Mylné predstavy o zaostalom stredoveku stále pretrvávajú

Do stredoveku podľa bežného datovania vchádzame pádom západnej časti Rímskej ríše v roku 476 po Kr. Koniec tohto obdobia sa určuje rôzne. Na Slovensku sa zvyčajne končí bitkou pri Moháči v roku 1526, inde vo svete napríklad objavením Ameriky Krištofom Kolumbom v roku 1492 alebo pádom Carihradu v roku 1453.

Pozícia medzi starovekom a novovekom je zrejme jeden z dôvodov, prečo o tomto období existuje toľko mylných predstáv a informácií. Z pohľadu väčšiny ľudí koniec koncov opúšťame vyspelý rímsky svet, ktorý roztrhali vnútorné spory, dekadencia a nápor barbarov. A aj keď Rím prežil na východe, nikdy už nedosiahol veľkosť a vplyv pôvodného Rímskeho cisárstva.

Najviac, takpovediac, trpí najmä včasný stredovek (zhruba od 5. do 10. storočia po Kr.), pre ktorý sa ujalo aj pomenovanie doba temna. Koncept sa začal u talianskeho učenca Petrarchu okolo roku 1330. Ten poukazoval na nedostatok prameňov na toto obdobie oproti predošlej rímskej dobe.

Tento pojem sa neskôr začal aplikovať na celý stredovek, najmä z pohľadu učencov renesancie a neskoršieho osvietenstva. Počas renesancie sa vlastne po prvýkrát uplatnil pojem stredného veku, teda obdobia (údajného) úpadku medzi vyspelou antikou a nadchádzajúcim lepším obdobím.  

Toto pomenovanie nie je celkom zaslúžené, čo je aj dôvod, prečo sa vo všeobecnosti prestalo používať vo vedeckej terminológii. S ním súvisiace predstavy o stredoveku však ľahko nemiznú, aj keď ich rozšírenie je už zrejme menšie ako v minulosti.

Plochozemci

Obraz stredoveku ako obdobia hlúposti, krutosti či úpadku charakterizuje napríklad rozšírená predstava o vtedajších ľuďoch. Tí si vraj mysleli, že Zem je plochá. A zatiaľ čo to mohlo platiť pre niektorých jedincov či malé skupiny vtedajších obyvateľov, takmer nikto nepochyboval o guľatosti našej planéty (až do modernej doby).

To bolo známe už od staroveku a táto vedomosť nijako nezmizla ani počas stredoveku. Fáma o neznalosti sa rozšírila niekedy v období osvietenstva a jej snahou bolo poukázať na to, ako boli minulé obdobia oproti novému a osvietenému veku hlúpe a zaostalé.

Nepresné sú i mnohé predstavy o stratených rímskych či antických vedomostiach. Niektoré technologické postupy sa skutočne prestali používať, ale jednoducho preto, že v novej spoločnosti nemali opodstatnenie. Respektíve, boli „zabudnuté“, pretože stratili využitie.

Spomeňme napríklad taký rímsky betón. Ten prišiel o svoj význam, pretože monumentálne stavby Rímskeho cisárstva, kde sa zväčša používal, sa po páde ríše prestali stavať. Jeho výroba bola zároveň náročná na niektoré geograficky špecifické zložky.

Treba podotknúť, že spomenutý mix betónu sa prv používal podobne ako dnešná malta. Až keď bola objavená jeho schopnosť veľmi pevne stvrdnúť v kombinácii s morskou vodou, začal sa používať podobne ako náš dnešný betón. Po úpadku cisárskej moci sa vrátilo k jeho pôvodnej funkcii, než sa prestal používať úplne.

Napriek tomu vieme, že betón využil ešte v 6. storočí východorímsky cisár Justinián I. na stavbu carihradského prístavu, zatiaľ čo jeho recept zachovali texty Plínia Staršieho a Marcusa Vitruviusa. V siedmom storočí ho ešte spomína učenec Izidor zo Sevilly. Avšak potom sa skutočne stráca z dejín. Nie však vinou hlúposti, ale zmenou sveta.

Lepšia spoločnosť?

Iné predstavy zasa hovoria o tom, že priemerný vek stredovekých ľudí bol okolo tridsať rokov a štyridsiatnik bol považovaný už za starca. Samozrejme, dnes môžeme len ťažko porovnávať našu životnú úroveň so stredovekom, spomínaný priemerný vek sa však interpretuje zle.

Vtedajší ľudia sa, podobne ako dnes, dožívali rôzneho veku vrátane toho vysokého. Mnohí prekonali hranicu šesťdesiat či sedemdesiat rokov, aj keď to bolo vzácnejšie ako v súčasnosti. Spomínaný nízky priemer pramení z vysokej mortality novorodencov a detí, pričom svoje k nemu pridali vojny či morové rany.

Podobnou kapitolou sú aj rôzne formy mučenia. Netreba sa tváriť, že v stredoveku sa nevyužívalo útrpné právo. Avšak mnohé nástroje na mučenie sú až neskorším výmyslom. Príkladom je napríklad železná panna, ktorá sa často spája so stredovekom, no reálne vznikla až niekedy v 18. storočí. Sám koncept bol zasa paradoxne známy už v antike.

Rovnako neexistujú ani žiadne stredoveké pramene, ktoré by potvrdzovali používanie takzvanej hrušky bolesti na mučenie. Aj mnoho ďalších „stredovekých“ útrpných nástrojov sa vytvorilo až v modernej dobe.  

Spomenúť môžeme i pásy cudnosti, ktoré si ľudia vymysleli zrejme až v 19. storočí. Podobne ako v prípade celého mýtu o dobe temna, aj príbehy o komplikovaných a hrozivých mučiacich nástrojoch mali navodiť predstavu, že ľudia v minulosti boli oproti neskoršej „lepšej“ spoločnosti neskonale krutí.

Veda a poznanie

Mnohými mylnými predstavami je opradená (ne)slávna cirkevná inkvizícia, známa najmä v spojitosti s honmi na čarodejnice. Vrcholné obdobie lovu čarodejníc sa zaujímavo zhoduje s obdobím takzvanej malej doby ľadovej či reformácie a protireformácie, ale o tom až v budúcom texte.

Sama inkvizícia je taktiež téma na dlhé rozprávanie, základným faktom však je, že väčšina honov na čarodejnice (či čarodejníkov) sa odohrala až v novovekých dobách. Vrchol dosiahli okolo začiatku 17. storočia a úpadok sa začal po roku 1650.

Čarodejníctvo stredovekú cirkev veľmi dlho ani zásadne nezaujímalo (mnohí vedeli, že čarovanie je nemožný výmysel nevzdelaných más), hlavne v spojitosti s kacírstvom. Ak sa čarovanie trestalo, išlo paradoxne skôr o sekulárne zločiny. Zmena tohto stavu sa začala až začiatkom 14. storočia.

S (katolíckou) cirkvou a stredovekom sa viaže aj ďalšia občasná mylná teória o potláčaní vedy a poznania. Viacerým ľuďom istotne napadne súd s Galileom Galileim (ktorý sa odohral v novoveku) či predstavy, v ktorých cirkev pálila antické spisy.

To by však nemohlo byť ďalej od pravdy. V stredoveku, koniec koncov, vznikajú prvé univerzity, zatiaľ čo cirkevné rády a školy boli baštou poznania a učenia. Mnohí učenci a vedci boli taktiež kňazmi (podobne ako v novoveku), pričom vďaka práci mníchov sa nám zachovalo veľa starovekých diel.

Čistota pol života

Nakoniec sa nedá nespomenúť predstava o slabej hygiene stredovekých ľudí. Prirodzene, stredovek je viac ako tisícročné obdobie a koncept čistoty sa menil na základe miesta, času, ale i očakávaní spoločnosti. Tvrdiť však, že ľudia boli špinaví, neupravení a nedbali na čistotu, je veľmi prehnané.

Takmer všetky obydlia a usadlosti boli situované pri zdroji vody, prípadne veľmi blízko. Hygiena začala byť väčší problém až počas rastu stredovekých miest, ale aj tak nikdy neklesla na úroveň niektorých skreslených predstáv. Do konca stredoveku napríklad pretrvali vo viacerých mestách aj verejné kúpele. Odpor voči nim sa zdvihol až na prelome stredoveku a novoveku, a to najmä v súvislosti so šírením chorôb vo vode.  

Väčšina poddaných si ozaj nemohla dovoliť častý pravidelný (teplý) kúpeľ a niektoré mníšske rády dokonca zakazovali svojim členom kúpať sa častejšie ako dvakrát, trikrát do roka. Bežné stavy obyvateľstva sa jednoducho museli zmieriť s dostupnou studenou vodou a menej okázalým spôsobom umývania.

Na dennom poriadku však bolo hlavne umývanie tváre a rúk, ako aj starostlivosť o svoj výzor – napríklad úpravou vlasov a brady. Mydlo či zásadité prípravky na vlasy boli tiež známe už od staroveku.

Text by sme zavŕšili menšou ranou pre ľudí, ktorí obľubujú stredoveké Škótsko, možno špeciálne i film Statočné srdce. Škótske kilty sú novovekým vynálezom zo 16. storočia, respektíve až osemnásteho. Rovnako aj tartany sa začali využívať až v 18. storočí.