Čím je viac ľavicovej progresivistickej ideológie, tým viac centrálne banky na infláciu rezignujú

Je koronovo iný, ale na to sme si už viac-menej zvykli. Fascinuje ma pohľad z auta na školáčikov mieriacich ráno ľudoprázdnou ulicou do školy s respirátorom na nose. Zatiaľ čo mi ten pohľad pripadá pitoreskný – ako by sa dieťa mohlo od niekoho nakaziť, keď v dohľade nie je živá duša? – im to už pripadá celkom normálne. Dva roky s rúškom na nose predstavujú možno dvadsať percent ich života. Keby som ja, dospelák, bola s rúškom konfrontovaná tiež dvadsať percent môjho života, teda nejakých deväť posledných rokov, tiež by som sa nad ním možno už nepozastavovala. (Aj keď práve ja asi áno…) Tento rok je však v ekonomike niečo „inak“ ešte z iného dôvodu.

Investori sú viac ako inokedy konfrontovaní s podivným pocitom, že sa na nich niečo chystá, a oni tak celkom nevedia uhádnuť čo, ani čo z toho vlastne plynie. Na tieto dni si totiž naplánovalo zasadnutie hneď šestnásť centrálnych bánk naprieč svetom. Budú medzi nimi aj ťažké váhy ako americká centrálna banka FED, Európska centrálna banka, Bank of Japan a Bank of England. A tentoraz nepôjde len o formálne schôdzky, na ktorých sa prečíta nejaká tá správa o stave ekonomiky, odhlasuje sa viac-menej jednomyseľne, že sa prijíma, a pôjde sa domov.