Zmena hraníc na Balkáne? Líder Kosova je za jednotu s Albánskom. Bosnianski Srbi chcú samostatnosť

Myšlienka Veľkého Albánska, ktorá spočíva v spájaní území osídlených etnickými Albáncami do jedného celku, stále žije. Opäť ju oživil kosovský premiér Albin Kurti.

V rozhovore pre portál Monokol vyhlásil, že by v referende o zjednotení Albánska a Kosova hlasoval za. Na spojenie by podľa neho boli potrebné dva demokratické plebiscity v oboch celkoch.

Pripomenul, že Kosovo nevyhlásilo nezávislosť od Albánska, ale od Srbska a etnických Albáncov v regióne považuje za súčasť jedného národa.

Rovnaká myšlienka, iné načasovanie

Nie je to prvý raz, čo Kurti hovoril o zjednotení. Podobne sa vyjadril vo februári po víťazstve v parlamentných voľbách. Stojí na čele strany Vetëvendosje (Samourčenie), ktorá presadzuje okrem iného úzku spoluprácu EÚ a Kosova.

Kurti už raz vo funkcii bol, ale jeho vládu podľa Eduarda Kukana zvonku povalili USA pred koncom mandátu Donalda Trumpa, aby sa premiérom mohol stať proamerickejší Avdullah Hoti. Výsledkom bola naoko prelomová srbsko-kosovská dohoda krátko pred prezidentskými voľbami v USA.

Dôležité je však načasovanie. Slová o zjednotení tentoraz zazneli len päť dní pred plánovaným rokovaním albánskej a kosovskej vlády o užšej spolupráci vo viacerých oblastiach – to bude 26. novembra. Vrátane voľnejšieho pohybu osôb a tovaru skrz spoločnú hranicu a otvorenie nového hraničného priechodu Shishtavec.

Srbsko, Albánsko a Severné Macedónsko už mesiace rokujú o pláne „Otvorený Balkán“ (Open Balkans initiative, v minulosti projekt známy ako Mini Schengen), teda o vytvorení zóny voľného pohybu, ktorá má od januára 2023 priniesť zrušenie hraničných kontrol.

Kosovo sa do projektu nepridalo, pretože Srbsko neuznáva jeho nezávislosť. Bez nej si nevie predstaviť urovnanie vzťahov s Belehradom. „Je to ďalší krok v podrývaní regionálnej stability a bezpečnosti,“ reagovala srbská premiérka Anna Brnabičová na slová o zjednocovaní Albánska a Kosova.

Veľké Srbsko a krehká Bosna

Podobné sny ako Kosovčania majú etnickí Srbi v Republike srbskej, jednej z dvoch častí krehkej federácie Bosna a Hercegovina (BiH). Bosnianskych Srbov reprezentuje nacionalista Milorad Dodik, ktorý je zároveň súčasťou trojčlenného predsedníctva federácie. Presadzuje osamostatnenie srbskej časti federácie, rovnako však sníva o spájaní s Belehradom.

„Ak sa 20. storočie nieslo v znamení utrpenia srbského národa, nech je to 21. storočím zjednotenia,“ vyhlásil v septembri na Deň srbskej jednoty líder Republiky srbska Milorad Dodik. „Existuje len jeden srbský národ, ktorý je nedeliteľný. Máme jedinú minulosť, súčasnosti a budúcnosť,“ reagovala srbská ministerka práce a sociálnych vecí Darija Kisičová Tepavčevičová.

Dodik v októbri ohlásil odchod srbskej súčasti z federálnej armády, justície a daňového systému, tiež pohrozil úplným odtrhnutím Republiky srbskej od BiH. Podľa niektorých zdrojov k razantnému kroku srbského separatistu viedol tlak na uzákonenie trestnosti popierania genocídy v Srebrenici.

Dosluhujúci šéf nemeckej diplomacie Heiko Maas na Dodikove činy navrhol zareagovať európskymi sankciami pre obavy z možného opakovania ozbrojeného konfliktu v Bosne. Počas vojny v rokoch 1992 – 1995 tam zahynulo viac 100-tisíc ľudí. Základy Bosny a Hercegoviny položila Daytonská mierová dohoda z roku 1995. Zložitý ústavný systém s vysokou mierou medzinárodnej kontroly síce umožnil zastavenie násilností, ale znemožňuje efektívne vládnutie a budovanie národnostne i konfesijne pestrého štátu. Dodikove snahy podľa Nemecka priamo ohrozujú existenciu Daytonu.

Plané sľuby EÚ

Región nemá takú pozornosť USA ako v minulosti, keď bol Washington strojcom daytonského systému aj hlavným aktérom pri osamostatnení Kosova. S výnimkou Trumpovej efektnej srbsko-kosovskej dohody sa záujmy USA čoraz viac presúvajú preč z Balkánu aj Európy, smerom do Pacifiku.

Miestni aj európski politici vidia, že Dayton nefunguje dobre. Napriek tomu sami nie sú schopní nájsť alternatívu a sú si vedomí, že akékoľvek rozbitie krehkého systému môže viesť k eskalácii starých driemajúcich sporov medzi jednotlivými národmi, potenciálne aj za hranice Bosny. Často sa hovorí o dominovom efekte, ktorý by mohol otvoriť otázku hraníc v Severnom Macedónsku, Srbsku či samotnom Kosove.

Únia nie je dostatočné silná a jednotná na to, aby ho dokázala USA nahradiť. Dve dekády sa spoliehala na prísľub budúceho členstva v EÚ, ktorý by balkánske štáty donútil vyriešiť si vzájomné spory a reformami vybudovať fungujúce demokratické štátne celky.

Ako však vidno na príklade Severného Macedónska, ktoré je v prístupových rokovaniach v regióne najďalej, ani zmena názvu a enormné snaženie na pozvánku nestačia. Raz je to veto suseda (najprv Grécko, aktuálne Bulharsko), inokedy zas smutná skutočnosť, že rozširovanie na západný Balkán jednoducho dlhodobo ani momentálne nie je pre EÚ prioritou. Ak je členstvo nedosiahnuteľné pre Macedónčanov, niet divu, že Bosna sľubom Únie neverí.

Odtiaľ je už krôčik ku konaniu na vlastnú päsť, bez poučovania z Bruselu alebo Washingtonu. Práve to si pozornejšie všíma Turecko, Rusko aj Čína.