Zásady ministerstva zdravotníctva na spôsobenie permanentnej katastrofy alebo reforma po slovensky

Proliferi často počúvajú trápne obvinenie, že ich zaujíma iba nenarodený život. Osobne ma to uráža. Ako advokát zastupujúci lekárov, sestry a záchranárov sa venujem zdravotníctvu na skutočne plný úväzok 15 rokov. Nemôžem mlčať. Argumenty odborníkov – lekárov obetujúcich svoj život v nemocniciach – sa úplne ignorujú. Veľmi mi to pripomína situáciu, ktorú som už zažil v roku 2004, keď neúspešná reforma zdravotníctva zničila mnohé fungujúce okresné nemocnice, prispela k odlivu zdravotníkov zo systému a na zdravotníctvo sa prisala päťpísmenková skupina oligarchov. Keď po tejto „reforme“ mojej mame, ako zdravotnej sestre v Bánovciach nad Bebravou, znížili plat na úroveň minimálnej mzdy, povedala mi, lebo som pracoval ako úradník na ministerstve spravodlivosti, len toľko: „Tonko, tá tvoja vláda mi nič nepomohla, iba ublížila.“ Darmo som jej vysvetľoval: Mami, to nie my, to tí liberáli…. Je pravda, že KDH bolo vtedy vo vláde a bola to aj ich zodpovednosť, aby zlé veci neprešli. Cítil som vinu, a preto, keď lekári hľadali právnu pomoc, vzal som ich.

Mediálnu bariéru okolo zdravotníckej „deformy“ prerazili až župani. Tí zistili nielen to, že im majú zmiznúť oddelenia nemocníc z ich regiónov a lôžka pre pacientov. Neveriace oči vyvalili aj ich krajskí lekári, keď ministerstvo začalo tvrdiť, že akútne lôžka sa dajú zrušiť, pretože časť doteraz hospitalizovaných pacientov preberú a dokážu vyliečiť ambulantní lekári.

Na stretnutí župana Luntera, Visolajského a ďalších s ministrom Lengvarským som počúval krajského lekára, ktorý upozornil ministra zdravotníctva, v akom stave sú ambulancie v ich kraji (podobné problémy sa viac či menej vyskytujú po celom Slovensku s výnimkou bratislavského kraja). Banskobystrický kraj má okolo 800 000 obyvateľov a on má zdravotnú dokumentáciu okolo 60 000 ľudí. Vysvetlím: 60 000 ľudí, čo je skoro desať percent všetkých obyvateľov kraja, nemá svojho obvodného lekára. Ich zdravotné karty v tomto regióne nemá kto prevziať.

Máme naozaj veľa lôžok?

Schválením Plánu obnovy pripraveného Ministerstvom zdravotníctva SR sa dostáva absurdný humor na nový unikátny level. Veď kde inde na svete sa stalo, že pandémia COVID-19, ktorá ukázala, ako chýbajú akútne lôžka, dokázala spôsobiť reformu s cieľom zrušiť celých 38 percent akútnych lôžok!

(Z materiálu MZ SR Optimalizácia siete nemocníc predloženého poslancom NR SR pri návrhu zákona o kategorizácii ústavnej zdravotnej starostlivosti)

Na otázku, čo by nemocniciam teraz pomohlo v pandémii, odpovedal trefne Peter Visolajský, parafrázujem: no veľmi by nám teraz pomohlo, keby pán minister Lengvarský nechodil po východe a nehovoril nemocniciam, ako ich nie je treba. To by naozaj pomohlo!

Ministerstvo ale poslancom predložilo toto tvrdenie, že „máme nadpriemerný počet akútnych postelí“ spolu s obrázkom:

(Z materiálu MZ SR Optimalizácia siete nemocníc predloženého poslancom NR SR pri návrhu zákona o kategorizácii nemocníc)

Prečo sú tieto dáta zavádzajúce? Ministerstvo poslancom priznáva v materiáli, že udávaný počet lôžok je fikcia slovami: „mnohé lôžka reálne ani nie sú k dispozícii pre nedostatok personálu (maľovanie oddelení, hlásené nedostupné lôžka“.  Aké kvalitné údaje máme, také OECD pošleme. Nemáme také jasné delenie na akútne a chronické lôžka. Z praxe vieme, že niet chronických lôžok, ale ak pacient potrebuje na dlhšiu hospitalizáciu, tak s ním „čarujeme“ a prekladáme ho, kde sa ešte dá. Preto lepší ukazovateľ stavu krajiny je, keď porovnáte celkový počet nemocničných postelí. Vtedy zistíte, že ako krajina máme najnižší počet lôžok v krajinách V4 a rovnaký počet postelí ako je vo Francúzsku, a ak chceme zdravotnú starostlivosť zlepšiť na úroveň Nemecka a Rakúska, nemali by sme lôžka rušiť, ale pridať.

Zdroj: OECD, https://data.oecd.org/healtheqt/hospital-beds.htm

Zdravotné systémy sa však ťažko porovnávajú na základe zopár vyčlenených parametrov. Počet nemocničných postelí veľmi závisí od robustnosti systému, histórie a kvality ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ktorá vie zabrániť mnohým hospitalizáciám. A samozrejme, ešte by bolo treba zvážiť takú maličkosť, ako je lokálny stav potreby akútnych lôžok oproti iným krajinám vzhľadom k parametru, v ktorom Slovensko „vyniká“ smerom od konca. Volá sa zdravý vek dožitia. V roku 2019 sme boli tretí najhorší od konca v EÚ. Priemerný vek sa zvyšuje, avšak priemerný zdravý vek dožitia je u nás oproti nemu nízky. Priemerný Slovák preto potrebuje v závere svojho života viac zdravotnej starostlivosti a dlhšie ako priemerný Bulhar či Nemec. Náš slovenský priemerný zdravý vek dožitia je oproti priemernému zdravému veku dožitia v EÚ nižší o viac ako osem rokov! Možno aj preto máme viac hospitalizácií a návštev lekára oproti EÚ.

Čo sa stane, keď zmiznú oddelenia v nemocniciach?

Ako vidno z obrázku „stanovenie potreby“, iba časť zrušených akútnych lôžok (šesť percent) možno bude pretvorená na chronické lôžka. Najnovšie som počul o pozmeňováku Jany Bitó Cigánikovej, ktorý má rušenie lôžok „rozložiť“ na desať rokov, cca po tisíc ročne.

Autor tohto paškvilu pán Oskar Dvořák mi na stretnutí v Banskej Bystrici pripomenul, že živelná „stratifikácia“ (rozumej rušenie oddelení a nemocníc) už prebieha, a preto treba reformu, ktorá to bude riadiť. Na to som mu odpovedal: Takže hovoríte mi, že horí. Nebolo by treba skôr hasiť, ako systematicky búrať? Odkorčuľovali od témy radšej preč.

Vieme, že máme chorý systém nemocníc, nedostatok lekárov a sestier. Riešenie nie je vo veľkohubých manévroch, ale v trpezlivom možno aj drobnom zlepšovaní stavu. Ak sa Vám dom rozpadá a nemáte nový, nebúrate si starý a „reformu“ robíte veľmi opatrne posilňovaním prvkov, ktoré Vám ostali. Svoje o tom vedia nemocnice z uniknutého zoznamu nemocníc zrelé na zrušenie oddelení. Odvtedy ťažko zháňajú sestry a lekárov a to je personálny koniec. Nie je to len problém nemocníc odstavených na poslednú koľaj.

Len od začiatku roka do konca septembra 2021 úplne odišlo zo systému 772 sestier a ďalším 582 sestrám a pôrodným asistentkám komora sestier pozastavila činnosť, pretože dlhodobo prestali vykonávať povolanie sestry. Ide o 20 percent vyšší úbytok sestier ako v období predchádzajúceho roka. Odišli tiež rádovo stovky lekárov. Nepochopiteľné je to najmä ak porovnáte rozdiel v práci vlád so zdravotníkmi v okolitých krajinách V4. Visolajský to okomentoval trefne: „Minulú vlnu Slovensko zvládlo liečbu 394 COVID pacientov na umelej pľúcnej ventilácii, dnes ministerstvo hovorí, že máme už vážny kapacitný problém pri 258 pacientoch na umelej pľúcnej ventilácii. Sú len dve možnosti, buď nám niekto z našich nemocníc ukradol vyše sto drahých prístrojov na umelú pľúcnu ventiláciu, alebo z našich nemocníc odišlo príliš veľa skúsených lekárov a sestier, ktorí tieto ventilácie obsluhujú.“

Ak štát v takej kľúčovej veci, ako je Národná nemocnica Slovenska, nevie úspešne zabezpečiť funkčnú nemocnicu, nebude schopný konať podobne pri tridsiatich nemocniciach a hrozí to, že zatvorenie oddelení spôsobí preťaženie ostávajúcich nemocníc a zdrojov. Skúsenosti sú jasné, množstvo zdravotníkov sa nepresunie, ale odíde. Napríklad v okolí Nitry došlo k zrušeniu štyroch nemocníc a zdravotnícky personál v drvivej väčšine napriek presunu pacientov neprešiel do Fakultnej nemocnice v Nitre.

Sú riešením na zníženie hospitalizácií fungujúce ambulancie?

Určite áno, ak by boli fungujúce. Podľa ministerstva desať percent akútnych lôžok (2851 lôžok) môžeme zrušiť, lebo ministerstvo ráta so skorším presunom týchto ľudí do ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Predstava, že ambulantní lekári budú liečiť pacientov, ktorí doteraz ležali v nemocnici, je v súčasnej situácii neuveriteľne naivná. Ambulantná sféra má úlohu najmä zabrániť, aby sa človek do nemocnice dostal. Dnes v tom zlyháva, preto máme množstvo hospitalizácií naviac. Ak primárna sféra ambulantných lekárov nedokáže dnes zabezpečiť takú bazálnu vec, ako je ambulantná pohotovostná služba po desiatej hodine večer a musela byť prenesená na nemocničných lekárov, ktorí sa okrem toho musia starať o hospitalizovaných pacientov, sú takéto očakávania značne iluzórne. Nemôžeme to ale vyčítať týmto ambulantným lekárom, buďme radi, lebo robia, čo môžu. Ambulantná sféra čelí závažnému prestarnutiu lekárov a zotavenie sa tejto sféry nie je možné racionálne očakávať. Tretina ambulantných všeobecných lekárov v Banskobystrickom kraji je v dôchodkovom veku. Priemerný vek lekárov pre dospelých je 57 rokov a priemerný vek lekárov pre deti a dorast je 59 rokov. A situácia sa len zhoršuje. Ako vyzerá desivý úbytok ambulancií za desať rokov v Banskobystrickom kraji, ukazuje materiál „Obráťme reformu z hlavy na nohy“, ktorý tento kraj pripravil pre ministerstvo.

Obávam sa, že ten, kto pripravoval facebookový status predsedu vlády z 30. novembra 2021, túto situáciu podcenil. Pripravené motivačné príspevky pre ambulantných lekárov na rozbeh v celkovej sume desať miliónov eur určite problém nevyriešia. Tvorca statusov predsedu vlády postupuje klasickým scenárom, sám si postaví slameného panáka a potom do neho strieľa. Nikto netvrdil, že sa bude rušiť akýchsi 11 000 lôžok, ale že ministerstvo prišlo s plánom zrušiť 10 729 akútnych lôžok. (viď tabuľka č. 1 z ministerstva predložená poslancom). Slovensko vraj potrebuje lôžka pre následnú starostlivosť, hovorí status predsedu vlády, ale materiál predložený poslancom ukazuje presun z akútnych lôžok na následné lôžka iba pri 1 534 lôžkach. Teda rušiť sa má 38 percent a presunúť na následné lôžka šesť percent. Vedel o tom predseda vlády?

Skrytým avšak úplne evidentným cieľom návrhu je získanie prakticky neobmedzeného mandátu na rušenie oddelení či nemocníc pre ministerstvo od parlamentu. Vágnosť jednotlivých kritérií rieši ministerstvo veľmi jednoducho prenosom do vlastnej kompetencie. O tom, kde a aká bude nemocnica v regióne má rozhodovať nevolená skupina ľudí bez politickej zodpovednosti (Kategorizačná komisia, Rada pre tvorbu siete, komisia pre tvorbu siete). Zrejme pre šok, ktorý zverejnenie siete nemocníc spôsobí, to radšej odkladajú po župných voľbách. Ľudia a poslanci však majú právo vedieť, čo schvaľujú. 

Raj pre poisťovne

Návrh predložený do pripomienkového konania určoval drakonické sankcie za porušenie podmienok. V podstate likvidačnou kvázisankciou je v prípade nesplnenia podmienok zníženie platieb od poisťovní na 80 percent zo základnej sadzby za pacienta, ktorého je poskytovateľ povinný ošetriť. V čase, keď na úrovni 80 – 90 percent celkových príjmov nemocnice, sú iba mzdové náklady sa takáto platba rovná likvidácii a pre poisťovňu čistý zisk.

Návrh ukladá povinnosť poskytovateľovi uzatvoriť zmluvu so všetkými poisťovňami. To poskytovateľa dáva do veľmi nepriaznivej pozície vo vzťahu k vyjednávaniu o cene v prospech poisťovní. A to nehovorím o tom, že v kategorizačnej komisii, ktorá rozhoduje o nemocnici sú traja zástupcovia poisťovní.

Predseda vlády hovorí, že problémom nie sú lôžka, ale nedostatok personálu, ale návrhy Lekárskeho odborového združenia na zákonnú garanciu počtu personálu (lekárov a sestier pri pacientovi) boli ignorované. Nechcem byť pesimista, ale roky zažívam tlak na zníženie minimálneho počtu lekárov a sestier pri pacientovi, a preto očakávam tento zápas aj pri nových personálnych normatívoch.

Ako by mala vyzerať reforma slovenského zdravotníctva?

Ono to nie je nič zložité a zvýšiť počet zdravotníkov nie je kvadratúra kruhu, ako napísal jeden z komentátorov. Nič nebráni ministerstvu stanoviť si skutočne reformné ciele a dať na ne peniaze. Reformné ciele sa dajú zhrnúť jednoducho:

1. Oddlženie a zabezpečenie finančne vyrovnaného rozpočtu nemocniciam zákonom o cenách, ktorá bude nemocniciam garantovať minimálne nákladovú cenu poskytnutej zdravotnej starostlivosti a povinnosť poisťovne takúto cenu zaplatiť za riadne poskytnutú zdravotnú starostlivosť jej poistencovi.
2. Personálna stabilizácia zdravotníckeho personálu zvýšením konkurencieschopnosti aspoň na úroveň V4 ocenením rokov praxe.
3. Zákon o personálnych a materiálnych normatívoch s trestnoprávnou zodpovednosťou manažmentov nemocníc.
4. Zvýšenie počtu študentov medicíny a ošetrovateľstva a stabilizačné finančné motivácie.
5. Vybudovanie Národnej nemocnice Slovenska.

A prečo sa to ešte neurobilo? Oddlžovanie zadlžených nemocníc, ktorým sa nepreplácajú ani nákladové ceny zdravotných výkonov, doplatíme opäť my, daňoví poplatníci, a päťpísmenková skupinka a iné skupinky si pripisujú zisky.