Je koronovo iný, ale na to sme si už viac-menej zvykli. Fascinuje ma pohľad z auta na školáčikov mieriacich ráno ľudoprázdnou ulicou do školy s respirátorom na nose. Zatiaľ čo mi ten pohľad pripadá pitoreskný – ako by sa dieťa mohlo od niekoho nakaziť, keď v dohľade nie je živá duša? – im to už pripadá celkom normálne. Dva roky s rúškom na nose predstavujú možno dvadsať percent ich života. Keby som ja, dospelák, bola s rúškom konfrontovaná tiež dvadsať percent môjho života, teda nejakých deväť posledných rokov, tiež by som sa nad ním možno už nepozastavovala. (Aj keď práve ja asi áno…) Tento rok je však v ekonomike niečo „inak“ ešte z iného dôvodu.
Investori sú viac ako inokedy konfrontovaní s podivným pocitom, že sa na nich niečo chystá, a oni tak celkom nevedia uhádnuť čo, ani čo z toho vlastne plynie. Na tieto dni si totiž naplánovalo zasadnutie hneď šestnásť centrálnych bánk naprieč svetom. Budú medzi nimi aj ťažké váhy ako americká centrálna banka FED, Európska centrálna banka, Bank of Japan a Bank of England. A tentoraz nepôjde len o formálne schôdzky, na ktorých sa prečíta nejaká tá správa o stave ekonomiky, odhlasuje sa viac-menej jednomyseľne, že sa prijíma, a pôjde sa domov.
Tentoraz pred centrálnymi bankármi zo severu, juhu, západu i východu stojí obdobná otázka: Majú krotiť zdvihnuté tempo inflácie a priškrtiť rozvoľnenú menovú politiku? Alebo majú radšej ponechať v platnosti podporné „protipandemické“ programy, a tým sa snažiť podporiť ekonomické ožívanie? Pozor, hovorím o „snahe“ podporiť ožívanie, nie o podpore skutočnej. Že totiž tieto programy veľmi nefungujú, totiž demonštruje nielen nešliapajúci priemysel tu aj inde, ale hlavne to demonštruje práve oná inflácia. Jednoducho keby opatrenia fungovali, manifestovali by sa zvýšeným hospodárskym rastom. Lenže peniaze, ktoré centrálne banky rôznymi spôsobmi natlačili a stále tlačia do ekonomiky, sa čoraz viac manifestujú iba rastúcimi cenami.
Racionálny ekonomický záver by v tejto chvíli znel: Keď to nefunguje, keď to iba zvyšuje ceny, zrušíme to. Lenže tu sa dostáva k slovu politické zadanie. A tiež nová ideológia. V podstate sa dá vysledovať, že čím viac tá ktorá krajina prepadla ľavicovej progresivistickej ideológii, tým viac jej centrálna banka na infláciu rezignuje.
Na tieto zhodne položené otázky totiž dostávame a ešte dostaneme od jednotlivých centrálnych bánk úplne rozdielne odpovede. Tak napríklad americká centrálna banka FED, ktorá to tiež veľmi zalomila doľava, ale stále nie toľko ako Európska centrálna banka, nebude zase tak veľmi hľadieť na správy o šírení novej mutácie koronavírusu a utiahne skrutky. Tempo výkupov aktív od bánk – teda v podstate v preklade tempo tlačenia nových peňazí do obehu – by sa každý mesiac mohlo obmedziť na dvojnásobok. FED tým zároveň vyšle do sveta správu, že inflačná vlna môže mať horšie dôsledky ako nová vlna pandémie. Navyše, FED môže naznačiť, že jeho úrokové sadzby porastú pokojne už na jar budúceho roka – práve preto, aby obmedzil infláciu. Ale že by išlo o nejaké hysterické, zbesilé zvyšovanie úrokov a urputnú snahu infláciu obmedzovať, o tom nemôže byť reči.
Úplne opačný – oveľa oportunistickejší – postoj najskôr uvidíme v podaní Európskej centrálnej banky. Tam, naopak, strach z novej mutácie zvíťazí ako výhovorka a zámienka na to, aby sa podpora ekonomike mohla scvrknúť len zanedbateľne. Európska centrálna banka teda pôjde cestou ignorovania vysokého tempa inflácie za cenu podpory ekonomiky.
Prezidentka Európskej centrálnej banky Christine Lagardeová doteraz tvrdila, že je presvedčená, že pozorovaný nárast spotrebiteľských cien sa nakoniec vráti k dvom percentám, čo bol očividný nezmysel. Každopádne nekončiacou podporou si eurozóna bude koledovať o ešte väčšie cenové prehriatie ekonomiky. Bez toho, aby tým však akokoľvek pomáhala hospodárskemu rastu. V skutočnosti politické zadanie v pozadí je jasne čitateľné: Hlavne za žiadnu cenu nedovoliť, aby zbankrotovali juhoeurópske predlžené krajiny a vypadli tak z eurozóny. Pokiaľ by však centrálna banka chcela infláciu krotiť a úrokové sadzby zvyšovať – bankrot týchto krajín by bol najskôr neodvratný.
Aj českí centrálni bankári sa v budúcom týždni stretnú na rokovaní. A zase to bude úplne iná pesnička. Tu politické zadanie prakticky chýba, keď domáci centrálni bankári robia chyby, nerobia ich ani kvôli politickému zadaniu, ani kvôli pochybnej ideológii – robia ich jednoducho preto, že praobyčajne chybujú. Znova a znova sa z Českej národnej banky ozývajú hlasy, že opäť dôjde k razantnému zvýšeniu úrokových sadzieb v rámci boja proti inflácii. Všetko nasvedčuje tomu, že základná sadzba Českej národnej banky sa pred koncom roka vyhupne viditeľne nad tri percentá.
Žiaľ, pre nás to ale nestačí. Ideológia za hranicami rozdúchala inflačný požiar celosvetovo. My sa síce doma môžeme rozhodnúť už pod neho viac neprikladať, ale presakovanie inflácie k nám spoza hraníc tým aj tak nezastavíme.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.