Otázka politických čistiek na vysokých školách bola až doposiaľ neprebádanou. Prečo ste sa pustili práve do tejto problematiky?
Politickým čistkám v akademickom prostredí, ktoré prebiehali v rámci takzvanej sovietizácie vysokých škôl, sa už predo mnou venoval historik Adam Hudek. Previerkami a vylučovaním študentov sa však predo mnou na Slovensku nikto hĺbkovo nezaoberal. Je to náročná téma – jednak z hľadiska nedostupnosti či absencie archívnych materiálov, ako aj určitej kontroverznosti tejto témy vzhľadom na to, akú úlohu zohrávali vtedajší komunistickí študenti pri preverovaní a vylučovaní svojich spolužiakov.
Ja som sa vysokoškolákom venovala už vo svojej diplomovej práci. Výskum študentských previerok už taktiež viac než desať rokov prebiehal v Česku, s čím som sa bližšie oboznámila počas študijného pobytu v Prahe. Keď sa mi preto počas doktorandského štúdia naskytla príležitosť venovať sa téme študentských previerok, bola som veľmi rada. Vnímala som, že historickú traumu zo zmareného štúdia svojich rodičov či starých rodičov pociťuje mnoho slovenských rodín vrátane mojej.
Som veľmi rada, že výsledky môjho výskumu napokon vyšli knižne práve vo vydavateľstve Ústavu pamäti národa.
Aké sú hlavné zistenia z vášho výskumu?
Vo svojom výskume som sa zamerala na obdobie rokov 1948 – 1960. V tomto období sa mi podarilo identifikovať a popísať 8 vĺn vylučovania študentov zo slovenských vysokých škôl. Išlo o dve masové čistky v rokoch 1949 a 1950, týkajúce sa všetkých študentov, pričom druhá z nich, súvisiaca s bojom proti takzvanému slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, je slovenským špecifikom, a teda vyvracia hypotézu o tom, že zistenia z českej časti republiky možno automaticky aplikovať aj na dianie na Slovensku. Okrem týchto masových previerok boli študenti vylučovaní aj jednotlivo pri rôznych príležitostiach: napríklad ak bola ich rodina vysťahovaná v rámci Akcie B, ak bol niekto z ich príbuzenstva odsúdený v politickom procese alebo emigroval do zahraničia či v súvislosti so študentskými udalosťami v roku 1956, tzv. Pyžamovej revolúcie.
Obviniť a vylúčiť zo štúdia bolo možné takmer hocikoho. Skoro každého sa dalo obviniť z toho, že má nevyhovujúci pôvod (iný ako robotnícko-roľnícky), niekto z jeho príbuzenstva bol aktívny počas obdobia Slovenského štátu, prípadne že je veriaci. Na druhej strane, štát a komunistický režim vysokoškolsky vzdelaných odborníkov potreboval, takže v praxi nebolo možné vylúčiť všetkých „nevyhovujúcich“ študentov. Významnú rolu preto zohrával ľudský faktor. Ten dokázal jednotlivých študentov tak ochrániť pred vylúčením, ako aj udať a poškodiť, čo dokazujú aj archívne pramene. Toto zistenie je zároveň ukážkou toho, že komunistický režim v skutočnosti nebol až taký koherentný, ako by sa mohlo zdať, a okrem oficiálnych politík existovala pomerne široká šedá zóna, v ktorej mnoho záviselo najmä od charakterov jednotlivých ľudí.
Môžete popísať, ako prebiehal celý proces previerky študentov?
Mechanizmus vylučovania sa v priebehu jednotlivých vĺn menil, bol pomerne komplikovaný a aj utajený, takže ani samotní pamätníci nevedia identifikovať, ako vylučovanie vlastne prebiehalo. Mechanizmy jednotlivých vĺn preverovania a vylučovania sa však podarilo zrekonštruovať a popísať na základe výskumu archívnych prameňov.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že previerky v praxi realizovali komunistickí študenti samotných vysokých škôl, združení vo Vysokoškolskom výbore KSS a v Československom zväze mládeže, a takzvané školské oddelenie ÚV KSS, ktoré ich riadilo. Dôležitú rolu tiež zohrávali miestne a okresné národné výbory, ktoré študentom vydávali tzv. osvedčenia o politickej spôsobilosti, čo, mimochodom, nebola novinka; podobné „preverovania“ sa realizovali už aj pred rokom 1948. Na miestnej úrovni bol tiež veľký priestor pre vybavovanie si osobných účtov, keďže študenti sa voči týmto posudkom nemohli nielen že odvolať, ale ani ich vo väčšine prípadov nevideli. Súčasťou masových previerok boli aj ústne pohovory, ale tie boli z podstaty veci formálne a organizačné pokyny sa tým ani netajili: výsledky preverovania boli dopredu dané a pohovor slúžil len na poníženie vylúčených študentov, často zo strany spolužiakov, ktorí boli na tom vedomostne oveľa horšie.
Možnosť odvolať sa existovala najmä počas prvej masovej čistky, takzvanej demokratizačnej, v roku 1949. Odvolacou inštanciou bolo povereníctvo vnútra a treba povedať, že vďaka vtedajšiemu povereníkovi Lacovi Novomeskému a predsedovi odvolacej komisie Ernestovi Ottovi boli mnohé odvolania vybavené kladne. Azda aj to bolo dôvodom, prečo oboch o niekoľko mesiacov tak tvrdo zomlel boj proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu.
Menšie, príležitostné vylučovania v neskoršom období prebiehali najmä na základe udaní, respektíve zvýšeného tlaku na ideologickú „čistotu“ vysokých škôl v dôsledku politických udalostí, a realizovali ich kádrové oddelenia alebo samotné vysoké školy pod tlakom tzv. školského oddelenia ÚV KSS.
Vieme vyčísliť, koľkých študentov sa previerky dotýkali?
Vysokoškolských študentov na slovenských vysokých školách nebolo v tomto období ani 10 000. Dve masové previerky zasiahli všetkých. Aby mohli pokračovať v štúdiu, museli do indexu dostať pečiatku „preverený“, respektíve „preverený s podmienkou“. Neprevereným študentom bol index odobraný. Počas prvej masovej previerky v roku 1949 bolo zo štúdia takýmto spôsobom vylúčených 1 038 vysokoškolákov, čo predstavuje 10,6 percenta. S trpkosťou sa dá povedať, že táto čistka bola pomerne mierna, keďže počas rovnakej previerky bolo v českej časti republiky vylúčených až 25,7 percenta vysokoškolákov.
O rok neskôr, v júni a na jeseň 1950, bolo vylúčených ďalších 570 študentov, čo však v prepočte na percentá predstavuje až 11,12 percenta, keďže previerka prebehla počas prázdnin a zasiahla o jeden populačný ročník menej.
Počas ďalších šiestich vĺn boli vylúčené ďalšie desiatky vysokoškolákov. Stovkám iných zrejme znemožnilo štúdium prijímacie konanie, čo by si zaslúžilo samostatný výskum.
Viete povedať, ktorých študentov previerky najviac zasiahli?
Podľa tradičnej hypotézy existujú „ideologické fakulty“ (právnická, filozofická a podobne) a tie ostatné, na ktorých mohli študovať aj študenti s horším kádrovým profilom. Je možné, že v neskoršom období to tak naozaj bolo, ale v období, ktoré som skúmala ja, sa to nepotvrdilo.
Najviac boli zasiahnutí študenti s „nevyhovujúcim triednym alebo sociálnym“ statusom, teda študenti pochádzajúci z „buržoáznych“ rodín alebo rodín majetnejších roľníkov; študenti, ktorých bolo možné obviniť, že ich rodičia a príbuzní zastávali určité funkcie v štátnej a verejnej správe počas Slovenského štátu; študenti, ktorí boli veriaci alebo ktorí nedostatočne aktívne prejavovali lojálnosť voči novému režimu. V mnohých prípadoch však išlo aj o úplne vykonštruované obvinenia či udania.
Už ste naznačili nejaké rozdiely medzi tým, ako prebiehali previerky na Slovensku a ako v Česku. V čom bol hlavný rozdiel?
Najvýznamnejším rozdielom je previerka v roku 1950, ktorá sa uskutočnila len na slovenských vysokých školách. Súvisela s bojom proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, ktorý bol súčasťou širšieho ťaženia proti „nacionalizmom“ v sovietskom bloku.
Podľa mojich zistení by som si dokonca trúfla sformulovať hypotézu, že boj proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu sa rozhorel práve na vysokých školách. Prvé obvinenia a návrhy na represie sa totiž objavujú už v marci 1950 v správe Štefana Raisa o stave Právnickej fakulty vtedajšej Slovenskej univerzity, čo následne spustilo kolotoč štvavých udaní voči študentom aj profesorom a napokon aj voči povereníkovi Lacovi Novomeskému a ďalším nepohodlným komunistom.
Vieme o profesoroch, ktorí sa odmietli na takom niečom zúčastniť?
Treba si uvedomiť, že ide o začiatok 50. rokov, keď prebiehali najbrutálnejšie politické procesy vedené sovietskymi poradcami, počas ktorých boli mučení, súdení a popravovaní ľudia ako Milada Horáková, slovenskí biskupi, sestra Zdenka Schelingová či farár Josef Toufar známy z tzv. číhošťského zázraku, a komunistická propaganda si to nenechávala pre seba. Sotva si teda vieme predstaviť atmosféru strachu, ktorá v týchto rokoch v Československu vládla.
Zároveň, bežní vysokoškolskí učitelia neboli priamymi aktérmi previerok, skôr ich obeťami, keďže boli vyhadzovaní zo škôl rovnakým spôsobom. Na druhej strane, existovali profesori, ktorí zohrali negatívnu rolu, či už starší učitelia, ktorí boli komunistickými funkcionármi, alebo mladí ašpiranti a asistenti, ktorí z vylúčenia nepohodlných kolegov a študentov kariérne ťažili.
V skutočnosti však začiatkom 50. rokov medzi profesormi nebolo veľa komunistov, mnohí mali demokratické zmýšľanie alebo sa snažili politickému vystupovaniu vyhnúť. Neoficiálne tak mali určité možnosti, ako konkrétnych študentov ochrániť, čo aj robili.
Čo vás pri vašom výskume najviac prekvapilo?
Oveľa lepšie som vďaka rozhovorom s pamätníkmi a čítaniu archívnych dokumentov porozumela dobe, v ktorej prežívala svoju mladosť generácia mojich starých rodičov. Viac tiež oceňujem hrdinstvo konkrétnych ľudí, ktorí si aj v ťažkých okolnostiach dokázali zachovať svoj charakter.
Prekvapilo ma tiež zistenie, aký veľký podiel na výsledných politických rozhodnutiach aj štatistických výsledkoch zohrávali konkrétne rozhodnutia jednotlivých ľudí. V praxi som tak videla, že „veľké“ dejiny často závisia práve od takýchto „malých“ postojov.
Posledná otázka bude osobná. Vy ste svoju prácu napísali počas materskej dovolenky, počas ktorej sa vám narodili tri deti. Ako sa to vôbec dá zvládnuť?
Pravdupovediac, pôvodne som to takto neplánovala, chvíľami to bolo veľmi ťažké a veľakrát som to chcela vzdať. Zároveň mi však výskum prinášal veľa radosti a psychohygieny a cítila som veľkú podporu, ako v škole, tak aj v mojej rodine. Nechcela som však, aby ma moje štúdium bralo mojim deťom, keď ma potrebovali, preto som sa snažila využívať na prácu momenty, keď spali alebo keď sa o ne vedel postarať niekto iný.
V niektorých obdobiach mi na pár hodín týždenne pomáhali babysitterky. Keď som už prácu potrebovala „napísať“, som si uvedomila, že na zahĺbenie sa do textu potrebujem dlhšie, niekoľkohodinové etapy, ktoré pri deťoch nemám. Posledný rok sme preto takmer každý víkend trávili u mojich rodičov, ktorí sa spolu s mojím manželom starali o deti, vďaka čomu som na prácu mala viac času.
A všade, kde to bolo možné, som chodila s deťmi. Na študijné oddelenie, na promóciu, dokonca aj na konferencie. Mala som pocit, že materstvo nie je niečo, čo by som mala popri výskume skrývať, ale naopak – niečo, na čo môžem byť hrdá. A musím povedať, že som sa nikdy nestretla s negatívnou reakciou.