Za Eugenom Gindlom

Keď sme sa pred istým časom so známymi dozvedeli, že Eugen Gindl je v nemocnici, bolo zrejmé, že je zle. Eugen bol onkologický pacient, počas celého covidu si dával veľký pozor, riziko bolo v jeho prípade rádovo vyššie.

Zomrel v nedeľu 14. novembra ráno po 7. hodine vo veku 77 rokov. Tie sedmičky a ich násobky o ňom niečo vypovedajú.

Eugenovi sa podarilo mnoho vecí, pre ktoré ostane zapísaný v kultúrnej pamäti národa. Na prvom mieste treba spomenúť iniciatívu Bratislava/nahlas, čo bol v čase komunizmu odvážny ochranársky samizdat. Došlo k nemu ešte pred Sviečkovou demonštráciou. K Bratislave/nahlas patrili Ján Budaj, Juraj Flamík, Mikuláš Huba, Peter Tatár, Gabriela Kaliská, Fedor Gál, z kresťanov Vlado Kohút, Peter Kresánek a ďalší. Politické rozpätie tých autorov bolo široké, ako ukázal vývoj po roku 1989, od KDH po SDĽ, spájala ich jedna téma a jadro tvorilo neskoršie VPN.

K tomu patril aj Eugen Gindl, po revolúcii šéfredaktor novín VPN. Verejnosť (ale ani Slovenský denník) nepretrvali, nepodarilo sa im ani získať si pozíciu, ktorú si vydobyla Michnikova Gazeta Wyborcza v Poľsku. Vývoj u nás išiel iným smerom, možno aj našťastie, a Eugen k nemu patril.

Jeho meno je spojené s prílohou Sme v strednej Európe, s revue OS, srdcu najbližší mu bol Kozmos, pred rokom ’89 písal pre Život, bytostne bol autorom reportáží, kde ukazoval, ako má rád krajinu. Ale tvoril veľa aj mimo novinového sveta, napísal niekoľko rozhlasových hier (napríkld Vynes na horu svoj hrob), písal scenáre k dokumentárnym filmom, filmové scenáre, divadelné hry, spomeňme aspoň Karpatský thriller pre SND s Romanom Polákom. Viacero scenárov zostalo nerealizovaných.

Ak si ho chcete pripomenúť, odporúčam jeho ostatné dve knižky. Zaživa v Tramtárii. Diskrétna správa o putovaní v lone Európy (2020) je nielen Eugenova poklona literatúre – Bajzovmu románu René mláďenca príhoďi a skúsenosťi –, ale najmä krajine a ľuďom. Hoci to považoval za satirický cestopis, cítiť z neho, že krajinu, ktorú prešiel peši, aj tých ľudí má rád.

Druhá knižka, ktorá tiež čakala na vydanie dlhšie a našťastie vyšla, je Koloman Sokol. Maestro de los Maestros (tiež 2020). Eugen nadviazal na prácu Tibora Huszára a urobil fantastický portrét Kolomana Sokola. Ak v poslednom čase vznikla knižka, ktorá by sa mala dostať do zoznamu povinnej literatúry, toto je ona. Eugen ukázal drámu (presnejšie drámy) Sokolovho života, čitateľ úplne nanovo nazrie na maďarizáciu, na československú Prahu, na ducha slovenských komunistov a ešte pritom zažije aj istú blízkosť Sokola s Levom Trockým, Picassom či Kupkom. Najsilnejšie sú ale stretnutia a opisy slovenských postáv, od umelcov po politikov. Dejiny ožijú spôsobom, akým to dejepis nedokáže.

Eugen Gindl bol aj hosťom relácie K2, hovorili sme o Kolomanovi Sokolovi, myslím, že sa oplatí započúvať. Eugen bol skvelý rozprávač. Sokola mal naozaj rád, aj časť jeho maliarskej tvorby, ktorú inak kritici necenia tak vysoko. Motivácia je vždy základ dobrého textu.

Aby sme však z Eugena nerobili iba postavu slovenskej kultúry, veľmi vášnivo žil politikou.

Eugen Gindl bol presvedčený ľavicový liberál, ale žiadny woke, bol liberál starého strihu, iný názor nepovažoval za ohrozenie, miloval diskusiu, zvlášť polemiku. Nemal mustru z New York Times alebo Die Zeit, keď prišlo na debaty o Bielorusku, Poľsku, Grétu či naše domáce témy, pozeral sa na ne cez vlastnú skúsenosť, vlastné poznanie. Niečo, čo do „brave new progressive world“ už tak nepatrí. Kiežby sa Eugen stal vzorom mladým slovenským liberálom.

Bol to skvelý spoločník. Priateľský, úprimný, priamy. Už teraz chýba. Kiežby sa o to viac čítal.

Nech mu je zem ľahká a odpočíva v pokoji.