Slovenská hra na lockdown mala svoj úvod i predohru.
Pred tromi týždňami premiér ohlasoval humanitárnu katastrofu s nutnosťou rázne konať. V ďalšej vete spomenul, že sa nedodržiavajú opatrenia. Ak najvyššia autorita štátu pred celým národom vyhlási takéto tvrdé slová a spojí ich s nedisciplinovanosťou, už nemá inú možnosť, ako pritvrdiť metódy na vynucovanie a dodržiavanie vládnych príkazov. V opačnom prípade bude štátna autorita už len na posmech.
Premiér nič také neurobí. Opatrenia by teda vraj boli efektívne, len sa nedodržiavajú. Sprísnime teda opatrenia. Ak nalejete to prúteného koša liter vody a ona vám vytečie, aké je riešenie? Nalejete tam tentoraz dva litre...
Ide o základné východisko, s ktorým sme vstupovali do „lockdownu“. Rebeli si len overili, že si naďalej môžu robiť, čo sa im zachce, štát predsa nezakročí. A tí rebeli sú všade.
Obľúbená reštaurácia v centre Trnavy pár dní po týchto slovách praská vo švoch, kontrola OTP žiadna, za stolmi často sedia partie tvoriace viac ako štyroch ľudí. Rúško či respirátor nemá nik. Vrátane asi 15 čašníčok a kuchárov, kmitajúcich ako hodinky. Lietajú s nápojmi a pokrmami pomedzi desiatky klientov. Krajské mesto práve v tom čase čelí jednej z najvyšších incidencií v krajine, je teda celkom možné, že vírus už medzi mladými zamestnancami reštaurácie neviditeľne cirkuluje.
Rýchla kontrola z hygieny by si tu ľahko „zarobila“ 20-tisíc eur, majiteľ reštaurácie to však nerieši. Sankcií sa zjavne nebojí, inak sa nedá vysvetliť, prečo tak veľa riskuje, hoci by stačilo aspoň svojim pracovníkom prikázať respirátor.
Trnava má práve v tom čase extrémne nárasty infikovaných, miestni lekári na covidovom oddelení prvýkrát počas delta vlny čelia odmietavým reakciám pri telefonátoch na ARO, keď im chcú poslať dusiaceho sa pacienta. Sedemdesiatnik? Neperspektívny, máme plno. Dva dni nato dotyčný senior zomiera. Situácia sa odvtedy opakuje pravidelne, hranica postupne klesá, dnes na ventiláciu nad 60 rokov v miestnej fakultnej nemocnici neberú. Tie telefonáty sú vlastne rozsudkom smrti.
Prešiel týždeň a napokon sme aj tak museli vyhlásiť ten údajný lockdown. To tvrdé slovo, ktoré má demonštrovať silu. U nás už len nešťastný pojem s vyprázdneným obsahom, ktorý funguje na dočasné zalepenie úst nám, kuvikajúcim novinárom.
Kým Rakúsko bolo pred lockdownom na rovnakých číslach pozitivity ako my, teraz je na tom o tretinu lepšie. U nás bez viditeľnej zmeny.
Mobilitu sme síce znížili, ale do veľkej miery sa iba presunula. Cestovanie do práce sa znížilo o 19 percent, obchodné centrá, rekreácia a reštaurácie sa prepadli, ale návšteva potravín a lekární sa zvýšila o 23 percent. Aj to len vďaka Bratislave, kde 30 percent ľudí prešlo na home office. V Trenčíne a Prešove to bolo len sedem percent, ale pohyb v „potravinách“ a lekárňach tam narástol o 30 percent.
Ulice a obchody sú plné. V obrích hypermarketoch predsa nakúpite všetko to, čo by ste inak nakupovali u malých slovenských živnostníkov, ktorých štát zavrel. Vrátane záhradníckych potrieb, obuvi, oblečenia či sánok pre deti. Vraj sú to „potraviny“. Čo tam po tom, že je to zakázané, žiadnej sankcie sa ani tu zjavne neboja. Zahraniční majitelia gigantov len využívajú príležitosť. Nedokážeme im nielen klepnúť po prstoch, ale ani len dočasne zvýšiť dane z takto prudko obrastených ziskov. Aby sme z nich následne pomohli tým krachujúcim živnostníkom.
Kontrolná otázka: ak na pneumatike zalepíte štyri diery z piatich, vyriešili ste problém na 80 percent? Princíp vnútorného tlaku predsa znie, že tým silnejšie vzduch vystrelí cez voľný ventil. Zateplíte dom na 80 percent? Efektivita bude 20 percent. Zase ten Newton. Slovenský „lockdown“ funguje podľa našich vlastných fyzikálnych zákonov.
Život tam vonku sa cez „lockdown“ akosi nezmenil. Krajina s najvyšším počtom policajtov na obyvateľa nedokáže regulovať nelegálny pohyb ani len na uliciach.
Pozriete sa z okna a vidíte partie poltucta puberťákov, samozrejme, bez rúšok, producírujú sa cez hlavnú cestu v meste. Spoza rohu môže každú chvíľu vyštartovať policajné auto a napariť chlapcom kumulatívne tisícovú pokutu. Nezdá sa, že by ich to znervózňovalo. Preháňajú sa ako po kazašských stepiach, oplzlé vulgarizmy lietajú cez pol ulice.
Za mojich detských čias by sme cupitali medzi stromami a s dobrodružnou nervozitou vykúkali, či nás nik nevidí. Dnešný drobizg na to ide bez zábran a bez škrupúľ. A to hovoríme o extra precitlivenej mládeži – ešte dnes večer sa tí chlapci psychicky zosypú z nedostatku lajkov na Facebooku.
No ak sa už ani rozmaznané deti neboja sily štátu, vládnych sankcií i príkazov, štát je len slovo. Prázdne slovo.
Štát je na dne. Jeho sila je hrôzostrašná – asi ako predstava premiéra, ktorý sa Terminátorovi postaví s bublifukom. Smejete sa? Asi ako tí chlapci na ulici.
Zo zlého sna pandémie sa raz prebudíme. Obávam sa, že už nie do štátu, ale do tých kazašských stepí.