravdu, pohŕdal ňou. Morálnosť každého ľudského konania sa vždy hodnotí podľa morálnosti cieľa, ako aj naň použitých prostriedkov. Rusko však v politike nepreukazoval rešpekt ani k jednému. Bez zaváhania, s úsmevom.

V politike zhorel, jeho ľudia patrili k najužšiemu jadru kauzy Gorila. Podvodov a faulov vrátane kauzy s odpočúvaním bolo podstatne viac. Ruskov príbeh patril k druhej Dzurindovej vláde, k pokleskom, ktoré rozvrátili našu politickú scénu. To, že bol ministrom, už dnes nevie takmer nikto. A je to v poriadku. Cieľom tohto textu je niečo iné, pripomenúť, kto všetko tomuto odsúdenému podvodníkovi kedysi držal stranu.

Pri Ruskovi sa začalo dariť Jirkovi Malchárkovi, tomu z Gorily, k jeho poslancom patril Ľubomír Lintner, ďalší bývalý markizák, ktorý dodnes rád moralizuje a všetkých poučuje, samozrejme, páni Banáš a Heriban, vždy odhodlaná pani Černá. Ťažšie sa pozeralo na to, že vo vláde za Ruskovu stranu sedel Rudolf Zajac, ktorý mal napísanú reformu a do zdravotníctva pustil Pentu, že svojho ministra kultúry Rudolfa Chmela verejne ponížil, keď mu odkázal, nech si vyberie medzi morálnou integritou a vládnym bavorákom. Zle sa na to pozeralo. Všetci dnes mlčia.

A s nimi všetci umelci, herci, zabávači, smotánka s malým aj veľkým S, svet, ktorý stvoril Pablo.

Ruskov príbeh je rovnako tragický ako poučný. Dokonalý námet na film, viacero popredných celebrít by si mohlo zahrať samých seba.