Ste proti federalizácii EÚ? Môžete sa začať oficiálne báť

Keď Emmanuel Macron pred piatimi rokmi kandidoval na prezidenta, v jeho kampani zohrávala dôležitú úlohu európska politika. Plány rozvil po víťazstve vo voľbách, keď v septembri 2017 predniesol prelomový prejav na Sorbonne len dva dni po parlamentných voľbách v Nemecku.

Apeloval na členské štáty EÚ, aby všetky vstúpili do eurozóny, ktorá by podľa neho mala mať vlastný rozpočet, parlament a riadil by ju nový „minister eurozóny“. Európskemu parlamentu (EP) by chcel dať právomoc tvoriť zákony a podporoval vznik nadnárodných celoeurópskych kandidátok pri voľbách do EP.

Hovoril tiež o viacrýchlostnej Európe, vzniku spoločnej európskej tajnej služby a znížení počtu eurokomisárov na polovicu.

Angela Merkelová Macronove európske integračné návrhy nepodporila. Jednou z mála výnimiek bol ústupok v podobe spoločného dlhu EÚ potrebného na financovanie pandemického Fondu obnovy vo výške 750 miliárd, ktorý prináša výraznú ekonomickú aj finančnú integráciu – peniaze sa budú splácať skrz nové európske dane (napríklad uhlíková daň, ktorú Macron presadzoval už v roku 2017).

Nová vláda, starý pokus

Macron opäť hádže udicu a podobné návrhy zopakoval na začiatku decembra na pôde europarlamentu. Tentoraz mu načasovanie praje. Nemecká vláda je už zostavená, názorovo naklonená federalizácii a Francúzsko bude od januára predsedať Rade EÚ.

Návnada je pre nastupujúcu vládu v Berlíne viac ako lákavá. Trojkoalícia na čele so socialistom Olafom Scholzom otvorene hovorí, že chce reformovať EÚ, čítaj vytvoriť európsku federáciu. To znamená meniť európske zmluvy, centralizovať rozhodovanie a väčšinové hlasovanie v zahraničnej politike namiesto konsenzuálneho so silnými ministrom zahraničia EÚ.

Nemecko po novom podporuje legislatívnu právomoc europarlamentu aj nadnárodné kandidátky. Chce na to využiť aktuálnu Konferenciu o budúcnosti Európy, ktorá bude vrcholiť na jar počas francúzskych prezidentských volieb, a otvoriť európske zmluvy.

Ako vieme, ak sa na niečom v Únii dohodne Nemecko s Francúzskom, tak sa to aj stane. Vyšehradskej štvorke sa za Angelou Merkelovou ešte bude cnieť. Pozrime sa preto na obe veci podrobnejšie.

Pozor s udeľovaním právomocí

Prakticky odjakživa má v parlamente väčšinu blok Európskej ľudovej strany (EPP) a socialistov (S&D), po novom obohatený o skupinu progresívcov zo skupiny Obnovme Európu. Názory trojice strán sú si veľmi blízke, často na nerozoznanie, rozdiely sú v detailoch. Tento blok, neraz obohatený o variácie komunistov (zelení, severská ľavica), obvykle hlasuje ako monolit. Proti sa ozývajú EKR, nacionalisti a nezaradení europoslanci, ale veľký blok nemajú šancu prehlasovať.

Hlavný disent proti rôznym politicky zafarbeným rezolúciám a podivuhodným nápadom zaznieva mimo pléna, a síce v Rade EÚ od členských štátov. Tá je právne na podobnej úrovni ako EP. Obe inštitúcie schvaľujú návrhy pripravené Európskou komisiou.

Argument znie: Ak má byť europarlament ozajstným zákonodarným zborom, mal by mať právomoc vytvárať legislatívu. Protiargument je jednoduchý – hoci je EP priamo volený, vo východných štátoch je nízka účasť v eurovoľbách a malé štáty vo vyše 700-člennom parlamente majú malú šancu (Slovensko má 14 europoslancov) tvárou v tvár hlasujúcemu monolitu zvrátiť schvaľovanie rôznych nezmyslov.

Ak si predstavíme, že europarlament by nielen hlasoval, ale aj tvoril európsku legislatívu, môžeme čakať dve veci.

Jednak návrhy v duchu kompaktu progresívcov, pseudokonzervatívcov a socialistov západoeurópskeho strihu, ale tiež obrovský nárast počtu uletených legislatívnych návrhov, o ktorých zapálení eurofederalisti doteraz len sladko snívali. Ďalším dôsledkom by bolo nevyhnutné spomalenie legislatívneho procesu, ktorý v priemere trvá viac ako dva roky.

Nadnárodné kandidátky

Ako by mohol byť Európsky parlament naozaj európsky? No predsa vďaka celoeurópskym kandidátkam!

Akurát, že by to bolo v neprospech malých štátov, v ktorých eurovoľby nemajú silnú tradíciu a EP pre ne slúži do veľkej miery ako odkladisko vyslúžilých politikov a oportunistov, čo neprerazili na domácej scéne.

Slovensko je rekordérom v nízkej účasti v eurovoľbách (naposledy 22 percent) a právom vzniká otázka, akú legitimitu a silu mandátu majú jeho europoslanci. Teraz si predstavte, akú legitimitu by mali paneurópski europoslanci, ktorých by volili všetci a zároveň nikto.

Vyše 400 miliónov voličov by malo možnosť hlasovať za pár európskych kandidátov. Komu by sa potom zodpovedali?

Dodajme, že o návrhu pred troma rokmi EP hlasoval, ale neprešiel. Najpočetnejší ľudovci, kde majú rozhodujúce slovo Nemci, boli proti. Napriek tomu, že by z kroku najviac ťažili Francúzsko a Nemecko, ktoré majú v súčasnosti menej mandátov, aby bolo rozloženie síl v EP vyrovnanejšie.

Napriek tomu Macron hovorí, že celoeurópske kandidátky by podporili demokraciu a oslabili euroskeptikov. Tak to chodí, keď sa začnete považovať za zosobnenie demokracie a použijete na politických súperov ľúbivú nálepku.