Staronové poradovníky na autá? Platíme za návrat ku kolektivistickej filozofii

Tí prezieravejší však v tom čase už vedeli, že o prichádzajúcej recesii sa dá hovoriť už dlhší čas. Už od roku 2019 bolo jasné, že svetová ekonomika do recesie smeruje. A keď sa pozrieme na vtedajšiu tlač, zistíme, že napríklad renomovaný Wall Street Journal priniesol už v októbri 2019 správy o tom, že veľké investičné fondy v USA zmenili svoje portfóliá a špekulujú nad prepadom akciových trhov, ku ktorému by malo podľa ich odhadov dôjsť zhruba v marci 2020.

Zlom nastal, ale inde, ako sa očakávalo

Ako dnes vieme, marec 2020 sa vážne stal zlomovým dátumom. Akciové trhy sa skutočne nakrátko prudko prepadli, ale potom zasa začali rásť. Zlom však nastal z iného dôvodu než kvôli zakolísaniu akciových trhov, vo svete začali štartovať prvé lockdowny a s nimi aj prepad produkcie. Nastúpila netypická hospodárska kríza.

Táto recesia sa od začiatku prezentovala ako dôsledok pandémie ochorenia COVID-19. Ja ale tvrdím, že táto recesia by bola prišla aj bez pandémie. Nasvedčovali tomu štatistiky predajov áut, výnosové krivky alebo predstihové indikátory ako ZEW a Ifo. Lockdowny, ktoré do celkového kokteilu primiešali ešte vlády, však drvivý charakter recesie viacej zvýraznili.

Mohlo by sa zdať, že je jedno, prečo recesia prišla. Jednoducho tu bola a my sme sa s ňou nejako museli vysporiadať. Ale jedno to nie je. V skutočnosti to je úplne zásadné. Charakter krízy, jej korene a príčiny totiž určujú niekoľko vecí: Ako dlho bude trvať, ako sa bude prelievať medzi odvetviami, či a ako je „liečiteľná“ a ako bude ekonomický svet vyzerať po jej odznení.

Čo bola zásadná chyba

Recesia sa od prvých dní mylne vysvetľovala ako dôsledok pandémie, a tak sa s ňou tiež nakladalo. A to bola zásadná chyba. „Liečba“ recesie zo strany vlád a centrálnych bánk sa totiž úplne míňala účinkom. Ba čo viac, ona krízu ešte prehlbovala a doteraz prehlbuje.

Klasická hospodárska kríza je väčšinou otázkou nedostatočného dopytu. Z nejakého dôvodu ľudia nemajú peniaze alebo nechcú utrácať. Keď im vláda alebo centrálna banka peniaze pridá v rámci takzvanej expanzívnej monetárnej a expanzívnej fiškálnej politiky, spôsobí to síce obvykle inflačné tlaky, ale súčasne s tým to za splnenia určitých podmienok môže krátkodobo vyvolať zvýšenie útrat, a tým recesiu zmierniť.

Nie kríza dopytu, ale ponuky

Na začiatku roku 2020 sme sa však ocitli v úplne odlišnej situácii. Najmä v Európe (ale nielen v nej) ľudí vládnymi programami typu kurzarbeit umelo držali blízko plnej zamestnanosti, naďalej čerpali mzdu, ale podniky nevyrábali. Rozdávanie peňazí zväčšovalo dopyt, podniky zatvorené v rámci lockdownu ale neprodukovali ponuku. Namiesto krízy dopytu vznikla kríza ponuky.

Predpoklad, že napumpovanie peňazí do obehu by mohlo zvýšením ponuky odvrátiť recesiu, tak bol úplne mylný, ba dokonca kontraproduktívny. Ešte viac zvýrazňoval nesúlad medzi nedostatočnou ponukou a prebujneným dopytom. A vtedy sa začali kaskádovito šíriť dnešné ekonomické problémy.

Ich korene však siahajú ešte oveľa ďalej ako „len“ do začiatku roku 2020. Aby mohlo dôjsť k tomu, že v podstate celosvetovo sa bude recesia „riešiť“ takto kontraproduktívne, musel sa splniť ešte jeden predpoklad. Muselo dôjsť k zmene celej ekonomickej paradigmy. Vo vedení centrálnych bánk museli monetárnych ekonómov a bankárov vystriedať politrukovia, ktorí podľahli novej filozofii: takzvanej modernej menovej (monetárnej) teórii.

Korene problémov

Až tu sa dostávame ku koreňom dnešných ekonomických problémov. V skutočnosti jadrom ekonomických problémov sveta je dnes výlučne filozofia. Totiž kolektivistická filozofia začala predovšetkým vo vedení centrálnych bánk zhruba po roku 2000 striedať individualistickú a kapitalistickú filozofiu 90. rokov. Špičkou ľadovca tohto nového kolektivistického vnímania sveta je práve táto moderná monetárna teória, ktorá sa začala široko uplatňovať.

Keď sa vrátime v myšlienkach pred rok 1989 a položíme si otázku, prečo vtedajší východný blok v porovnaní so Západom ekonomicky zaostával, môžeme odpovedať čiastkovými jednotlivosťami: neefektívne podniky, malá motivácia ľudí, neschopnosť štátu riadiť národné hospodárstvo, rozkrádanie štátneho majetku… A tak ďalej. Ale očividne tým budeme neustále kĺzať po povrchu, hoci je to všetko pravda. Správna odpoveď znie: pretože kolektivistická socialistická doktrína ekonomicky nefunguje v porovnaní s individualistickou kapitalistickou filozofiou. Tým je povedané všetko ostatné, všetky jednotlivosti z toho vyplývajú ako dôsledok.

Kolektivistická filozofia v ekonómii

Úplne rovnako musíme vnímať aj dnešnú situáciu. Aj jej jadrom je ekonomicky nefunkčná filozofia. Z nej potom vyplývajú všetky ďalšie jednotlivosti. Tak ako socialistická doktrína pred rokom 1989 bola v ekonomickej oblasti reprezentovaná marxizmom leninizmom a marxistickou teóriou nadhodnoty, tak dnešná kolektivistická filozofia je v ekonomickej oblasti reprezentovaná modernou monetárnou teóriou.

Tak ako pred rokom 1989 nedávalo zmysel snažiť sa reformovať systém a dohnať Západ v rámci jednotlivostí, ako sa o to pokúšali napríklad reformátori Pražskej jari v roku 1968 alebo Michail Gorbačov v rámci perestrojky, tak ani dnes nedáva zmysel uvažovať o tom, či regulovať ceny energií, či nakupovať vakcíny centrálne alebo v rámci jednotlivých krajín, či poskytovať dotácie na elektroautá či fotovoltické panely na strechy rodinných domov. To všetko je zacyklené myslenie, ladenie parametrov v rámci nefunkčnej ekonomickej filozofie.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.