„Najúspešnejšie“ reklamy sa v tomto ročníku súťaže Sexistický kix, organizovanou feministickou Alianciou žien, stali totiž práve tie, ktoré znevažovali ženy pri marketingu na predaj alkoholu. Ide o prospešný posun vpred.
Antivíťazom sa stala reklama spoločnosti TokajTravel.sk, v ktorej na vínnu turistiku láka nahá žena vo vinohrade. Tá sa na fotografii navyše zohýba po košík so strapcami hrozna, čo evokuje aktívnu sexuálnu polohu. Išlo o zneužitie ženy a jej tela na reklamný účel.
Porota správne odmietla prístup, v ktorom podnikatelia používajú pri marketingu svojich produktov znevažovanie žien a sexizmus a kde vizuál reklamy útočí na najnižšie pudy.
Negatívne reakcie si vyslúžila aj reklama spoločnosti Durgala & Budinský, ktorá sa začína slovami „Rýchlovka vo vinohrade“, kde žena lascívne pozýva na alkohol.
Práve táto oblasť je v súčasnom feminizme zanedbávaná a je správne, že sa k nej feministky postupne vracajú – aj pod vplyvom kontroverzného hnutia MeToo.
Táto dynamika vo vnútri feminizmu je totiž pozoruhodná a oplatí sa ju pripomenúť.
Feministky mali totiž s konzervatívcami kedysi jeden spoločný zápas: boj proti pornografii, to sa ale zmenilo novou dobou, ktorá velí brať sexualitu ako rýchly spotrebný tovar, ktorý sa nesmie obmedzovať. A to aj napriek tomu, že pornografia a jej štruktúry patria dnes k významným nástrojom šialeného zotročovania žien.
Nedávno sme uverejnili rozhovor s Nadine Strossenovou, predsedníčkou Amerického zväzu pre občianske práva, ktorá pochádza z prostredia progresívneho feminizmu. Pripomenula v ňom okrem iného, že feministky prestali klásť dôraz na boj proti pornografii. „Feministky proti pornografii tradične vystupovali, ale na prelome 80. a 90. rokov táto emócia viac-menej odumrela s tým, ako bola mladšia generácia žien viac sexuálne orientovaná, s väčším sklonom k sexuálnemu prejavu.“
Boj proti sexuálnemu otroctvu musel ustúpiť do úzadia nadradenému liberálnemu princípu sexuálnej permisivity a boja za sexuálne oslobodenie. Pritom škandály, na ktoré upozorňovalo hnutie MeToo, boli možné práve kvôli šíreniu permisivity zrodenej práve sexuálnou revolúciou. Je smutné, ak hnutie bojuje len proti dôsledkom, ale nedokáže pomenovať zdroje patologického správania v spoločnosti.
Pestovať úctu k žene sa totiž nedá v prostredí permisívnej kultúry, kde sa akákoľvek sexuálna oplzlosť obhajuje ako výdobytok slobody.
Ukazuje nám to na ďalší dôležitý rozpor vo vnútri progresívneho liberalizmu. Videli sme to už aj na príkladoch feministických ikon, ako je Martina Navrátilová či J. K. Rowlingová.
Homosexuálna tenistka Navrátilová odmietla, aby v ženskom športe mohli pretekať muži sebaidentifikovaní ako ženy a následne vďaka mužskej genetike s prstom v nose vyhrávať všetky súťaže. Ženský šport by zanikol.
Rowlingová zas upozorňuje na to, že ak módne dogmy transgenderizmu nadradíme nad prirodzené biologické princípy – a napríklad ženy úradne premenujeme na „osoby, ktoré menštruujú“ –, storočný zápas za práva žien skončí v koši. Žena sa predsa nesmie redukovať na akýsi náhodný zhluk buniek. Je to predsa ľudská osoba, ktorej hodnota je práve v jej ženstve.
Tieto dve feministky sa poukazujúc na práva žien vzopreli voči novej liberálnej dogme a ich vlastné prostredie ich odmietlo a agresívne ostrakizovalo. Práve vtedy, keď upozorňovali na úskalia predpokladov modernej ľavice paradoxne v zápase za práva a úctu k ženám.
Zdá sa, že ak sa feminizmus oprávnene vyhraní voči aktuálne vládnucej liberálnej dogme, dobro ženy musí ustúpiť. Aj feminizmus sa tak stáva obeťou ideologického liberalizmu.
Keď svojho času bývalý poslanec za Kresťanskú úniu Branislav Škripek priniesol návrh zákona regulujúci nahotu vo verejnom priestore, z liberálneho prostredia sa mu dostalo automatizovaného výsmechu a pohŕdania. Pritom šlo o novelizáciu výslovne liberálnej povahy. Škripek v návrhu totiž nezakazoval pornografiu tam, kde ju človek aktívne a „slobodne“ vyhľadáva. Jeho zámer bol namierený voči nahote vo verejne prístupnej sfére, napríklad v novinách, časopisoch, reklamách či na bilbordoch. Čiže v oblasti, kde ju človek nevyhľadáva, no bežne sa s ňou stretáva.
Jeho návrh zákona sa pritom opieral o štúdie preukazujúce, že nekontrolovaný prístup k sexistickému obsahu aj tam, kde ho človek nevyhľadáva, no aj tak mu musí čeliť, je psychologicky, duševne a sexuálne škodlivý. A keďže biologický pud je silnejší než ľudská zdržanlivosť, hoci aj aktívne pestovaná, exposlanec dokázal zdôvodniť, prečo práve jeho zákon rozširuje slobodu tam, kde sme o ňu oberaní. Vrátane vážneho dosahu na deti, ktoré sú prirodzenou súčasťou verejného priestoru a medzi tými bilbordami tiež pobehujú (napríklad cestou do školy). Deti sú tak od malého veku vystavované obsahu, ktorý zo ženy robí kus mäsa, ktoré sa narodilo pre mužské uspokojenie.
Škripek teda priniesol zákon, ktorý je plne v súlade s posolstvom posledného ročníka anticeny Sexistický kix.
Tento liberálny zákon bol však odmietnutý. S výsmechom. Presne tak ako každý, kto poukáže na problém vo vnútri samotnej aktivistickej ľavice, aj keby bol sám progresívnym liberálom (čo Navrátilová aj Rowlingová jednoznačne sú).
Najbližšie desaťročie ukáže, či sa v ňom presadia jakobíni alebo feministky aspoň čiastočne s nohami na zemi.